Turecké úrady odmietali od začiatku roka udeliť Kazmovi novinársku akreditáciu, bez ktorej nemohol vykonávať svoju prácu a v prvom rade ani získať povolenie na pobyt. Ako Kazim uvádza, akreditácie sa obvykle schvaľujú na prelome roka, ale tento rok museli nemeckí novinári čakať neobvykle dlho. Napriek tomu, že turecký premiér Ahmet Davutoglu opakovane uisťoval kancelárku Angelu Merkelovú, že všetko promptne pracujú. „Oficiálne moju žiadosť neodmietli, ale zároveň mi nikdy nevysvetlili, z akého dôvodu nemôžem akreditáciu získať.“
Kazima nakoniec nemecké úrady vyzvali, aby radšej Turecko opustil. V opačnom prípade by mohli turecké úrady eskalovať situáciu a prikročiť voči nemu k ďalším reštrikciám. Na letisko ho preto aj s celou jeho rodinou odprevadil nemecký diplomat. „Štátni zástupcovia kritickí k Erdoganovmu režimu mi oznámili, že by som mohol byť údajne obvinený z podpory teroristickej organizácie alebo urážky prezidenta,“ uvádza Kazim, ktorému by podľa jeho slov pred tromi rokmi ani v najhoršom sne nenapadlo, že bude musieť Turecko takto opustiť.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
„Pred príchodom do Turecka som pôsobil ako korešpondent Spiegelu v Islamabade. Ja a moja rodina sme si mysleli, že to tu bude bezpečnejšie. Teda bez terorizmu a s väčšou slobodou tlače. Ako veľmi sme sa vtedy mýlili!“ konštatuje Kazim. Súčasného prezidenta Erdogana spočiatku považoval za reformátora. „Teraz však prezident vládne ako autokrat. Demonštrantov bijú a používajú proti nim slzný plyn, vodné delá aj gumové projektily. Novinárov väznia za ich kritické postoje k vláde či priamo osobe prezidenta. Krajina upadá do chaosu a demokracia sa ocitla vo vážnom ohrození,“ usudzuje Kazim.
Ako Kazim píše, situácia sa však v Turecku nezmenila zo dňa na deň. Už na začiatku roka 2014 sa zoči-voči stretol s agresivitou oddaných priaznivcov Erdogana. Prišli mu tisíce výhražných e-mailov, v ktorých mu ich pisatelia priali smrť. A to len preto, že citoval v titulku textu, ktorý sa venoval najväčšiemu banskému nešťastiu v histórii krajiny, muža, ktorý posielal Erdogana do čerta. Neskôr jeho článok zlostne komentoval samotný prezident Erdogan a ani on si nevšimol, že Kazim vo svojom titulku iba citoval niekoho iného. „Keď ťa stretnem na ulici, podrežem ti hrdlo,“ spomína si Kazim na jeden konkrétny e-mail z mnohých podobne ladených.
Tureckých novinárov Erdoganov režim dlhodobo obmedzuje pri práci. V krajine existuje mocný cenzúrny aparát, ktorý kontroluje, či sa náhodou v novinách nevyskytujú články urážajúce prezidenta. „Opozičné noviny musia denne dodávať cenzorom kópie vydaní aktuálnych čísel,“ prezrádza Kazim neuveriteľné praktiky panujúce v Turecku a dodáva, že v určitej chvíli sa u novinára, ktorý sa pohybuje v takom neštandardnom prostredí, spustí mód autocenzúry. „Čo vlastne môžem ešte písať? Kto so mnou ešte bude hovoriť? Mnoho umelcov, manažérov aj obyčajných ľudí sa už bojí s novinármi hovoriť. Majú strach, čo by sa im potom mohlo stať,“ tvrdí Kazim, ktorému sa nakoniec podarilo spoločne s jeho rodinou Turecko opustiť a vrátiť sa v bezpečí späť do Nemecka.
