Mezenská tvrdo o matovičovcoch: Rozosieva sa strach a nenávisť. Mení sa to až na posadnutosť. Neviem sa zbaviť pocitu, že niekto má záujem rozvrátiť krajinu

    0
    Helena Mezenská. (Autor: archív H. M.)

    Venujete sa v súčasnosti ešte aktívne politike?

    Čo je to aktívna politika? Môžete to definovať?

    Tak môžeme vylúčiť tú parlamentnú, čo napríklad regionálna?

    „Nikdy nehovor nikdy.“ Osem rokov som bola nezávislou poslankyňou v našom meste, takže som sa podrobne zaujímala o komunálne dianie. Prirodzený vývoj udalostí v mojom pracovnom živote ma nateraz zamestnáva natoľko, že sa už nedokážem naplno orientovať na to, aby som detailne skúmala domáci regionálny politický vývoj. Získaná skúsenosť, z nezmyselných bariér, ktoré sa stavajú do cesty pre presadzovanie potrieb a záujmov bežných ľudí, ma značne odrádza. Zastreté mocenské záujmy výrazne krížia cestu odvažlivcom, ktorí sa im „nechcú podriadiť“ a chcú ostať verní svojmu svedomiu. Úprimnej službe občanom. Demotivačná je i nevedomosť, plytkosť, sebastrednosť a obmedzenosť pre politiku taká príznačná. V zásadne je jedno, či ide o komunálnu, alebo národnú úroveň. Zisťujem, že veľa sa dá meniť i mimo nej.

    Do parlamentu ste sa dostali na kandidátke hnutia OĽaNO, čím vás oslovilo?

    Jednoznačný hodnotový prienik bol postavený na kľúčových slovách, pojmoch a hodnotách ako „obyčajnosť“, „jednoduchosť“ a nezávislosť. Preto som v roku 2012 vôbec neváhala a reflektovala na výzvu a ponuku hnutia OĽaNO. Považujem to doteraz za veľkú a prelomovú výzvu, v ktorej som túžila prispieť k očakávanej zmene a uplatniť získané poznanie.

    Prečo ste v marcových parlamentných voľbách podľa vás neuspeli?

    Pretože moji priaznivci, ktorí sa vo väčšine prípadov ku mne hlásili ako k osobe a k individualite v čase prezidentských volieb, ma upozorňovali, že nesúhlasia a nie sú spokojní s poslednou zmenou kurzu OĽaNO. Videli a upozorňovali na stále väčší odklon od reálnych potrieb a záujmov obyčajných ľudí. Začali pociťovať veľký rozdiel medzi tým, akú obyčajnosť a nezávislosť pre nich predstavujem ja a akú predstavujú rozhodujúci predstavitelia hnutia. Množstvo mojich priaznivcov by privítalo, ak by som založila vlastnú stranu alebo figurovala na kandidátke iných dovtedy neparlamentných zväčša „protestných“ strán.

    Narážal tento váš v úvodzovkách fanklub aj na predsedu strany Igora Matoviča?

    Aj na neho. Boli z neho sklamaní. Najviac ich poburovali posledné kroky a opatrenia, ktoré OĽaNO uskutočnilo. Ja som, samozrejme, v rámci môjho zastúpenia v hnutí tiež upozorňovala na túto protichodnosť a protirečivosť. Môj postoj bol však pre čelných predstaviteľov hnutia čoraz menej dôležitý.

    Bol vyslyšaný?

    Vyslyšaný bol, ale vzatý do úvahy nie. Skončili diskusie, ak do nalinkovaného zadania poslanec nezapadol, jeho osud ako nezávislého poslanca bol „spečatený“. „Ostrov slobodných poslancov“ bol zatopený. Môj vplyv a hlas bol čím ďalej menej rozhodujúci a neovplyvnil konečné rozhodnutia. Akoby hnutie niekto riadil zvonka.

    Hovoríte, že na hnutí OĽaNO vás najviac priťahovala „obyčajnosť”, ktorú majú aj v názve…

    Jednoduchosť. Čakala som od nich jednoduchosť, priamosť, otvorenosť a obyčajnosť. Prístupnosť ľuďom, ktorí nám v roku 2012 veľmi fandili, vkladali do nás veľké nádeje na zásadné spoločenské zmeny. Merateľné zmeny k lepšiemu.

    Dá sa ale povedať, že správanie, konkrétne predsedu OĽaNO Igora Matoviča je, paradoxne, práve dosť neobyčajné. Ak si spomeniete na niektoré jeho parlamentné vystúpenia, protestné akcie či ostré vyhlásenia voči vláde…

    Práve jedna z vecí, ktoré ma parlament naučil je, aby som nikoho nesúdila. Každý má svoje poznanie a aj poslanie, ktoré potrebuje v prebiehajúcich procesoch uskutočniť. Čo sledujem, je, či motívy konania sú úprimnou službou ľuďom, či pramenia z vnútorného presvedčenia, zo srdca, alebo sú niekoho zastretou objednávkou. Nechcem teda nikoho súdiť a ani hodnotiť a staviam sa k tomu veľmi opatrne. Na druhej strane sa však neviem zbaviť pocitu, že pod rúškom škandalizovaného protikorupčného zápasu má niekto záujem rozvrátiť krajinu. Súčasná opozícia tak, ako ju poznám, nie je pre mňa zárukou stability a usporiadanosti, ktoré Slovensko potrebuje.

    Neviem teda, čo Igora a opozíciu vedie k takým hlasným a útočným prejavom, ktorých sme v poslednom čase svedkami. Vítam akčnosť, len nepovažujem za správne, ak sa premieňa na agresívnosť, niekedy až posadnutosť. Tá mi vskutku prekáža. Mám z toho čoraz viac nepríjemný pocit a rovnako to pociťujú aj ľudia v mojom okolí. Rozosieva sa strach a nenávisť. A to je vec, ktorá ma odkláňa od novej formy politiky hnutia. Zvýšenému tónu sa niekedy nevyhnem ani ja, napriek tomu viem, že i pri ňom je treba dbať na vecnosť a dôstojnosť. Nie som presvedčená o pozitívnom prínose a účinnosti zmien presadzovaných cestou vystupňovanej škandalizácie, nekontrolovaného „honu na čarodejnice“, teatrálnych či okázalých prejavov a pouličných výkrikov. Túto formu protestu z môjho pohľadu volia tí, ktorí nevedia verejnosť presvedčiť silou svojej osobnosti a predložených argumentov.

    Kandidovali ste na post prezidenta. Uvažujete, že skúsite šťastie aj v budúcnosti?

    Nejako intenzívne nad tým nepremýšľam. Je to jedna z takých vecí, ktorým nechávam voľný priebeh v svojom živote. Pretože aj v prípade prvej kandidatúry to priniesli aktuálne výzvy zo strany občanov. Teraz mi je ťažké sa k tomu presnejšie vyjadriť.

    Ak by sa verejnosť v priebehu nasledujúcich rokov a mesiacov posunula k preferencii a voľbe hodnôt, ktoré sú pre mňa rozhodujúce a ktoré považujem za rozhodujúce aj pre spoločnosť, tak, samozrejme, v takom prípade by som danú možnosť zvažovala. V podstate takto zvažujem každú výzvu, ktorá sa predo mnou objaví.

    Ako si podľa vás počína súčasný prezident Andrej Kiska?

    V niektorých prípadoch sa mi zdá, že jeho prístupom dochádza k čoraz väčšiemu rozdeľovaniu spoločnosti. Najviac sa to prejavuje v oblasti zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácie Slovenska. Prejavilo sa to i v otázke vstupu cudzích vojsk či budovania základní NATO na našom území. Je vidieť, že spoločnosť je názorovo rozdelená, čo následne spôsobuje zbytočné napätie a konflikty. Sú ľudia, ktorí bez pochýb veria v integračné procesy a v schopnosť našej obrany prostredníctvom NATO, ale na druhej strane si ani prezident nemôže „prikrývať oči“ pred výzvami a reakciami ľudí, ktorí z budovania takýchto základní majú obavy. Nezanedbateľná skupina občanov otvorene kritizuje a varuje pred vťahovaním Slovenska do vojny medzi Východom a Západom a oprávnene poukazuje na nežiaduce priam dramatické dôsledky, neviem posúdiť nakoľko cieleného či nevedomého polarizovania geopolitických vzťahov. I ja som presvedčená, že Slovensko z titulu svojho stredoeurópskeho zasadenia namiesto „prilievania benzínu do ohňa“ má byť opačne harmonizátorom vyostrenej geopolitickej situácie. Polarizácia spoločenských, politických a občianskych nálad nepomôže nikomu. V tomto ohľade prezident moje očakávania nespĺňa. Od prezidenta som rovnako očakávala väčšiu sústredenosť a zameranie na zjednodušovanie a zlepšovanie života bežných ľudí. V našej krajine množstvo ľudí živorí, trápi sa s dlhmi, s vykorisťovaním na pracovisku, potláčaním ich občianskych, ekonomických a pracovných práv, s nedostupnosťou právnej a súdnej ochrany. Malí a strední podnikatelia rušia svoje podniky a živnosti. Mladí a perspektívni utekajú do cudziny. Na východe Slovenska je stále viac citeľný všeobecný úpadok a bieda, nedostatok peňazí. V náladách ľudí prevláda obava o prežitie, stres a znechutenie. Exitujúci ľudský a prírodný potenciál padá do „cudzích rúk“, prípadne pre inštitucionálnu bariérovosť a legislatívnu komplikovanosť, prebyrokratizovanie, ostáva „ležať ladom“.

    Viem, že sa prezident vyjadruje k potrebe protikorupčného boja a toto je téma, ktorá je výsostne aktuálna. Korupcia v zdravotníctve či únik zdrojov, predražené zákazky. To možno oceniť. Ale čo sa týka využitia možnosti zlepšovania a zjednodušovania života ľudí – je to jeho nateraz nesplnená úloha. Svoje možnosti z môjho pohľadu dostatočne nevyužíva.

    Čo hovoríte na to, že prezident Kiska sa oproti svojim predchodcom vyjadruje oveľa ostrejšie a intenzívnejšie k slovenskej politike?

    Vítam každú aktivitu. Každý aktívny záujem je, samozrejme, chvályhodný. Pokiaľ máme na zreteli stále cieľ všeobecného spoločenského záujmu, predovšetkým národného záujmu, ktorý má prezident chrániť a strážiť.

    V médiách ste boli jeden čas intenzívne spájaná s duchovnom. Následne na to sa na vašu adresu a túto problematiku spustila lavína posmeškov. Je vidieť, že pri tejto tematike ste stále dosť citlivá. Už keď sme sa telefonicky dohadovali na stretnutí, ste prezradili, že pojem „ezoterika“ pre vás nabral určitý punc hanlivosti…

    Som človek, ktorý sa snaží dospieť k vyváženému ako duchovnému, tak i k telesnému a fyzickému rozvoju. A, samozrejme, že mnohé poznatky čerpám z rôznych myšlienkových prúdov a zdrojov duchovného poznania. Žiadnemu z nich neprepadám natoľko, aby som stratila samu seba. Nie som fanatik a vôbec nerozumiem, prečo práve v prezidentskej kampani som pre tento môj neskrývaný záujem o duchovný rozvoj bola škandalizovaná a dehonestovaná. To nemá predsa nič spoločné s ezoterikou. Zaujímam sa o mnohé veci, verím však iba Bohu. Čo je na tom komu na posmech?

    Ezoterika sa viacmenej spája s bielou či čiernou mágiou, s rôznymi inými okultnými praktikami, z ktorých ani jednu ja nepraktizujem. Ak mi niekto účelovo dal takúto nálepku, mal zámer ma takto v prevažne kresťansky a konzervatívne založenej spoločnosti znevážiť.

    Iba racionalisticky a materialisticky založených ľudí, ktorých je v médiách a politike „požehnane“ a ktorí naše duchovné bytie zatracujú, úprimne ľutujem. Sú veľmi ochudobnení.

    Hovoríte, že táto problematika, či vaše „vyznanie“ bolo zneužité. Prečo ste to nestopli a ďalej hovorili o kozmickej energii a teleportácii?

    Toto uvediem na správnu mieru.

    Ja som sa k tejto téme vyjadrila iba raz, následne som na jednostranné úmyselné cyklenie tejto témy v spojení so mnou dosah nemala.

    V jednej z „päťsto“ otázok v prezidentskej kampani som odpovedala, že sa zaujímam aj o poznanie mimozmyslových javov, ako je telepatia či teleportácia. Súčasťou vesmíru sme všetci, či sa nám to páči, alebo nie, chce to niekto spochybniť? Cítim sa byť súčasťou omnoho väčšieho celku, ako je iba moje bezprostredné okolie. Dosiaľ nerozumiem, čo je na tom zlé? Prečo toto „moje vyznanie“, pohľad na svet, bolo v demokraticky vyspelej spoločnosti vnímané tak znevažujúco a výsmešne?

    Raz som sa o tom zmienila, ale keď som videla, čo z toho vyrobili médiá, ako to zosmiešňovali a aký pejoratívny rozmer tomu dali, okamžite som komunikáciu na túto tému stopla. Doteraz niektorí nedozreli na to, aby nepoznané a nezažité nezosmiešňovali, aby rešpektovali odlišnosť pohľadu ľudí na svet. Poznatky z tejto oblasti sú súčasťou vedeckého výskumu a vývoja, mnohé „zdanlivo nepochopiteľné“ veci a javy sa reálne využívajú i vo vojenských a spravodajských službách.

    Som osudu vďačná za takýto dar rozšíreného vnímania a cítenia. Možno ma od mnohých odlišuje, ale môj život rozhodne spestruje.

    Hovoríte, že ste duchovne založený človek. Ste veriaca? Alebo je to „odlišný“ typ duchovna ako to sakrálne…

    Riadim sa jedným základným heslom: „Poznám len jedno náboženstvo a to je viera v lásku, uznávam jeden jazyk a to je reč srdca, a uznávam tiež jeden národ – tým sú ľudia.“ A tým je, si myslím, povedané všetko.

    Myslíte si, že duchovno chýba Slovensku, slovenskej politike a konkrétne práve parlamentu?

    Rozhodne, rozhodne. Veľmi to chýba, a preto sa tak trápime. Myslím si, že tento svet je udržateľný na princípe rovnováhy. Tak, ako patrí rozum k srdcu, tak patrí aj duch k telu. Týka sa to nielen jednotlivca, človeka, ale týka sa to aj spoločnosti. Spoločnosť, ktorá v sebe potláča alebo popiera nehmotný, neviditeľný duchovný rozmer, je oň veľmi ochudobnená. Je duchovne vyprahnutá a pustá. „Ako chlieb bez kvásku.“ Prevaha a uprednostňovanie hmotárskeho prístupu bez uplatňovania duchovných zákonov nás privádza k chaosu, tvrdosti, chladu a márnosti.

    Ako ste sa vyrovnávali s posmešnými reakciami zo strany médií?

    Cez vlastnú skúsenosť a poznanie toho, že nezvyknem odsudzovať, znevažovať a vysmievať sa všetkému, čo nepoznám a nemám prežité. Ak sa niekto prejavuje inak, tak k takému človeku pristupujem s väčším pochopením a rešpektom. Mám pokoru a úctu k odlišnosti. Každý človek má v sebe niečo, čím nás môže obohatiť. Nie sme stvorení cez šablónu. To, čo som sama neprežila, tomu sa nevysmievam. Posmešky a výsmech vnímam ako dôkaz pýchy, zúfalstva, obmedzenosti a potupy tých, ktorí tak činia.

    Myslíte si, že pýcha…

    …predchádza pád (smiech).

    Myslíte si, že táto vlastnosť dominuje aj v národnej rade?

    Áno, je tam veľa egocentrizmu, sebazahľadenosti či sebestrednosti. Plytkosti a obmedzenosti.

    Ako sa teda môžu podľa vás politici vyhnúť pýche?

    Mnohí sa spamätali v dôsledku nejakej choroby, prípadne nejakej straty, napríklad manželky, manžela, dieťaťa či v dôsledku rozvodu, nejakej nehody, straty pokoja a vnútorného pokoja… Nedá sa povedať, že tí, ktorí sú na vrchole „politickej a svetskej slávy“, sú aj osobne rovnako šťastní. Poznám a pozorujem mnoho navonok úspešných, slávnych ľudí a ľudí s „dobrým“ postavením, ktorí v svojej podstate šťastní vôbec nie sú.

    Žiaľbohu, aj medzi politikmi je veľa takých, ktorí napriek svojmu „postaveniu“ pre mňa nepredstavujú vzor a príklad vyrovnaného človeka s harmonickým a plnohodnotným životom. Najšťastnejší sú zvyčajne ľudia, ktorí sú spokojní s tým, čo majú.

    Hovoríte, že niektorí politici sa „spamätali“ napríklad v dôsledku skúsenosti s vyrovnaním sa s ochorením. Prednedávnom hospitalizovali premiéra Roberta Fica a aj predsedu parlamentu Andreja Danka. Myslíte si, že ich táto skúsenosť nejak ovplyvnila či zmenila?

    Nemám na mysli len fyziologické ochorenia, ale aj duševné ochorenia a vo svete „veľkej politiky“ som videla a aj vidím veľké množstvo duševne nevyrovnaných ľudí, povedala by som, že v niektorých prípadoch až mocou posadnutých ľudí.

    Tým posadnutím myslíte presne čo?

    Duše niektorých sú spútané a ovládané natoľko, že si ani neuvedomujú svoje „vlastné väzenie“. Zapredali sa, žijú v závislosti a neslobode, niektorí sú vydieraní, iní manipulovaní. Žoldnieri alebo duševní väzni. Prospechári. Môžete si vyberať.

    A čím sú podľa vás ale posadnutí?

    Mocou, nenávisťou, závisťou. Závislosťou od peňazí, mamonu a kariéry, od zviditeľnenia sa či od slávy, závislosťou od ovládania a využívania iných bytostí. Toto nie sú pre mňa príznaky zdravého správania sa, zmysluplnej práce a plnohodnotného života. Je len otázkou času, kedy sa tieto nezdravé duševné väzby prejavia aj na fyziologickej úrovni.

    Môže podľa vás takýto pobyt v politike človeka zmeniť? Napríklad duševne?

    Určite, aj mňa veľmi zmenil. Dal mi do života veľký vklad. Čím ďalej, tým viac s odstupom času ho považujem za veľkú školu života. Naučil ma ešte väčšej pokore a citlivosti vnímania rôznych skrytých a zastretých prejavov, naučil ma nesúdiť nikoho, „dokiaľ nechodím v jeho topánkach“. Učil ma veľkorysému prístupu, pochopeniu a rešpektu k ľuďom s rôznymi postojmi, upevnil moju vieru v jednoduchosť bytia a vo večné zákony.

    Ako je na tom úprimnosť a parlament? Badali ste v ňom túto vlastnosť alebo bola potlačovaná?

    Veľmi badateľne sa tam neprejavuje. Akoby bol strach ju prejaviť. Úprimnosť tam bola málokedy. Parlament je málo prirodzenou, neformálnou a spontánnou inštitúciou. Úprimnosť? Sporadicky vyvolala vyššiu pozornosť, niekedy uvoľnenie, osvieženie, no väčšinou pobúrenie a výsmech. Škoda.

    Ako sa podľa vás lieči takáto závislosť od mamonu a moci?

    Tichom. Stíšením sa, pokorou a pomocou ľuďom, vstupom do reality. Politika predstavuje iluzórny skreslený svet odtrhnutý od reality. Ak by „vyvolení“ ľudia vstúpili do reality medzi bežných ľudí, ktorých sa zväčša stránia, tak by ich to vyliečilo. Ja sama som sa snažila udržať kontakt s realitou. Rada som sa vracala k bežným ľuďom, pri nich som nabrala druhý dych, silu a aj pookrela. Stále som si zachovávala kontakt s tými najbežnejšími mnohokrát i bezradnými ľuďmi, ktorí potrebovali moju pomoc. Podaná „ruka“ dáva zmysel mojej existencii, lieči ma a posúva.

    V súčasnosti politickým dianím zarezonovala kauza Bašternák. Zdá sa, že minister Kaliňák, ktorý v kauze vystupuje, zo svojej funkcie dobrovoľne neodstúpi a v dohľadnom čase sa ho nechystá odvolať ani premiér Fico. Dá sa aj tu aplikovať vaša metafora s mocou?

    Viete, ja som sa možno dostala do názorového sporu aj s Igorom Matovičom a niektorými predstaviteľmi hnutia OĽaNO, lebo som poukazovala na potrebu kritiky so súbežnou zodpovednosťou za ďalší vývoj a vytvorenie lepšej náhrady. Súhlasím s kritikou a vyvíjaním tlaku na odchod tých, ktorí preukázateľne zneužívajú moc, zlyhali a podľahli korupčno-klientelistickým praktikám. V tom majú tí, ktorí o čistenie politického priestoru usilujú, moju plnú podporu. Ľudia na korupciu dlhodobo vo všetkom doplácajú. Ale na druhej strane od opozície, ktorá vystavuje vládu „súdom“, sa očakáva predloženie alternatívy. Alternatívy stabilnejšej zomknutejšej, tranparentnejšej a empatickejšej vlády. Poznajúc pomery v opozícii, jednak medzi stranami, ale aj v ich vnútri, som nenadobudla pocit a presvedčenie, že opozícia je toho schopná. Dom od nečistôt totiž nemožno čistiť tak, že ho celý zbúrame. Obzvlášť, ak nemáme adekvátnu náhradu.

    Inými slovami, odvolávať a deštruovať existujúce bez perspektívnej náhrady považujem za nezodpovednosť a hazard.

    Vidíte konštruktívnosť a zodpovednosť skôr v koaličnej vláde?

    Mojím zbožným prianím je, aby sme viac parlament a politický systém nedelili na dva proti sebe stojace tábory, v antagonistickom postavení. Niektorí na toto moje prianie hľadia ako na idealistické a neuskutočniteľné. Veľmi by som si priala, aby sme existovali v jednote, aby sme netrieštili sily, nedelili sa a aby nás spájal spoločný cieľ a tým je pomoc ľuďom. Veľmi ju od nás potrebujú. Dokonca som presvedčená, že komu o tento cieľ ide, nehľadá to, čo nás delí, ale to, čo nás spája. Jednoducho som človekom princípu jednoty a spolupráce. O tomto ja snívam. Modely nejakého umelo udržiavaného dualistického a polarizovaného riadenia štátu sú pre mňa neprijateľné, prekonané. Dokonca ani reálny svet bežných ľudí už takto nefunguje. Paradoxne, antagonistickým pnutím a vyvolávanými rozbrojmi je príznačný práve parlament. Ľudia to pociťujú čoraz viac ako veľkú a neprirodzenú záťaž. Ja som presvedčená, že všetci sledujúc spoločné dobro dokážeme spolupracovať. Zotrvávať pri doterajších riadiacich stereotypoch, postavených na súperení a protikladoch je znakom zaostalosti a neschopnosti prispôsobiť sa novému vývoju.

    Je to vôbec možné realizovať? Cieľom opozície je predsa dozerať na možné prešľapy vlády…

    Kto to takto určil? A kto povedal, že to tak má ostať navždy. I riadenie spoločnosti je vo svojom vývoji a my stojíme pred výzvami tvorby novej reality. Tá bude stáť na princípoch jednoty a spolupráce. Čím skôr to pochopíme, tým skôr sa aj ako ľudstvo zachránime. Tomu procesu sa nevyhne ani politika a ľudia v nej. Ak by som takého premeny nedokázala uskutočniť v rovine môjho bytia, môjho mikrosveta, tak by som v reálnosť naplnenia tohto priania neverila. Nezvyknem živiť neživé túžby. Ak si podľa toho priania dokážem formovať svoj vlastný svet, prečo by podľa toho modelu nebolo možné formovať aj spoločnosť? Pre človeka a ani pre spoločnosť nie je prirodzené žiť v ustavičnom napätí. Samozrejme, že konflikt zo života nemožno vylúčiť, ak je konštruktívny, je dočasným ozdravným prvkom a mnohokrát bez neho niet posunu, ale nemôže to byť stav trvalý. Chronický „konflikt“ tak ako chronické ochorenie má sebadeštrukčné a ničiace účinky. Vedomé udržiavanie politického napätia je vedomým poškodzovaním našej spoločnosti. Nie som pripravená sa na „chronickom ochorení“ našej spoločnosti viac podieľať. V tomto ohľade je môj postoj nemenný.

    Kto podľa vás môže za tento chronický konfliktný stav? Opozícia či vláda?

    My všetci. Teraz sa už nedá vyhovárať a spoliehať na jednotlivcov, obviňovať iba ich. To my si vyberáme politikov. Postojmi jednotlivca formujeme kolektívne vedomie. A rozhodnutie pre zmenu svojho postoja má každý vo svojich rukách. More je z kvapiek a v každej kvapke je sila mora.

    Hovoríte o kolektívnej vine?

    Kolektívnom vedomí. Politická skladba je jeho zrkadlovým odrazom. A my ho konečne potrebujeme nastaviť na princíp spolupráce a vzájomného prijatia. To je môj posledný, zatiaľ nenaplnený profesionálno-spoločenský aj osobný sen.

    Nezachádzajú tieto vaše sny až do takej mierne ľavicovo-socialistickej filozofie?

    Ja nejdem týmto smerom. Nie som stúpencom žiadnych -izmov. Pre mňa -izmy a rôzne politické smery, „nálepky“ nemajú opodstatnenie. Veľakrát som bola svedkom, že sa ľavica správala pravicovejšie, ako sa očakáva od pravice a naopak, zažila som pravicových politikov, ktorí mali ďaleko ľudskejšie prístupy k mnohým témam. Vernosť a oddanosť k tradične zaužívaným politickým princípom a „dogmám“ vymizla. Myslím si, že už takéto vymedzenia stratili na svojom význame, sú sprofanované. Sú zdeformované natoľko, že je neperspektívne sa k nim vracať. Budeme sa učiť nežiť v „škatuľkách“. Budeme nútení hľadať „spojivá“, namiesto deliacich čiar.

    Môže podľa vás v extrémnom prípade kolektívne vedomie vypudiť individualitu jednotlivca?

    Nie, to sa stať nemusí. Sme dostatočne poučení vývojom a pokusmi o uniformitu. Už žiadne -izmy ani extrémy. Hľadajme svoj priestor mimo nich. Byť plne vedomou a uznanou individualitou realizujúcou sa v prospech celku. Prirovnávam to k obrazu mozaiky. Určite sa inak pozeráme na mozaiku, ktorá je z rovnakých kamienkov a tú, ktorá je pestrofarebná. Vytvorená s citom a zmyslom pre detail z rôznych sklíčok, rôznej farby a rôznej veľkosti. Verím v krásu jednoty z rôznorodostí. Takto by mala byť usporiadaná spoločnosť.

    Dokážeme si vlastnú autenticitu zachovať aj v rámci funkčného celku tak ako švajčiarske hodinky. Aj keď je každý komponent iný a spĺňa inú funkciu, dôležité je, že súčiastka zapadá do súčiastky a hodiny ukazujú presný čas. Tiež to prirovnávam k orchestru. Každý hrá na iný hudobný nástroj a aj za predpokladu, že každý vyniká v hre na svojom nástroji, v synchronicite a spoločnom zladení publikum zaujme celý orchester, ujednotené „hudobné teleso“. Tým publikom sme my, ľudia, občania. Chceme zatlieskať a nemáme komu. Viete si predstaviť, že by jednotliví umelci medzi sebou súperili? Aký by bol výsledok a celkový dojem z koncertu?

    Ale orchester vedie dirigent…

    No a my potrebujeme nájsť takého dirigenta. Možno ho už aj máme, len mu potrebujeme dať priestor. Možno pôsobí vnútri každého z nás. Možno stačí, aby sme stíšili, aby sme ho počuli, možno je to ten jediný „dirigent“, ktorý nás dokáže ako celok zosynchronizovať. Ak vyzrieme, naučíme sa hľadať svojho spoločného „vodcu“, svojich zástupcov, podľa vzoru vodcu, ktorý v našom vnútri bude správne viesť každého z nás.

    V prenesenom politickom význame by tým dirigentom mohol byť práve premiér…

    V zásade je jedno, ako ho nazveme. Môže fungovať aj mimo nás. Predsa poznáme viac dejinných osobností, ktorí neboli politikmi a napriek tomu ovplyvnili myslenie ľudstva na „veky vekov“.

    A kto ovplyvnil vás?

    Každý má niekoho iného, no mňa v mojom živote najviac ovplyvnil Ježiš Kristus. Pre mňa je on a jeho odkaz večne živý.

    - Reklama -