Editor webu New Eastern Europe Adam Reichardt zrecenzoval najnovšiu knihu hovoriacu o súčasnej ruskej propagande. Hneď v samom úvode spomína na rok 2009, keď bol v poľských novinách Gazeta Wyborcza zverejnený list adresovaný vtedy novozvolenému americkému prezidentovi Barackovi Obamovi.
V ňom sa intelektuáli naprieč celou východnou a strednou Európou vyjadrili, že je potrebné dávať si pozor na smerovanie ich krajín. Varovali, že je ešte príliš skoro na to, predpokladať, že idú pevne v ústrety Západu. „Rusko je späť ako revizionistická mocnosť sledujúca ciele 19. storočia za použitia taktiky a metód storočia 21.,“ písali v liste.
Podľa Reichardta ani sami autori listu nevedeli, ako blízko boli k pravde. Výsledkom bola kríza na Ukrajine, ktorej USA nedokázali nijako zabrániť. A následné postupné zabúdanie zo strany nejednej západnej krajiny, ktoré sa prejavilo napríklad tým, keď predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker napísal Vladimirovi Putinovi list, v ktorom navrhoval prehĺbenie ekonomickej spolupráce. Po teroristických útokoch v Paríži tiež došlo k určitému uvoľneniu európskej politiky voči Rusku.
Reichardt hodnotí Van Herpenovu knihu ako dobrý nástroj na pochopenie toho, ako vlastne ruská propaganda funguje a ktoré nástroje Kremeľ používa. Vidí ju ako hodnotný zdroj nápadov, napriek tomu je však dobré k nej pristupovať s určitou skepsou.
„Kľúčom k pochopeniu toho, ako v Rusku urobili z informácií zbraň, je ich prístup k mäkkej moci,“ podotýka Reichardt. Mäkká moc je schopnosť vyzerať navonok atraktívne, skrze hudbu, filmy, kultúru, hodnoty, náboženstvo, čokoľvek, čo nepôsobí ako donucovací prostriedok. Za Sovietskeho zväzu bola súčasťou jeho mäkkej moci aj komunistická ideológia, pre mnohých veľmi lákavá. S jeho pádom sa však vytratila.
Podľa Van Herpena totiž Kremeľ vníma svet čiernobielo. „Úspech mäkkej moci Západu bol v Moskve interpretovaný ako priamy výsledok protiruskej politiky. Určití aktéri, ako neziskové organizácie, médiá a špióni, boli vnímaní ako agenti vynucujúci si západné hodnoty na ich území a jediný spôsob, ako sa s nimi porátať, bolo odpovedať rovnako. Rusko skrátka vzalo svoju mäkkú moc a celú ju otočilo proti Západu.
A to mnohými formami, napríklad svojou medzinárodnou televíznou stanicou RT, ktorá na rozdiel od CNN či BBC nemá žurnalistické štandardy a etiku, lobistov, ktorí presadzujú ruské záujmy v zahraničí, ktorým bol napríklad Henry Kissinger, či hŕbu užitočných idiotov, ktorí budú šíriť agendu Kremľa skrz médiá. Predtým Rusko médiá aj priamo kupovalo, to však nedopadlo dobre, teda sa uspokojilo len s financovaním euroskeptických a extrémnych strán.
Veľkým prostriedkom ruskej mäkkej moci je aj ortodoxná cirkev, skrze ktorú si Kremeľ posväcuje svoju zahraničnú politiku a odlišné vnímanie ľudských práv v rozpore s tými západnými, ktoré sa Rusku snažia údajne vnútiť práve západné civilizácie.
Úloha mäkkej moci je v 21. storočí možno väčšia ako kedykoľvek predtým vďaka neustálemu toku informácií na internete a v médiách. „A Kremeľ zlyháva práve v tom, že nevidí pravú tvár mäkkej moci: je to moc sama osebe; nemožno ju kontrolovať či manipulovať. Nie je to zbraň,“ píše. Reichardt s tým, že moc myšlienok nemožno nikdy úplne potlačiť.
Celý text nájdete TU.
Autor: spa
