Do brnenského dobrovoľníckeho centra 67 prišli odprezentovať svoje skúsenosti z práce s utečencami na srbsko-chorvátskych a srbsko-maďarských hraniciach Jan Skalík, ktorý dobrovoľnícku pomoc koordinoval, a Milan Appel, ktorý pomáhal na mieste ako radový dobrovoľník. Podľa Skalíka sa súčasná situácia na hraniciach upokojuje a dobrovoľnícku prácu preberajú veľké mimovládne organizácie.
Médiá vraj ukazujú len časť pravdy, sústreďujú sa len na chaos a zmätok
Dobrovoľníkom sa nepáči, akým spôsobom o migračnej kríze informujú médiá. „V septembri som v novinách čítal, že na hraniciach je chaos a násilie, čo mi pripadalo nefér. Za chaos nemohli utečenci, ale zmätený a vyhýbavý krok Maďarska,“ vysvetľoval Skalík, podľa ktorého prístup médií poukazuje na to, že im ide skôr o komerčné veci než o verejnú službu. „Keď do oblasti prišli televízie, zamerali sa na miesta, kde bol nejaký ruch alebo aspoň policajti, a kričalo sa tam, lebo ľudia boli vystresovaní,” opísal. Zacielenie na konflikt totiž podľa dobrovoľníka môže byť nebezpečné, lebo deformuje obraz, ktorý si potom ľudia z mediálnych správ vytvoria. „Rétorika a voľba slov pôsobia ako vlna alebo záplava,“ podotkol Skalík.
Jeho názor v podstate potvrdil aj ďalší z dobrovoľníkov Milan Appel. Médiám sa podľa neho podarilo zaviesť klišé vyvolávajúce stereotypné predstavy o utečencoch, ktorí vzbudzujú strach. „Keď človek príde medzi utečencov, nemá pocit, že ho zaplavuje nejaká vlna. Keď idete o druhej v noci autobusom, je to oveľa horšie, ako keď prechádzate davom utečencov na srbsko-maďarskej hranici. Pre kameramana ale nie je problém urobiť zábery, ktoré pôsobia ako vlna cunami,“ povedal Appel, ktorý tvrdí, že jeho samotného spravodajstvo priviedlo k tomu, že sa stal dobrovoľníkom. Sám chcel totiž situáciu vidieť na vlastné oči. „Najdôležitejšie informácie, ktoré som tam získal, sú, že z tých ľudí nejde strach. Ani z desatiny taký, ako keď sa otvorí futbalový štadión a dovnútra prúdi dav fanúšikov,“ opísal svoj dojem Appel.
Skalík: „Keď išlo všetko dobre, utečenci rešpektovali autoritu a informácie.“
Appel uviedol, že demografické zloženie prichádzajúcich utečencov je rovnaké ako v bežnej populácii. „Prekvapilo ma, ako veľa je medzi nimi detí aj veľa malých. Keď s nimi kolegovia hovorili, tvrdili, že idú z tureckých táborov, kde deti nemajú školy, perspektívu a to bolo jedným z motívov, prečo sa vydali do Európy,“ povedal Appel. Pri práci na hraniciach ho tiež prekvapilo, aký rešpekt mal ako príslušník dobrovoľníckeho tímu. „Akonáhle som si obliekol reflexnú vestu, akoby som sa stal príslušníkom rešpektovanej armády dobrovoľníkov. Rešpekt sme mali aj u policajtov na oboch stranách srbsko-chorvátskej hranice,“ opísal.
Nervozita na hraniciach sa podľa Jana Skalíka stupňovala alebo opadala podľa situácie, ovplyvnili ju napríklad počasie, ale aj polícia a jej kroky. „Keď išlo všetko dobre, utečenci rešpektovali autoritu a informácie, čo je potrebné urobiť. To umožňovalo komunikovať, zabávať sa, navzájom sa spoznávať. Kritické momenty nastávali, keď štátne orgány nastavili zle situáciu, vznikali problémy, keď ľudia museli stáť, vystávať v rade a podobne,“ uviedol Jan Skalík.
Appel: „Videl som len ľudí v bahne, ktorí potrebujú pomoc.“
Na otázku, či si nemyslí, že pomocou na hraniciach motivovali ďalších utečencov na cestu do Európy, Skalík odpovedal: „Nemyslíme si, že náš nápis Refugees welcome mal väčšiu váhu, než keď to povedala Angela Merkelová. Uvedomovali sme si zložitosť situácie a vysvetľovali prichádzajúcim, že situácia možno nebude taká, ako si to predstavujú. Vedeli sme, že by bolo falošné im sľubovať niečo, čo sa nemusí splniť. Otázku, či vplývame na ďalších prichádzajúcich, sme neriešili, zaoberali sme sa hlavne situáciou konkrétnych ľudí, ktorí v daždi nemali pršiplášť a ktorí mali hlad.“
Pre Appela bol problém hlavne z humanitárneho hľadiska. „Hovorí sa, že prídu utečenci a vezmú nám naše kresťanské hodnoty. Pre mňa je ale základná kresťanská hodnota – miluj blížneho svojho. Boli tam ľudia, ktorých som považoval za svojich blížnych v núdzi,“ povedal.
Sám pripustil, že aj on má z množstva utečencov obavy. „Môj strach ale nepramení priamo z nich, ale z dvoch vecí. Hlavne z toho, že narážajú na nepriazeň ľudí. Navyše sem možno prichádzajú s prílišnými očakávaniami, mnohí sú kvalifikovaní, ale veľmi pravdepodobne nenájdu prácu podľa svojej kvalifikácie, budú musieť robiť niečo iné alebo nebudú mať prácu vôbec. Z toho mám strach a nemám riešenie. Videl som len ľudí v bahne a vedel som, že im mám podať čaj alebo deku,“ povedal Appel. Európa by podľa neho v súčasnej situácii mala povedať, akú má pre utečencov kapacitu, prijať ich a vytvoriť im podmienky pre integráciu.
Autor: David Daniel
