Poďme k voľbe Donalda Trumpa. Čakali tí, ktorí proti nemu demonštrujú, nejakú zmenu na poslednú chvíľu? Je to “Putinov agent”?
Spomínate si iste dobre, ako som vám v lete hovoril, že preferujem na post amerického prezidenta pána Trumpa. Preferencie sa mi teda vyplnili. Myslím, že hoci pán Trump je človek veľmi bohatý, videl viac do duší a pocitov ľuďom stredných a nižšie príjmových vrstiev ako kandidátka demokratov, lebo nie všetko je v Amerike maľované. To nie je nikde na svete. Protesty priaznivcov demokratickej kandidátky postupne slabnú a skôr sú dnes podporované feministkami a niektorými takzvanými celebritami, ktoré ani spôsoby prostých amerických občanov nepoznajú. A myslím si, že zmena na poslednú chvíľu by veľmi ublížila USA aj celému svetu. Myslím si, že veľa ľudí vo svete si vydýchlo.
A úprimne: veľmi ma pobavilo súslovie “Putinov agent”. To si neviem dosť dobre v rámci takej veľmoci, ako sú Spojené štáty, predstaviť. Zvlášť, keď pán Putin stojí na čele konkurenčnej mocnosti, a nie druhoradej, ako by to rád videl pán Obama. Všimnite si, že nehovorím “nepriateľskej”, lebo pán Trump dobre odhadol, že obchody sa robia lepšie v pokojných podmienkach a jeho predbežná snaha o porozumenie s Ruskom sa bude týkať skôr toho pokoja na obchod než nejakej konfrontácie. A myslím si, že taká istá je aj snaha Ruska. A, samozrejme, aj spoločný boj proti spoločnému nepriateľovi. A tým je dnes pre celý svet agresívna forma islamu a jeho nároky na svetovládu. Dúfam, že okrem tých islamistov a jedincov z iných krajín, vychádzajúcich z takzvaného multikulturalizmu, na to nie je nikto iný zvedavý.
Môžeme hovoriť o biede amerického vidieka a priemyselných oblastí, z ktorých najviac vzišla požiadavka na razantnú zmenu v americkej politike?
Spojené štáty sú hospodársky silná krajina a hovoriť v ich prípade o biede mi pripadá nevhodné. Pravdaže, ako v každej inej krajine sa aj v USA nájdu chudobní až veľmi chudobní ľudia a rovnako tak aj ľudia na pokraji spoločnosti. Ale ľudia v USA sú zvyknutí pracovať. Veľmi tvrdo pracovať. Tak, že 95 percentám českých obyvateľov by sa to vôbec nepáčilo. A potom sú tam aj ľudia frustrovaní tým, že sa im napríklad hneď nedarí, ako im o tom rozprávajú rôzni “kazatelia lží” – takí sú čím ďalej viac viditeľní aj u nás – a spoločnosť by na to mala tvrdo reagovať ich odmietnutím, a z toho plynie niekedy aj streľba do spoluobčanov. Dúfam, že aj americká spoločnosť si s podobnými „kazateľmi lží“ raz poradí, aj keď to bude asi trvať dlhšie, než by sme si, aj v rámci ostatného sveta, priali.
Môžeme v súčasnosti hovoriť o kríze elít, kríze spoločnosti, Západu a vlastne konzumu? Mnohí si spomenú na pojem “kríza z nadvýroby”, čo nie je žiadny terminus technicus z marxizmu-leninizmu…
To je ťažká otázka. Najkôr by sme si mali povedať, čo sú to elity národa, respektíve spoločnosti. Sú to herci a herečky, speváci, náhodní filozofi a mudrlanti? Sú to bohatí ľudia, o ktorých je lepšie nevedieť, z akého zdroja ich bohatstvo pochádza? Sú to politici bez zodpovednosti, ktorí si nevedia urobiť poriadok ani vo vlastnej rodine? Alebo to sú ľudia, pre ktorých nie je slovo “práca” iba pojmom, ľudia, ktorí si vážia veľkú minulosť národa, ľudia, ktorých práca rúk a hláv prináša pokrok a výhody všetkým?
Teda, ak by som ja mal voliť a mám v tom jasno, tak sú to tí ľudia práce. Som starý chlap a mal by som sa ovládať, ale veľmi ma rozčuľujú všelijaké tie rozhovory a reportáže o všelijakých nepatrných hviezdičkách herectva a speváctva namiesto toho, aby novinári predstavili poctivého vedca, učiteľa, konštruktéra, robotníka či sedliaka – nemám rád slovo farmár, je v českom jazyku cudzie – ktorý sa denne bije o to, aby sme niečo mali, niečo poznali, mali kde bývať a niečoho sa mohli najesť. Až potom prichádza tá zábava, ale musí to byť zábava naozaj dobrá.
A pokiaľ ide o krízu tej prvej elity, potom je smutné, že všetci tí náhodní filozofi a mudrlanti prenášajú svoju dobre platenú blbú náladu na druhých, poctivo pracujúcich, kde sa počíta s každou poctivo zarobenou korunkou. Takže mne ich zlej nálady nie je ľúto ani troška.
Horšie je to s krízou EÚ. Tá sa nám premieta do života stále. Ale buďme k sebe úprimní. Zavinili sme si ju sami, počnúc rozkrádaním verejného majetku až po pozvanie do Európy nepriateľských utečencov, a sami sa z toho budeme musieť vyhrabať. A budeme musieť začať od hlavy.
Kríza konzumu? Tomu rozumiem tak, že niektoré spoločnosti zarábajú menej a menej, lebo produkujú veci menej a menej potrebné. A že ich zisky potom klesajú, nie je divu. Čoskoro sa to prejaví aj v automobilovom priemysle, lebo trh je nasýtený. A čo bude potom, keď spoločnosť je práve od montovania áut závislá. O to viac budú potom potrebné elity práce rúk a hláv, aby našu spoločnosť zachránila. Azda potom si viac uvedomíme jej potrebnosť a viac ju zaplatíme, a hlavne vytvoríme podmienky, aby mohla skutočne pracovať.
Ani náboženstvo, zdá sa, nepomáha na ceste k vzájomnej harmónii a mieru. Je podľa vás, pán docent, lepšie sa prikloniť k “prírodným národom”, ktoré majú najväčšiu šancu vždy prežiť, a to nemyslím len natalitu…
Nejde o náboženstvo, ide o vieru! To si mnohí z nás neuvedomujú. Musíme niečomu veriť, za niečím ísť a stáť za svojou vierou s hlavou vztýčenou, čo, bohužiaľ, už dnes mnohí nevieme. To však znamená poznať svoju minulosť, byť na ňu hrdý a nie ju znevažovať a ohovárať, a tiež mať ideu, cieľ, kam chceme dôjsť. Myslíte si, že takýto cieľ nám dajú povrchní filozofi a mudrlanti? Medzi nami, aj takzvané “prírodné spoločnosti” majú svoje idey a svoju vieru. Hoci napríklad v bohov prírody. A nie sú primitívne! Možno sme viac primitívni my s našimi mobilmi a automobilmi a s našou nevierou, ničiacou životné prostredie.
Zelená úsporám, zelená nafte, zelené všetko… A napriek tomu to nie je pre prírodu, teda zelenú, ale pre biznis. Hľadáme poučenie v minulosti, u predkov alebo už sme tak zaslepení?
Zelená farba vždy dráždila sebecké spoločnosti. A tak si v mene biznisu tie spoločnosti vymysleli zelenú energiu, naftu, úspory a, hľa, ukázalo sa, že skutočne, ako ste povedali, pán redaktor, ide len o ďalší biznis. Ani nechcem vedieť, koľko zarábajú mnohí na zelenej energii zo slnečných panelov a veterných elektrární, na zelenej nafte z repky, slnečnice či olejnatého maku a z ďalších takzvaných zelených produktov. Zatiaľ naše polia trpia a s poľami celá naša príroda, v ktorej sa hromadia zvyšky rôznych postrekov a práškov ďaleko horších než DDT, dusíkatých hnojív, ako sa v mene pokroku ničí štruktúra pôdy a vysádzajú sa monokultúry rýchlorastúcich drevín.
Keby sme sa mali poučiť od predkov, museli by sme študovať ich pôsobenie v krajine a tým negatívnym veciam sa vyhnúť. Nemuseli by sme chodiť ani veľmi ďaleko do minulosti. Ako rýchlo v nedávnej minulosti zmizla z krajiny jej pestrosť, ako zmizli medze a utvorili sa nezmyselne veľké lány bez ohľadu na terén i pestované plodiny. Ako rýchlo sa zaviedli veľkochovy hospodárskych zvierat bez ohľadu na to, ako je taký veľkochovov chúlostivý na všelijaké tie choroby, ktoré tu síce tiež boli, ale pretože postihovali malé jednotky, nenapáchali toľko škôd. A mohli by sme ísť ďalej, do čias, keď sa začali polia prehnojovať a začalo sa chemicky bojovať so škodcami. To bola prvá polovica 20. storočia.
A v 19. storočí vďaka našim predkom zaplavili našu prírodu invazívne druhy, a napriek tomu sme sa nepoučili. A ešte predtým sme začali vysádzať v rámci zvýšeného zisku lesné monokultúry a vybili sme väčšinu šeliem a dravých vtákov, ktoré pomáhali udržiavať prírodnú rovnováhu. A mohli by sme ísť ďalej a ďalej do minulosti a učiť sa z chýb našich predkov. Ale to by stálo veľa peňazí a mnohí by si azda ani nezarobili na tú zelenú naftu, ak by neboli rozsiahle repkové polia, ktoré tak pekne ničia našu prírodu. Hovoríte, pán redaktor, hľadať poučenie u predkov. Už som to dnes niekoľkokrát spomenul – nie, nie sme zaslepení, ale nechceme… A pritom minulosť národa je taká krásna, zaujímavá a poučná. Lenže, hovorte to hluchým, ukazujte to slepým a chcite hovoriť s nemými. Ide to ťažko.
Americkí vojaci v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, v Pobaltí. Proti tomu po zuby ozbrojený Kaliningrad, Kaukaz. Novobudovaný viac ako sto kilometrov dlhý plot v Pobaltí proti ruskej expanzii .. Kam to všetko povedie, ak to vôbec niekam povedie.
Všimnite si, pán redaktor, že ten po zuby ozbrojený Kaliningrad či západné oblasti Ruska sú súčasťou jedného štátu, ktorý tu má svoje vojská a nevyváža ich mimo svojho štátu. A to, čo stojí proti, sú cudzí vojaci na cudzom území a, nedajbože, aby sa tie sily dali do pohybu. Kam by to v takomto prípade viedlo, sa nedá slušným spôsobom vyjadriť. Verím, že si to neželáte rovnako, ako si to neželám ani ja a verím, že si to nepraje ani 99,99 % obyvateľov planéty Zem. A od tých rozumných 99,99 percenta teraz závisí, aby si ten zostávajúci nepatrný zlomok pozemšťanov nepresadil svoje.
Nemala by sa Európa skôr ako na migrantov pripravovať na zaplavené územie v Holandsku, Belgicku a Francúzsku? Pri zmene klímy sa to môže stať a zrazu nebude už kam sa presídliť, pre samých migrantov, žiadateľov, azylantov…
Prírodné zmeny, našťastie, nepodliehajú takým rýchlostiam, ako zmeny v ľudskej spoločnosti. Dúfajme, že sa Európa v dohľadnom čase spamätá, a azda aj bez revolúcie, a vytvorí prijateľné podmienky pre svojich občanov, kultúry, ktoré vychádzajú z koreňov grécko-rímskych, judaistických a kresťanských. Veľmi by som si to prial. A prial by som aj tým migrantom a azylantom, aby opäť čoskoro našli domov tam, odkiaľ prišli do Európy. Rozvŕtali sme im ho pod rôznymi pseudoheslami o slobode a demokracii s tým, že nám z toho niečo kvapne, teraz im ho musíme pomôcť obnoviť. Ale za podmienky, že sa nebude pozerať na to, čo nám z toho kvapne.
Čo povedať na záver?
Že je zima, taká zima, ktorá má v januári byť, a to je nádejné. Nádejné je aj to, že sa funkcie amerického prezidenta ujal pán Trump a že azda bude mať chuť aj silu dohovoriť sa s ďalšími svetovými veľmocami. Zatiaľ vysiela také myšlienky, že tu chuť bude mať.
