“Kdybych byl loutka, vyřezávaná nebo gypsová, tak bych tu parkovat mohl. A vy máte vztek, že nejsem loutka. A budete mít vztek čím dál, tím větší, protože těch loutek bude čím dál, tím míň.“ To sú slová J. Wericha. Pramene uvádzajú, že ich vyslovil 4. januára 1968 ako reakciu na výzvu príslušníka ZNB zaplatiť pokutu. J. Werich totiž vošiel autom do Bartolomějskej ulice, vtedajšieho sídla ústredia bezpečnosti, do ktorej bol zakázaný vjazd, okrem troch výnimiek pre pracovníkov Bábkového divadla (tiež malo v ulici svoju budovu). Bol to deň, keď v pozícii generálneho tajomníka ÚV KSČ A. Novotného vystriedal A. Dubček. J. Werichovi príslušník VB v ten deň doklady vrátil bez pokuty. Werichov častý spolubesedník V. Škutina neskôr k príbehu podotkol, že hercove vtedajšie slová by iba deň pred 4. januárom boli posudzované ako pohŕdanie či útok na verejného činiteľa a poburovanie. Nedemokratická moc má rada okolo seba iba bábky. Hrúbka šnúrky, na ktorej bábky visia, však závisí od každého jednotlivca. Od možnosti oslobodiť sa vo svojom vnútri. Moc aj klamstvami tká čoraz pevnejšie šnúrky na upevnenie bábok. Či sa jej to podarí, to závisí aj od odvahy argumentovať pri klamstvách. V opačnom prípade pomáhame tkať šnúrky na upevňovanie bábok.
Keď rezignujú už aj silné osobnosti
Súčasná situácia mi pripomína obdobie normalizácie sedemdesiatych rokov, keď sa ľudia uzavreli do svojho vnútra. Vyslovované frázy sa už začínajú považovať za prirodzenú súčasť postojov, väčšinový negatívny postoj v občianskej spoločnosti a medzi politickými elitami k utečencom vytvoril akoby ideologickú jednotu, ktorá nie je však zdravá, najmä pre vývoj v postkomunistickej spoločnosti. Stav spoločnosti sa už dá označiť pojmom rezignácia. Nuž, a ak to slovo vysloví taká autorita, akou sa stal na Slovensku emeritný arcibiskup R. Bezák (SME: „Prijať realitu nie je rezignácia, treba na to veľmi veľa sily… Viem, že niektorí sú sklamaní, ale budú musieť prijať, že chcem žiť seba samého.“), ťažko sa diviť bežnému občanovi.
Ak už taká silná osobnosť, akou je obľúbená herečka M. Vášáryová, ktorá sa v Novembri 1989 nebála vystúpiť na tribúnu hneď v prvých dňoch protestov, keď ešte komunistické milície boli stále v pohotovosti, a vydržala 24 hodín stáť na chodbe vtedajšej Slovenskej televízie, kým ju pustili na obrazovku povedať pravdu o dianí v Slovenskom národnom divadle, hovorí o strachu, ťažko sa diviť bežnému občanovi. Z Novembra 1989 ostane v pamäti v jej podaní výkrik Jany z Arku pred upálením, ktorý sa končí slovami Láska je najmocnejšia, po 26 rokoch už hovorí, že si svoje v živote už odbila. (Denník N: „Prežívam vnútorný strach, neviem si predstaviť, ako sa toto všetko skončí. Nebojím sa toho, že by niekto prišiel a nasťahoval sa do môjho domu, alebo že by mi ublížil človek inej pleti, to nie, ale zneisťuje ma zvláštny chaos. No nie sú toto témy, o ktorých by som chcela hovoriť, nevyznám sa, už nemám silu, svoje som si v živote už odbila.“) Silné osobnosti sa rozhodli uzavrieť do seba, hoci práve teraz prichádza obdobie, že by bolo treba vykríknuť pravdu. Nie je iná, ako bola v roku 1948, po Februári, či po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnom období upevnenia režimu jednej strany. Niekoľko desiatok tisíc občanov vtedy emigrovalo, väčšina prijala vývoj tak, ako im ho naordinovala moc.
Rýchlo a pomaly, výsledok rovnaký
Postkomunistický stredoeurópsky región sa vyznačuje za uplynulých pomaly už takmer tridsať rokov aj tým, že politické elity po prevzatí moci mali snahu, aby vládnu väčšinu využili viac vo svoj prospech ako k zvýšeniu, či aspoň udržaniu daného stupňa kvality demokracie. Keď je moc dominantná alebo politicky jednofarebná, to ako je v súčasnosti na Slovensku, tak sa ukazuje, že aj kontrolu vlastnej moci si vysvetľuje tak, že to má byť kontrola vlastnými nominantami. Dovršujúce štvorročné obdobie jednofarebnej vlády SMER-SD pod vedením R. Fica ukázalo viacero znakov charakteru vlády V. Mečiara v rokoch 1994 až 1998. Ostatné štyri roky neboli síce poznamenané takou vulgárnosťou zneužívania moci, ako to bolo pred tými viac ako dvadsiatimi rokmi. Vtedy sa to prejavilo rýchlo po voľbách dianím v Národnej rade SR v noci z 3. na 4. novembra 1994, keď parlamentná väčšina pod rúškom tmy vymenila členov rád verejnoprávneho rozhlasu a televízie (tie následne rozhodli o výmene riaditeľov), generálneho prokurátora, prijala legislatívne normy, ktoré neskôr ústavný súd označil ako protiústavné, neskôr to bolo zneužitie tajnej služby na vnútropolitický boj s prezidentom M. Kováčom. SMER-SD pod vedením R. Fica si uvedomil, že netreba zbytočne na seba upozorňovať rýchlou formou, ale že demokracia uplatňovaním väčšiny umožňuje to isté urobiť v pokojnom tempe. Aj tak však nová moc už po dvoch mesiacoch vymenila riaditeľku spojeného verejnoprávneho rozhlasu a televízie, o niečo neskôr s pomocou väčšiny ústavného súdu vyriešila dilemu okolo voľby generálneho prokurátora a pozície vedúcich funkcionárov kontrolných orgánov vyriešila postupne, aj keď v prípade šéfa NKÚ sa pohrávala s opozíciou ako mačka s myšou viac ako tri roky.
Ficovo deja vú
Aj keď sa Ficov SMER-SD v rýchlosti personálnych výmen nechcel podobať na Mečiarovo ĽS-HZDS, s dôvodmi si ani jedna z vládnych strán prílišné starosti nerobila. Kým v tú novembrovú noc v roku 1994 poslankyňa HZDS Ľ. Mušková čítala dôvody na odvolanie členov mediálnych rád len z napísaných poznámok z papiera (parlamentný materiál argumenty vôbec neobsahoval, boli to len dve strany, na jednej návrh na vyslovenie nedôvery s menami členov rady, na druhej príslušný počet poslancov na predloženie takého návrhu, odvolanie a zvolenie členov rozhlasovej rady stihla vtedajšia väčšina za 31 minút medzi 4:22 a 4:53 hod. nad ránom), tak v júni 2012 predložil predseda Výboru pre kultúru D. Jarjabek návrh na odvolanie riaditeľky RTVS len tak, mimochodom, v bode Iné s odôvodnením, že M. Zemková porušila zákon tým, že zverejnila výzvu na verejnú obchodnú súťaž na prenájom priestorov pre mediálny komplex, no neinformovala o tom vopred písomne Radu RTVS, ako to prikazuje zákon. Aj keď samotný predseda Rady RTVS M. Kolár upozornil, že ešte samotným zverejnením vo vestníku zákon porušený nebol, parlamentná väčšina vo výbore návrh schválila. Keď poslanci opozície kritizovali spôsob predloženia návrhu bez toho, aby si k nemu mohli vypočuť zainteresované strany (riaditeľku a predsedu Rady), tak väčšina vo výbore ich pripomienky neakceptovala. O dva týždne už malo verejnoprávne médium nového riaditeľa V. Miku. Aj keď samotný predseda SMER-SD vo výbore nesedel, tak ak mu o spôsobe odvolania niekto rozprával, mohlo to byť pre neho istým deja vú. V novembrovú noc 1994 sa totiž ako opozičný poslanec za SDĽ pri návrhu na odvolanie šéfa NKÚ J. Oleja dovolával jeho prítomnosti a vypočutia, rovnako tak urobil pri návrhu na odvolanie generálneho prokurátora V. Bacha, ale vládna väčšina „valcovala“ vtedy svojím nastaveným tempom.
Premiéri iní, politická podoba rovnaká
Ale aj samotný líder SMER-SD R. Fico sa politickou genetikou podobá na predchodcu V. Mečiara. Keďže sa blíži Silvester, tak môžem ponúknuť porovnanie obidvoch politikov najskôr v oblasti Byť zábavný. Na mítingoch rozprávali aj sexistické vtipy. V. Mečiar zvykol prezentovať napríklad tento:
-Kedy sa na Slovensku trasú ženy…?
– ???
– V dvadsiatke, keď im siahate na prsia. V tridsiatke, keď nižšie a v päťdesiatke, keď im siahate na Mečiara!
R. Fico má v repertoári iný.
– Muž sa tlačí v autobuse na ženu, tá sa proti tomu ohradí. On to vysvetľuje tým, že dostáva plat v eurominciach. Žena na to reaguje: Ja som schopná uveriť, že máte malý plat, aj to, že ho dostávate v eurominciach. Ale, že by vám ten plat zvýšili práve medzi Hasičskou a Rázusovou, to vám neverím!
Obaja sa dosť podobajú aj častým používaním termínu národ. V podaní V. Mečiara to bola verzia, že „hostinským je na Slovensku slovenský národ, jeho väčšina“. R. Fico použil uhladenejšiu vetu: „Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ.“ V. Mečiar mal svojich gágajov, tárajov a prďúsov, R. Fico svojich pošahancov a svätuškárov. V. Mečiar kritikov radil medzi nepriateľov štátu. R. Fico také postoje zatiaľ označuje ako ohrozujúce bezpečnosť. V. Mečiar pri nepríjemných otázkach od novinárov bol schopný na nich aj fyzicky zaútočiť, R. Fico na také otázky zvyčajne reaguje lakonicky: Prosím, ďalšia otázka!
Výhrady k činnosti médií majú politici zo svojej prirodzenej snahy byť pred verejnosťou prezentovaní čo najčastejšie, ale zároveň len v pozitívnom zmysle. Osobne som takéto postoje vnímal, keď som pôsobil ako hovorca premiéra J. Moravčíka, ale výnimkou neboli ani M. Dzurinda či J. Čarnogurský. Nikto z nich však nevyvinul takú snahu zasiahnuť do mediálneho priestoru z pozície moci ako V. Mečiar a R. Fico.
Mať informáciu podľa predstáv premiéra
U súčasného premiéra to ešte v prvej vláde bola snaha do tlačového zákona zakomponovať právo na odpoveď pre dotknutú stranu, v súčasnosti je to nielen neodpovedanie na otázky niektorých novinárov, ale najmä silná tendencia určovať redaktorom verejnoprávneho rozhlasu a televízie, čo sa majú pýtať a čo majú vysielať, pritom to urobil v krátkom časovom slede trikrát. Ostatný raz to bolo minulú nedeľu na tlačovej konferencii, keď spolu s ministrom práce J. Richterom prezentovali aktuálnu situáciu v nezamestnanosti. Redaktor rozhlasovej zložky RTVS P. Hanák sa chcel po odpovediach k téme opýtať na legislatívu tzv. protiteroristického balíčka, o ktorej mal po vrátení prezidentom znovu rokovať parlament na ďalší deň. Redaktor chcel vedieť, či SMER-SD nebude v tejto súvislosti revidovať niektoré ustanovenia. „Pán redaktor, bol by som rád, keby ste sa vo verejnoprávnom médiu venovali tomu, čo je témou tejto tlačovej konferencie,“ bola premiérova reakcia. A na otázku o protiteroristických zákonoch vôbec neodpovedal.
Jeho viackrát opakované verejné zasahovanie do charakteru vysielania verejnoprávneho média poukázalo na tri veci: 1. Pre R. Fica sa termín verejnoprávny neodvíja od práva verejnosti na informáciu, ale od práva moci mať informáciu podľa vlastných predstáv a že verejnoprávne médium je pre neho vládne médium, 2. Opozícia zostáva k takým postojom absolútne nečinná, akoby bola za tie roky opakovaných politických zásahov do verejnoprávnych médií už uzrozumená s tým, že ide naozaj o médiá vládne a v duchu sa utešovala, že keď príde k moci, tak to zasa bude v jej prospech, 3. Medzi novinármi neexistuje určitá miera solidarity. Keď premiér na otázku neodpovedá jednému novinárovi, mal by sa ju opýtať ďalší. Žiaľ, tým, ktorí v súčasnosti vo väčšine pracujú v redakciách, chýba skúsenosť z obdobia V. Mečiara a jeho postoja k médiám.
Televízna „richteriáda“
Verejnoprávna televízia uplynulý týždeň naplno ukázala, ako asi bude vyzerať jej spravodajstvo s pribúdajúcimi dňami pred voľbami. Ten týždeň by sa totiž dal nazvať aj „richteriáda“. Okrem štvrtkového Štedrého večera, keď sa Správy RTVS nevysielali, bol minister práce a sociálnych vecí J. Richter v spravodajskom spote každý deň od nedele do piatka, hoci okrem nedele a už spomínanej tlačovej konferencie o nezamestnanosti o aktuality nešlo. V tú nedeľu 20. 12. to bol ešte druhý raz samostatný synchrón k prihlasovaniu záujemcov o zamestnanie v automobilke Jaguár. V pondelok 21. 12. hovoril minister k téme rekvalifikácie ľudí, ktorí sú bez práce. V utorok 22. 12. v téme o prijímaní pracovníkov automobilkou Peugeot Citroen dostal J. Richter príležitosť povedať o finančných príspevkoch pre ľudí, ktorí budú ochotní ísť za prácou. V stredu 23. 12. dostal priestor na kritický postoj k poslancom Most-Híd v téme, že vdovy a vdovci dostanú dôchodky. Nuž, a piatok mali možnosť diváci RTVS vidieť ministra J. Richtera až v dvoch spotoch. V téme o sociálnych zmenách od roku 2016 hovoril o nových materských príspevkoch.
Autorkou všetkých spomínaných spotov bola R. Fleischmannová, ktorá tým jasne ukázala, že má s ministerstvom nadštandardný a nie profesionálny vzťah, samotné odvysielanie tohto seriálu je však aj vecou vedúceho vydania a šéfredaktora. Veľké sólo mal však v piatok J. Richter v spote z návštevy sociálneho zariadenia Nitra-Viničky, ktorý redaktorka J. Obrancová síce akoby zamerala na najstaršieho obyvateľa zariadenia, 97-ročného J. Dzunku, ale ministra sme videli v obraze celkom 8 (osem)-krát. Celý spot sa začal pohľadom na Richtera, ako reční pred skupinou dôchodcov. Potom nasledoval Richter v synchróne o tom, že aj taká náhradná rodina, ako je v danom zariadení, je dôležitá, aby sa jednoducho človek cítil dobre. Nasledoval obrazovo Richter rečniaci z druhej strany, Richter dávajúci si okuliare pred podpisom do pamätnej knihy, Richter podpisujúci pamätnú knihu, Richter po boku s vedúcimi pracovníčkami zariadenia, Richter spievajúci Tichú noc, svätú noc, Richter v rozhovore s jednou z obyvateliek. To už nemalo so serióznou žurnalistikou naozaj nič spoločné, išlo o jasný predvolebný spot, ktorý patrí skôr na webovú stránku politickej strany ako do vysielania verejnoprávnej televízie. Myslím, takej v pravom zmysle významu toho slova.
Model Jozefa Vissarionoviča
V súvislosti s porovnávaním spôsobu uplatňovania moci V. Mečiarom a R. Ficom pripomeniem ešte jeden výrok niekdajšieho premiéra, ktorý je z októbra 1990. V známom televíznom dialógu s vtedajším predsedom Matice slovenskej J. Markušom, ktorý sa týkal dvoch variantov jazykového zákona, upozornil aj na chápanie pojmu demokracie na Slovensku. „Stále tu prežíva ešte model Jozefa Vissarionoviča – čo je vyhovujúce väčšine, to je vyhovujúce všetkým,“ povedal. Čo videl v roku 1990 kriticky, tak o pár rokov neskôr však s plnou vervou uplatňoval. V tú povestnú novembrovú noc 1994 zdôraznil: „Zvyknite si, je po voľbách!” V trocha mäkšom variante sme to zažívali aj počas tejto vlády R. Fica, akurát sa uplatňovalo Paškovo: „Keď vyhráš voľby, môžeš všetko!“ Pri zvládnutí mečiarizmu pomohlo vzopätie občianskej spoločnosti. Teraz, vnímajúc aj citované slová herečky E. Vášáryovej, ťažko očakávať, že by medzi hercami vznikli podobné postoje, aké napríklad v roku 1996 vyjadril E. Horváth ml.: „Vzniká potreba vytvárať občianske hnutia združujúce občanov, ktorí cítia, že slová ako etika, morálka, nie sú iba prázdne pojmy. Hoci si to iní, možno dnes mocnejší, myslia a podľa toho konajú.“ Ak vnímame rezignáciu emeritného arcibiskupa R. Bezáka, tak v súčasnej cirkevnej hierarchii nie je nikto, kto by vedel osviežiť ducha biskupa R. Baláža: „Politická moc, ktorá má slúžiť všetkým občanom, sa nemôže stať nástrojom pre pohŕdanie tých, ktorí ju nemajú,“ boli jeho slová adresované mečiarovskému charakteru moci.
Odklon od liberálnej demokracie
V tom období 1994 – 1998 pomohli Slovensku svojimi postojmi aj západné demokratické krajiny, aby sa vývoj u nás upriamil k hodnotám liberálnej demokracie. Ale v súčasnosti sa aj pomery okolo nás v Európe a vo svete výrazne zmenili. Grécka a utečenecká kríza vyvolala dosť značný stupeň nedôvery, či má Európska únia demokratické prostriedky na vyriešenie problémov, aby sa integračný proces zvýraznil nielen v ekonomickej, ale aj v politickej rovine. Proti hlasu Nemecka a Francúzska a ďalších krajín západnej Európy sa však začína čoraz výraznejšie objavovať staronová úvaha o Európe národných štátov. Maďarský premiér V. Orbán ešte vlani v júli na letnom tábore členov vládnej strany Fidesz v rumunskom kúpeľnom mestečku Băile Tusnad vyhlásil, že sa éra liberálnej demokracie končí a pre Maďarsko požaduje nový a neliberálny demokratický poriadok. Šéf Fideszu považuje globálnu ekonomickú krízu z roku 2008 za zlomový moment v európskych dejinách, ktorý je porovnateľný s medzníkmi z rokov 1945 alebo 1990. „Liberálno-demokratický štát sa ukázal ako neživotaschopný projekt s nepretržitým zadlžovaním a rozpadávajúcim sa systémom sociálneho zabezpečenia. Maďarsko musí prestať so slepým nasledovaním západných systémov, ak sa chce vyhnúť pádu,“ zdôraznil pred rokom a pol V. Orbán.
Vyhnúť sa pádu však v prevedení maďarského premiéra a jeho strany Fidesz znamená obmedzovať pozíciu a úlohu liberálnych médií a inštitúcií, ktoré sú kritické k moci. Podobné tendencie sa výrazne začali objavovať v Poľsku po jednoznačnom úspechu strany Právo a spravodlivosť, ktorá vytvorila jednofarebnú vládu. Podľa šéfa strany J. Kaczyńskeho sa treba brániť pred útokmi prichádzajúcimi z Európy. „Musíme brániť svoju slobodu. Poľsko musí byť krajinou slobody, aj keby všade inde v Európe bola táto sloboda zlikvidovaná,“ vyhlásil bez toho, aby spresnil, aký typ slobody chce pre vlastnú krajinu uchrániť. V riešení mocenských pomerov v domácom prostredí sa totiž obsahom podobá na maďarského V. Orbána, rýchlosťou personálnych výmen a spôsobom prijímania zákonov či zásahom v jednej z inštitúcií v noci, akoby si vzal skôr príklad z nášho V. Mečiara. Kaczyński uvažuje o silnom zoskupení krajín východnej, strednej a južnej Európy, spojením štátov od Severného po Stredozemné more by chcel vytvoriť protiváhu Nemecku, pričom sa chce oprieť o mocenskú pozíciu Spojených štátov. Zároveň ostrý protiruský postoj súčasnej poľskej vládnej elity však bude brániť súzvuku so Slovenskom a Maďarskom, lebo R. Fico a V. Orbán majú v sebe príklon k Rusku.
O charakter ústavného súdu ide aj na Slovensku
R. Fico a jeho SMER-SD je na konci ďalšieho funkčného obdobia, veľa z mocenských rozhodnutí, ktoré sa dejú u nášho severného suseda, už má na Slovensku za sebou, takže podobné výhrady, ako zazneli z Bruselu napríklad k zásahom do chodu ústavného súdu, z Bratislavy do Varšavy neprídu. Pritom kritiku za spolitizovanie ústavného súdu by si Slovensko možno zaslúžilo ešte viac ako jeho severný sused. Tamojšia vláda sa totiž iba o to snaží. U nás štyria sudcovia ústavného súdu (Ľ. Gajdošíková, L. Orosz, L. Mészáros, R. Tkáčik) totiž otvorene popisujú, že za rozhodnutím nevyložiť prezidentovi jeho kompetencie, pokiaľ sa týka menovania ústavných sudcov, nevidia ústavný výklad, ale prístup poznamenaný politickou náklonnosťou. „Ústavný súd interpretuje ústavný text subjektívne, t. j. tak, ako sa to v konkrétnej ústavnopolitickej situácii ´hodí´, resp. podľa toho, kto vykonáva funkciu prezidenta Slovenskej republiky,“ konštatuje L. Orosz.
V televíziách si kritické stanoviská štyroch sudcov vôbec nevšimli, ale je to aj dôsledok toho, že Kancelária ústavného súdu ich zverejnila dosť účelovo v období krátko pred vianočnými sviatkami. A hoci diskusné relácie sa už nevysielali ani v TA3, ani v RTVS, situácia mala dostať priestor aspoň v spravodajstve. Z opozície si stanoviská štyroch sudcov všimla iba podpredsedníčka Most-Híd L. Žitňanská, aj to iba skôr článkom s popisom situácie, ako jasným vyjadrením, že čo pre demokraciu na Slovensku znamená, keď ústavný súd je aktuálne politicky viac naklonený v prospech jednej strany ako ten poľský. Prezident A. Kiska zostal svojím postojom osamotený, keď v súvislosti s dianím na ústavnom súde zdôraznil, že „je šokujúce, keď ústavný súd rezignuje na jednu zo svojich základných úloh v demokratickom právnom štáte“.
Vo Varšave protestovalo proti snahe ovplyvniť činnosť ústavného súdu 50-tisíc ľudí, na Slovensku vážna situácia na ústavnom súde zostáva občianskou spoločnosťou nepovšimnutá. Čoraz výraznejšie pre Slovensko vyvstáva základná otázka. Či parlamentné voľby v marci potvrdia odklon od liberálnych hodnôt západných krajín k Orbánovmu a Kaczyńskeho štýlu, alebo naša krajina zostane súčasťou silného jadra Európskej únie? Sú len tieto dve možnosti! A podľa toho, ako sa rozhodneme, tak si určíme aj pevnosť šnúrok, ktorými nás moc bude chcieť ovládať ako tie bábky. Treba totiž mať na pamäti aj slová Holanďana F. Timmermansa, podpredsedu Európskej komisie, ktorý v súvislosti s nejednotou krajín EÚ pred ministrami V4 poznamenal: „Príliš veríme tomu, že európsky projekt je nezničiteľný. Ale v dejinách sa mnohé považovalo za nepredstaviteľné až dovtedy, kým sa to nestalo.“
