Jaroslav Kucek v svojom blogu na stránkach SME sa pozrel bližšie na tematiku školstva, ktorá v súčasnosti rezonuje spoločnosťou. Bloger na úvod podčiarkuje nelichotivú situáciu v slovenskom školstve, práve táto vedie k nespokojnosti a občasnej štrajkovej pohotovosti.
Na to, akú spoločenskú a edukatívnu hodnotu by mali pedagógovia v spoločnosti zohrávať (a možno aj zohrávajú), sú ich príjmy žalostné. Kucek však poznamenáva, že nie každý z poškodených je ochotný „zaštrngať kľúčmi“ školstvu nad hlavou, nájdu sa takí, ktorí si rýpavé transparenty nechajú doma v skrini a demonštrácii sa vyhnú veľkým oblúkom. A prečo?
„Ale sú aj takí, ktorí štrajkovať nebudú. Nie, že by boli spokojní, to ani náhodou, ale najradšej by sa zviezli. Nech to za nich niekto vyboxuje, nepohrdnú vyšším platom. Štrajkovať ale nebudú, lebo tento deň im nikto nezaplatí a ešte si musia sami za daný deň odviezť odvody (zdravotné a sociálne). A ony/oni predsa živia rodiny a tieto peniaze im budú chýbať. Začarovaný kruh… ,“ píše bloger.
Kucek si všíma aj fakt, že väčšina pedagógov sú ženy, ktoré v školstve pôsobia nejaký ten „piatok“ a so stavom, v ktorom sa slovenské školstvo nachádza, sa už nejako zmierili. Skrátka, veľké percento učiteľov už prestalo baviť bojovať proti veterným mlynom a hydre, ktorej keď odseknú demonštračným transparentom jednu hlavu, dorastú jej ďalšie štyri.
„Ďalšia kapitola je tlak zo strany vedenia školy a rodičov. Učiteľ je tlačený dávať lepšie známky, lebo môže nastať situácia, že sa rodič naštve a vezme dieťa na inú školu. Na deti sa nesmie zvýšiť hlas, ani byť dôraznejší, napriek tomu, že pre niektoré deti je disciplína a elementárna slušnosť neznámy pojem. Učiteľ nemá veľa možností, ako disciplínu udržať, tak na to kašle, dá radšej lepšiu známku a je rád, že odučí hodinu bez úrazu. Začarovaný kruh… ,“ píše ďalej Kucek.
