Hladovku neúspešní žiadatelia o azyl držali v deportačnom centre Kærshovedgård. „Keď nás sem poslali, nepovedali nám, aké tu budú podmienky. Po niekoľkých mesiacoch strávených tu sme stratili všetku nádej. Všetko sa len zhoršuje,“ cituje server The Local Kamrana Mohammadiho, ktorý musí znášať pekelné muky v centre, ktoré ľuďom zaisťuje bezplatné ubytovanie, stravu, lekársku starostlivosť a na rozdiel od ich rodných krajín aj bezpečnosť.
V Kærshovedgårde žijú neúspešní žiadatelia o azyl, ľudia bez štátnej príslušnosti alebo jedinci, ktorí nesúhlasia s výsledkom azylového procesu. „My rešpektujeme tunajšie pravidlá. Ale máme pocit, ako keby sme boli nejakí kriminálnici. Vytvára to zlú atmosféru. Neustále musíme podpisovať nejaké formuláre a pýtajú sa nás, prečo tu chceme zostať, keď nás tu nečaká žiadna budúcnosť,“ sťažuje sa Mohammadi, ktorý žije v Dánsku od roku 2008 a hovorí plynule po dánsky.
Martin Lemberg-Pedersen čiastočne sťažnostiam hladovkárov rozumie. „Deportačné centrá sú skutočne koncipované tak, aby sa ich dočasní obyvatelia rozhodli radšej odísť späť domov. Mnohokrát sú tunajšie životné podmienky také mizerné, že sa migranti skutočne vracajú do svojich rodných krajín,“ uvádza expert z univerzity v Aalborgu. Podobné centrá Dánsko otvorilo v roku 2013, ale viac sa začali používať až vlani na jar.
Deportačné centrá síce nie sú oplotené, takže nikto nemá zákaz ich opustiť, ale stoja na odľahlých miestach. V prípade centra Kærshovedgård je najbližší obchod v Bordingu, čo je mesto vzdialené sedem kilometrov a nie je tam žiadne dopravné spojenie. Tamojší dočasní obyvatelia si nemôžu sami variť a v nočných hodinách sa musia zdržiavať v centre.
Neúspešní žiadatelia o azyl, ktorí odmietajú návrat do svojej krajiny, majú navyše zákaz vykonávať v rámci centra dobrovoľnícke práce. Hoci sa tamojší obyvatelia previnili tým, že neopustili krajinu, ako im nariadili úrady, útlocitní Dáni z neziskového sektora pre nich majú pochopenie. „Tí ľudia sa predsa previnili len tým, že neboli schopní opustiť našu krajinu. Vláda si myslí, že môžu, ale v skutočnosti to nejde,“ tvrdí koordinátorka z nezávislého občianskeho centra Trampoline House Tone Olaf Nielsenová.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
