“Pozitívnou bolo rýchle a transparentné rozdelenie akcií ľuďom a fondom a zabránenie spontánnej privatizácii. Negatívom bola nedostatočná ochrana práv minoritných akcionárov, to, že sa štátnym bankám dala možnosť vytvárať investičné fondy a tolerovanie predátorského správania investičných fondov. Problémom bolo aj to, že kupónka nepriniesla (najmä veľkým a významným podnikom) silných strategických investorov so skúsenosťami z riadenia takýchto podnikov, s prístupom na trh a s novými investíciami,” zhodnotil Mikloš.
V súvislosti s rizikom korupcie počas kupónovej privatizácie Mikloš uviedol, že v priebehu samotného rozdelenia akcií cez aukcie, čo boli privatizačné kolá, korupcia neexistovala. “Pretože nikto nevedel dopredu, aký bude záujem o jednotlivé podniky (ich akcie) a cena akcií sa určovala na základe dopytu a ponuky cez viacero privatizačných kôl,” vysvetlil. Poukázal, že investičné skupiny nevznikli kvôli nedostatočnej legislatíve. “Legislatíva umožňovala vznik a fungovanie investičných fondov,” poznamenal.
Problémom bola “nedostatočná ochrana práv minoritných akcionárov, (aj kvôli neexistujúcej legislatíve v tejto oblasti), ako aj všeobecne nízka vymožiteľnosť práva, absencia bankrotovej legislatívy, legislatívy a pravidiel riadenia podnikov (corporate governance) a podobne”. Absencia týchto pravidiel by však podľa Mikloša spôsobila korupciu aj pri iných spôsoboch privatizácie.
“A určite najväčšie problémy by narobila, ak by k žiadnej privatizácii nedošlo. To ukázali skúsenosti z krajín, ktoré privatizáciu odďaľovali – namiesto riadenej privatizácie došlo potom k tzv. spontánnej privatizácii, teda k rozkradnutiu podnikov rôznymi skupinami, najčastejšie v úzkej spolupráci s manažmentom týchto štátnych podnikov,” zdôraznil Mikloš.
Podľa exministra je ilúziou myslieť si, že sa dalo úplne vyhnúť spomínaným negatívnym javom. “Napríklad, ak by sme aj mali schválený zákon o ochrane minoritných akcionárov, situácia by asi nebola zásadne odlišná, pretože jedna vec je existencia zákona, druhá jeho implementácia a efektívne vynucovanie. Tu je problém dodnes a v čase tesne po páde komunizmu to bol problém ešte rádovo väčší,” vysvetlil.
Ak by sa vrátil čas a opäť by sa rozhodovalo, či kupónku uskutočniť, bol by za, ale podľa estónskeho modelu. Pri veľkých podnikoch by najskôr hľadal prostredníctvom medzinárodných tendrov strategických investorov. “Myslím si, že najrozumnejšie urobilo privatizáciu Estónsko. Pri veľkých podnikoch najskôr našli cez medzinárodné tendre čo najrýchlejšie strategických investorov (najmä zahraničných), ktorým predali majoritné balíky akcií, a potom rozdelili v kupónke medzi ľudí minoritné podiely akcií,” opísal Mikloš.
