Ľudí pracujúcich pre EÚ zasiahla nákaza podobná infekčnému ochoreniu. Zdravý rozum im zastreli nehorázne platy i pocit vlastnej dôležitosti, tvrdí exministerka

    0
    Daniela Kovářová (Autor: Archiv VR)
    Eurokomisárka Věra Jourová poskytla rozhovor nemeckému denníku Neue Osnabrücker Zeitung. Česká politička pohrozila Poliakom odobratím európskych dotácií. Dolná komora poľského parlamentu totiž schválila zákon, ktorý v podstate podriaďuje najvyšší súd ministerstvu spravodlivosti. Ide podľa vás o útok na demokraciu?
     
    Z verejných zdrojov v Českej republike možno vyčítať len kusé informácie a takmer všetky komentáre sú subjektívne. Pokiaľ viem, zákon „len“ mení mechanizmus zostavovania národnej sudcovskej rady, zodpovednej za chod justície. Úslovie „útok na demokraciu“ je fráza, ktorú možno ľahko zneužiť pre ľubovoľné ciele. Kritizovať rozhodnutie zákonodarcov ako útok na demokraciu považujem preto za manipuláciu s doposiaľ známymi faktmi.
     
    Sudcovská rada aj mechanizmus jej zriadenia je výsostne politickou otázkou, stačí sa pozrieť na posledných desať rokov diskusií o jej zriadení u nás. Kto iný ako politici by mal o politických otázkach rozhodovať, navyše procesom parlamentným, teda legitímnym? Politická vôľa na jej ustanovenie v Českej republike zatiaľ chýba. A vidíte, neexistenciu sudcovskej rady tiež neposudzujeme ako útok na demokraciu.
     
    Jourová vyhlásila: „Ak vezmeme do úvahy, že krajiny EÚ získavajú dotácie idúce z vreciek európskych daňových poplatníkov, musíme trvať na dodržiavaní základných pravidiel a pravidiel právneho štátu. Neviem si predstaviť, že by nemeckí alebo švédski daňoví poplatníci chceli financovať zrod diktatúry v inej krajine Európskej únie.“ Súhlasíte s tým?
     
    Rozumiem tomu, že niektoré poľské rozhodnutia nie sú v Bruseli prijímané s nadšením, avšak napriek tomu zatiaľ nemožno tvrdiť, že Poľsko prechádza od demokracie k diktatúre. Zjavne si Brusel bude musieť zvyknúť na to, že o niektorých veciach si budú členské štáty rozhodovať samy a po svojom. Koniec koncov, Česká republika je na tom v iných oblastiach podobne. Nemali by sme teda upierať nášmu susedovi tie isté práva, ktoré chceme využívať sami.
     
    Je v poriadku, aby si európski politici brali dotácie ako rukojemníkov poslušnosti? A v akých prípadoch je to v poriadku? Ohrozenie demokracie? Rozhodovanie o treste smrti? Umiestňovanie migrantov?
     
    Branie rukojemníkov je hodné odsúdenia v každom prípade, či k nemu dochádza v rodine, v spoločnosti alebo pri rokovaní medzi národmi. Osobne však považujem dotácie za škodlivé a morálne pokrivenie hodnôt, ktoré spôsobili, za ťažko odčiniteľné. Česká republika by sa mala riadiť všeobecnou zásadou policajnej práce, podľa ktorej sa s vydieračmi nevyjednáva. Dokázali sme existovať pred dotáciami, celkom iste si poradíme aj bez nich.
     
    Nakoľko by podľa vás mala mať Európska únia právo zasahovať do právomocí štátov?
     
    Pred desiatimi rokmi som považovala Európsku úniu za dobre vymyslené partnerstvo. Keby právomoci a oblasti, v ktorých sa angažuje, zostali na stave onej doby, nedošlo by k brexitu ani ku všeobecnej dezilúzii z jej fungovania. Problémom je jej zahľadenosť do seba a zlý systém, ktorý núti každého, kto pre Európsku úniu pracuje, rozširovať oblasti svojej pôsobnosti a zväčšovať zásahy do vnútorných záležitostí jednotlivých štátov. Nákaza podobná infekčnému ochoreniu zasiahne každého, kto sa prisaje k bezodnému prsníku Európskej únie, očarí jeho myseľ sklenenými palácmi, zastrie zdravý rozum nehoráznym platom v eurách, tlmočníkmi, vlastnou dôležitosťou a bezplatnými letenkami. A protiliek pre túto infekciu zatiaľ nie je známy, pretože ani odvolanie zástupcu alebo skončenie misie a návrat domov na precitnutie nepostačuje.
     
    Je škoda, že kríza neprinútila Európsku úniu k sebareflexii a k zmene. Namiesto, aby ju pochopila ako výzvu, zabetónovala sa vo svojich postojoch. Vedenie Európskej únie nie je schopné reformy a neschopnosť vidieť nákazu bude príčinou jej zániku.
     
    Čo považujete v poslednom čase za najviac nespravodlivé?
     
    Život vo všeobecnosti nie je spravodlivý. Túžba človeka po spravodlivom usporiadaní je odveká, ale cieľ sa podobne ako dúha s každým krokom vzďaľuje. Spravodlivosť je pojem morálny, nie objektívne merateľný a na spravodlivé usporiadanie vecí môžu preto byť odlišné názory.
     
    - Reklama -