Kto tieto fakty nepozná, nech ide radšej pestovať paradajky a mlčí. Bývalý ruský spravodajca prináša prelomové vysvetlenie akcie „59 rakiet na Sýriu“

    0
    Milan Syruček (Autor: Hans Štembera)

    Aký je podľa vás vzťah Donalda Trumpa k Rusku po útoku v Sýrii? Alebo sa rakety Tomahawk stali skôr demonštráciou sily voči Iránu či Severnej Kórei?

    Pokúsim sa aspoň čiastočne odpovedať na túto otázku, pretože najpresnejšiu odpoveď môže dať len Trump sám a jemu nemôžem ani nahliadnuť do jeho myšlienkových pochodov, ani podľa chvenia okenných tabuliek uhádnuť, o čom sa radil so svojimi poradcami. Pomôžem si teda istou analógiou z histórie. A pretože je známe, že sa nikdy z histórie nepoučíme, a tak sa opakuje, poslúžim niekoľkými príkladmi, o ktorých si myslím, že majú dosah aj na dnešok.

    Keď po demokratických prezidentoch, Kennedym, ktorý bol predčasne zavraždený, a vágnej vláde Lyndona Johnsona, nastúpil republikán a jeden z najväčších konzervatívcov Richard Nixon, urobil bezprecedentný krok: bez vedomia svojho ministra zahraničia vyslal do Pekingu a Moskvy svojho poradcu Henryho Kissingera, aby s Čínou pripravil nadviazanie diplomatických, a dokonca priateľských stykov, čo sa po Mao Ce-Tungovom víťazstve nikto iný neodvážil, a so ZSSR zahájil éru tiež dovtedy nevídaných tesných vzťahov. A to v čase, keď vo Vietname zúrila vojna, v ktorej sa Američania od roku 1964 angažovali priamo so svojou polmiliónovou armádou (na vietnamskom bojisku sa celkovo angažovalo vyše desať miliónov Američanov). Práve v roku 1968 dosiahla táto účasť istý kulminačný vrchol, keď sa pri jarnej ofenzíve severovietnamských jednotiek a juhovietnamských partizánskych a ďalších oslobodzovacích síl podarilo obsadiť 37 provinčných centier južného Vietnamu a v samotnom Saigone dobyť päť zo siedmich poschodí amerického veľvyslanectva. Preukázalo sa, že americká vojenská účasť dosiahla limit svojich možností: keby chcela do Vietnamu vyslať viac vojakov, musela by vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu. A práve v tej dobe geometrickým radom narastali tak v USA, ako aj v celom svete demonštrácie obyvateľov, a zvlášť mládeže, proti tejto vojne. Bol tu aj logistický problém, každý americký vojak vo Vietname denne spotreboval 38 kilogramov materiálu – pohonných hmôt, streliva, zdravotníckeho materiálu, jedla, a viac cez oceán nemohlo dopraviť ani 510 amerických lodí atď. Armádni štatistici spočítali, že na zabitie jediného partizána bolo potrebných v priemere 25 000 striel. A hoci sa v máji 1968 začali oficiálne mierové rozhovory v Paríži, k ničomu neviedli, do konca roka sa ani nedohodli na tvare rokovacieho stola, keď pri ňom museli zasadnúť delegácie, ktoré sa vzájomne neuznávali.

    Za tejto situácie sa Nixon s Kissingerom dohodli, že je potrebné so Severovietnamcami začať tajné rokovania, ak s tým VDR bude súhlasiť. Bol som v tom čase, v januári 1969, v Phnompenhe ako hosť princa Sihanouka v rámci svojho novinárskeho putovania po Indočíne a v Hanoji som nadviazal osobné kontakty a spoznal významných ľudí vrátane prezidenta Ho Či Mina, premiéra Pham Van Donga a ministra zahraničia Nguyen Van Trinha. Zo Saigonu prišla Sihanoukovi žiadosť, aby mohlo po mňa pristáť tajné americké lietadlo, ktoré by ma odviezlo na krátku návštevu juhovietnamskej metropoly. Išlo o americkú prosbu, aby som v Hanoji vysondoval, keby sa USA obrátili so žiadosťou začať tajné rozhovory s Kissingerom, či by VDR súhlasila a určila pre nich splnomocneného predstaviteľa. Vtedy to bola supertajná záležitosť, ale už 5. augusta 1969 sa v byte francúzskeho diplomata Jeana Saintenyho na parížskej ulici Rivoli uskutočnila prvá schôdzka Kissingera s Le Duc Thoem. Svet sa o tomto rokovaní dozvedel až potom, keď sa obaja stretli trinásťkrát! V Prahe som to doteraz nikde nenahlásil.

    Prečo tak obšírne pripomínam túto už dnes relatívne vzdialenú históriu? Pre jej analógiu: v čase, keď sa vojna ďalej vyhrocovala, zasiahla Laos aj Kambodžu, stúpali počty mŕtvych, médiá sa čo najostrejšie napádali, v tme izieb parížskych víl prebiehali rokovania, ktoré nakoniec zmenili chod udalostí. Takýchto príkladov by som mohol citovať viac, tento môžem do istej miery doložiť aj osobným svedectvom, hoci si nemyslím, že bolo také významné, bolo proste jedno z radu iných.

    Čo tým chcem povedať: ak je Trump rozhodnutý po šiestich rokoch mlčania Bieleho domu znovu nadviazať na tradíciu osobných schôdzok hláv štátov oboch krajín, akcie v Sýrii či kdekoľvek inde, navyše ešte prezentované ako odveta, tomu nemôžu zabrániť. Možno to len sťažiť, o čo sa v USA, ale aj v Rusku a vo svete snažia mnohí, ako som už uviedol.

    A nejde trebárs aj o signál dovnútra USA?

    Tento argument by som bral, veď protiruská hystéria v USA a inde by mohla Trumpa dostať do veľmi ťažkej situácie, keď sa proti nemu obrátil aj rad republikánskych kongresmanov. Ako je známe, americký Kongres síce nerozhoduje o jednotlivých prezidentových krokoch, ale ten ich nemôže urobiť, pokiaľ mu na to Kongres neodklepne príslušné finančné prostriedky. Čo je vlastne jedno a to isté. Neuspel už svojím prvým návrhom, mohol neuspieť s ďalšími, musel ukázať tvrdú ruku. Ale ako opatrne: Moskvu niekoľko hodín predtým varoval, aby tam nepadol jediný ruský vojak, a teda nebol dôvod na naozaj závažný incident. A navyše tým poskytol aj čas na to, aby mohla odletieť väčšina lietadiel, len pre poriadok nejaké zostali. Keď sa vrátim k Vietnamu, Američania bombardovali Hanoj bez toho, aby varovali diplomatov spriatelených krajín. Cítite ten rozdiel?

    Čo chce Amerika na Strednom východe? Je to dnes čitateľné?

    Nič viac a nič menej, než mať túto oblasť pod svojou kontrolou. Nebola by veľmocou, keby to nechcela. Prečo by inak držala v Stredozemnom mori 6. námornú flotilu, prečo by sa vôbec angažovala v predchádzajúcich arabsko-izraelských vojnách? Ale vždy to bolo len do tej miery, aby sa nedostala do priameho konfliktu s vtedajším ZSSR. V čase tretej blízkovýchodnej vojny sa dokonca Henry Kissinger a sovietsky veľvyslanec Anatolij Dobrynin denne schádzali na spoločnom obede, aby zabezpečili, že k takémuto stretu nedôjde. Keď sa znovu vrátim k tomu humbugu v USA, že sa Trumpovi blízki schádzali s ruskými diplomatmi, od roku 1955 si nepamätám obdobie, keď tak nerobili. Dobrynin pôsobil vo Washingtone 18 rokov, čo je pre diplomaciu doba skutočne nevídaná, a to len preto, že osobne poznal viac amerických prezidentov a kongresmanov než sami americkí politici. A to bolo v rokoch studenej vojny, keď propaganda v oboch krajinách bubnovala na všetky vojnové bubny. Potom sa ukázalo, že vždy nejaká viditeľná silová akcia bola náznakom toho, že v zákulisí sa deje niečo iné. Diplomacia pracuje rôznymi prostriedkami, nie náhodou býva zvykom, že na veľvyslanectvách, zvlášť veľkých krajín, sú zvyčajne prví tajomníci šéfov rozviedky svojej krajiny a že sú tam priestory, kam ani veľvyslanec nemá prístup, a pohybujú sa tam ľudia, ktorých ani nepozná a neboli mu predstavení. Kto toto nepozná či robí sa, že nepozná, mal by radšej pestovať na záhrade paradajky a nekomentovať svetové udalosti.

    Nejde teda nakoniec o určitý signál Trumpa Putinovi, aby nechal Ukrajinu na pokoji?

    Rovnako to môže byť signál, aby si Vladimir Putin v ruskom životnom priestore robil, čo uzná za vhodné, ak v tom neprekročí medze tejto vhodnosti. Trump predsa naznačil, že by s Putinom hovoril aj bez ohľadu na Krym a východnú Ukrajinu, tak ako bol Johnson ochotný, a Nixon to skutočne urobil, rokovať s Brežnevom bez ohľadu na jeho ozbrojený zásah v Československu.

    Kto teda a ako tlieska americkému zásahu v Sýrii? Je to NATO? Respektíve nevyradil týmto svojím činom Severoatlantickú alianciu trochu z hry?

    Myslím, že v prípade zásahu v Sýrii, Washingtonu nešlo o to, čo k tomu povedia spojenci, veď nešlo o zásah NATO a Trump ani nechcel, aby sa na ňom Aliancia podieľala. Prečo by mal ex post brať ohľady na príslušnú reakciu? A prečo by spojenci teraz netlieskali, keď príliš nefandili Trumpovmu zvoleniu? Majú maslo na hlave, tak tlieskajú.                                             

    Máte vraj ďalšie informácie k teroristickému útoku v Petrohrade. Je v Rusku potenciálne nebezpečenstvo zo stredoázijských republík alebo skôr z Kaukazu, kde sme nedávno zaznamenali priamy útok na kasárne v Čečensku?

    Z množstva článkov v ruskej tlači, ktoré som k tomuto prípadu prečítal, vyberám to najpodstatnejšie. Z ôsmich mladých vo veku od 20 do 40 rokov, ktorí boli v súvislosti s atentátom zatknutí pre podozrenie, že boli pomocníkmi atentátnika, bolo šesť Kirgizov a dvaja Uzbeci. Všetci pochádzali z mesta Oš, ktoré je po Biškeku druhé najväčšie kirgizskej mesto, do Petrohradu prišli v roku 2015, dvaja z nich dokonca získali za úplatky ruské občianstvo. Všetci si bez problémov našli prácu, v autoservise, bare, ako vodiči taxi.

    Bolo to veľmi jednoduché, nikde od nich nechceli ani občiansky preukaz, nezaujímali sa, odkiaľ prišli, kde bývajú. Proste vyskúšali, čo vedia, a hneď im dali prácu. Aj s ubytovaním to mali jednoduché. Usídlili sa v jednom z panelákov, kde žila vo ôsmom poschodí uzbecká rodina s dieťaťom, on s briadkou, ona v hidžábe. Rodina jedného dňa zmizla a namiesto nej sa tu zariadili budúci teroristi. Nikto si ich nevšímal, tým skôr, že sa správali veľmi slušne: vždy pozdravili, iným obyvateľom domu dávali prednosť pri dverách do domu, pri výťahu, susedia si ich pochvaľovali, táto slušnosť sa tu príliš nenosí. Netušili, že v ich byte polícia našla ručne zhotovené výbušniny.

    Kde sú tie časy, keď všetko bolo prísne kontrolované: každý musel mať prepisovačku“ – zaregistrovať sa na pobyt, čo bolo možné len vtedy, keď mal potvrdenie o zamestnaní. Spomínam si, aké predtým bolo zložité pre mladých odinakiaľ presídliť sa do Moskvy, Petrohradu či iného veľkého mesta. Dievčatká z dedín, aby sa tam dostali, a mali teda viac šancí na lepšie zamestnanie a tiež vydaj, sa nechali na rok najať ako slúžky do rodín komunistických funkcionárov, pri ktorých pracovali len za bývanie a stravu, jedine tak mohli získať prepisovačku“ a usídliť sa. Pre chlapcov to bolo ešte zložitejšie: išli na nejakú sibírsku stavbu veľkých moskovských podnikov, ktoré ich projektovali, a tie potom mohli svojich zamestnancov previezť do svojho mesta.

    Teraz vládnu liberálne poriadky, či skôr neporiadky, malí súkromní podnikatelia hľadajú pracovné sily, z ktorých nemusia platiť dane, a teda sa ich ani na nič nepýtajú. Koľko takýchto budúcich atentátnikov môže ešte v pokoji čakať na svoju príležitosť! A ich naverbovanie zďaleka nie je také živelné. Ako sa u zadržaných ukázalo, všetci sa prihlásili k teroristickej činnosti cez chat WhatsApp, na ktorom sa tiež premietajú zakázané videá a kde po atentáte blahoželali všetkým pravoverným moslimom“ k veľkému sviatku, atentátu. Rovnako ako atentátnik Akramžon Džalilov prešli výcvikom v Sýrii a boli členmi ilegálnych organizácií Džebchat an-Nusrat a Islamský štát.

    Sám Džalilov prežil v Petrohrade šesť rokov bez toho, aby na seba upútal pozornosť kohokoľvek. Celý rok pracoval v bare a potom s otcom Akbaržonom bol zamestnaný v jednej zo stoviek autoopravovní. Ako ukazujú posledné výsledky policajného vyšetrovania, nepočítal s tým, že pri výbuchu bomby zomrie. Veď mal v batohu pripravenú ešte druhú nálož.

    Ale podstatnejšia je otázka: koľko takých Džalilovov žije v Petrohrade a ďalších ruských mestách a zatiaľ pracujú v baroch, autoopravovniach, jazdia taxíkmi a sú takí úslužní k zákazníkom, ako potom niektorí z nich nájdu smrť pri výbuchu ďalších bômb? A čo všetko sa bude musieť zrejme zmeniť, aby to nemali také jednoduché? Riešiť tento problém nebude zrejme len úlohou pre policajné orgány a Vladimir Putin má tak ďalšiu starosť navyše. Dokonca som sa dočítal, že má isté problémy so zdravím, aspoň podľa toho, že niekoľkokrát na niekoľko dní zmizol (aj z televíznych obrazoviek), nezúčastnil sa ani osláv trojročného výročia anexie Krymu a možno nebude znovu kandidovať na prezidenta. Ale vraj sa nepočíta ani s Dmitrijom Medvedevom ako možným nástupcom. Lenže verte novinám…

    Bude spolupráca tajných služieb, čo sa týka terorizmu, pokračovať aj napriek stále konfrontačnejším vzťahom medzi Západom a USA na jednej strane a Ruskom na strane druhej? Zapája sa i napríklad britská MI5 alebo MI6 či izraelský Mosad?

    Ako je známe či menej známe, tajné služby sú v tomto ohľade mnohokrát nevyspytateľné. Hoci sú si konkurentmi a tvrdými protivníkmi, sú prípady, keď sa dokážu spojiť k spoločnej akcii. Tak to bolo, je a bude aj naďalej. Dokonca v mnohých prípadoch zaskakujú za diplomatov, pretože je to pre nich jednoduchšie a vo výsledku efektívnejšie. Český bývalý diplomat a rozviedkar Miroslav Polreich, ktorý do roku 1969 pracoval v českej misii pri OSN, mi rozprával, ako ho požiadali kolegovia tak z americkej, ako aj sovietskej rozviedky, aby pomohol sprostredkovať schôdzku sovietskeho premiéra Alexeja Kosygina s americkým prezidentom Lyndonom Johnsonom v roku 1967 , keď došlo ku vzájomnému zostreniu vzťahov v dôsledku tzv. izraelsko-arabskej šesťdňovej vojny a zhoršenia amerických pozícií vo Vietname a iba diplomatické kanály nepomáhali. Ich stretnutie sa uskutočnilo 23. – 25. júna v Glassbore, a to s takým úspechom, že sa potom hovorilo o duchu Glassbora.

    Iný príklad mi uviedol jeden z najbližších spolupracovníkov Michaila Gorbačova Andrej Gračov. Týkalo sa to nemeckého zjednotenia v roku 1990, v ktorému v tom čase nikto neveril a ešte viac politikov si ho neprialo vrátane prezidentov USA a Francúzska a premiérky Veľkej Británie. Doslova za chrbtom diplomatov ho napriek tomu pripravili pracovníci vtedy ešte západonemeckej a sovietskej rozviedky. Sám Gračov bol v tom čase zástupcom vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ. Celú operáciu dohody s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom zorganizovali jeho šéf Valentin Falin, bývalý veľvyslanec ZSSR v Bonne, a jeho podriadený Nikolaj Portugalov. V čase Falinovho pôsobenia v SRN pracoval v tejto krajine aj Portugalov, oficiálne ako novinár, neoficiálne ako sovietsky agent. Stalo sa, že si najbližšieho priateľa našiel medzi západonemeckými rozviedkarmi, do tej miery, že si vzájomne konzultovali správy, ktoré posielali do svojho ústredia. Toto spojenie využil Portugalov aj vo chvíli, keď sa v Gorbačovovom štábe rozhodlo, že nie je iné východisko než nemecké zjednotenie, ale že je to potrebné pripraviť tak, aby o tom konzervatívne ministerstvo zahraničia, a najmä jeho šéf Andrej Gromyko a tiež generáli z ministerstva obrany nevedeli, pretože by to nepripustili, a tak boli postavení až pred hotovú vec. Ako následne vieme, podarilo sa to.

    Ak teda istá spolupráca existovala aj v čase, keď bol svet bipolárne rozdelený, prečo by nemohla poslúžiť v súčasnosti, zvlášť v tých prípadoch, keď sa objaví spoločný nepriateľ? Práve 5. apríla Vladimir Putin prehovoril na XIV. zasadnutí najvyšších orgánov bezpečnosti a výzvedných služieb štátu v Moskve a zrejme sa dotkol aj týchto otázok. Nemôžem však poslúžiť konkrétnym príkladom, na to si budeme musieť počkať, kým príde čas odtajnenia takýchto informácií.

    A čo teraz aktuálny americký útok na Sýriu? Odvráti sa Rusko od Asada alebo sa konflikt bude vyostrovať a balansovať na hrane svetovej vojny?

    Nemá asi zmysel, aby som popisoval, čo všetko bude nasledovať po americkom útoku na sýrsku leteckú základňu pri Homse. Vo chvíli, keď budete čítať tieto riadky, budete vedieť viac ako to, že Rusi pozastavili koordináciu vojenských akcií s Američanmi v Sýrii a že sa asi hneď tak neuskutoční telefonický rozhovor medzi Putinom a Trumpom o tomto konflikte. V hre sú vlastne dve rozdielne otázky: vzťah oboch mocností k Sýrii a vzťah medzi sebou. Z nich sa mi zdá podstatná tá druhá, pretože od nej sa bude odvíjať tá prvá.

    Fakt je, že Trumpovo predvolebné stanovisko, že chce s Putinom rokovať, vyľakalo v USA mnohých, a to aj z radov republikánov. Čo keby sa tí dvaja skutočne dohovorili a nielen znížili súčasné napätie vo svete, ale predovšetkým zbrojný arzenály oboch krajín! Tým by utrpel najväčšmi biznis v oboch krajinách, klesli by zisky z nadmernej zbrojnej výroby. Najľahšou cestou, ako v Amerike dosiahnuť, aby sa tak nestalo, je udržať Rusko ako potenciálneho nepriateľa a vytvoriť z každého podozrivého z ohrozenia amerických záujmov, ak sa bude snažiť o zblíženie s Ruskom. A tak sa spustila kampaň, že Trumpovi pomohli Rusi vyhrať voľby. A čo mal predtým každý politík, a najmä diplomat v popise svojej práce, dokonca ako povinnosť, t. j. nadväzovať osobné kontakty, sa zrazu stalo div nie smrteľným hriechom. Spomenul som si na Gorbačovove slová, ktoré predniesol smerom k prezidentovi Bushovi pri ich stretnutí potom, čo sa rozpadol ZSSR: Spôsobili sme vám najväčšiu škodu za celé obdobie studenej vojny, zbavili sme vás nepriateľa.“ Ako vidíme, nezbavili.

    Už som niekoľkokrát pripomínal, aké tesné boli vzťahy vrcholných politikov a diplomatov oboch krajín najmä po kubánskej kríze: hovorili spolu cez telefón, stretávali sa najmenej raz ročne, pozývali sa do svojich súkromných rezidencií, dokonca si tykali a oslovovali sa krstnými menami. A nikto ich neupodozrieval z toho, že zrádzajú záujmy svojej krajiny, naopak, svet sa tešil z toho, že sa tým znižuje riziko predovšetkým nevyprovokovaného útoku. Bolo to pochopiteľné v čase existencie jadrového arzenálu zabezpečujúceho možnosť mnohokrát zničiť našu planétu. Ale tento arzenál existuje doteraz, a hoci bol o niečo znížený, spoľahlivo by stále zničil planétu najmenej desaťkrát. A len si spomeňme, že tie najväčšie vojnové konflikty vznikli zo zdanlivých maličkostí: prvá svetová vojna zo sarajevského atentátu na následníka rakúskeho trónu, druhá svetová vojna z fingovaného prepadu rozhlasovej stanice v Gliwiciach. Áno, boli to zámienky, vojna sa vedome pripravovala a boli o tom mnohé signály. Lenže vždy musí byť impulz, rozbuška. Keď som písal knihu Na prahu atómovej vojny, spočítal som v nej najmenej 216 prípadov, keď mohlo dôjsť k veľkej vojne z nevyprovokovaného technického alebo psychického zlyhania, ale vždy zapôsobil vypracovaný mechanizmus. Teraz ho nemáme, nemajú ho ani mocnosti medzi sebou, odložili ho do starého železa, hoci tam mali skôr odložiť tie hviezdičkové a nehviezdičkové osobnosti, ktoré sa stále zahrávajú s myšlienkou nejakého úderu. Takže prečo by nemohla byť takou rozbuškou práve Sýria? Myslím si, že to je väčší problém, než či Moskva naďalej pôjde s Asadom. Inými slovami: či sa podarí dohovoriť sa s Američanmi, ako zneškodniť toto stále potenciálne tlejúce ohnisko možného veľkého konfliktu. A vôbec dohovoriť sa s Američanmi.

    … a vzájomné zbližovanie Ruska a Turecka?

    Už raz som sa zmienil o strategickom význame Turecka pre Rusko a naopak, dôležitosti ruského partnera pre turecké záujmy. Azda stačí len pripomenúť význam Bosporu a Dardanel pre ruskú Čiernomorskú flotilu, aby sa mohla dostať do Stredozemného mora, a tým aj k brehom štátov Blízkeho východu. Bospor je dôležitý aj pre prepravu ruskej ropy do západoeurópskych prístavov, ročne ním prepláva až 50 000 lodí, hoci prieplav patrí k najnebezpečnejším na svete, v rokoch 1953 až 2002 tu bolo 461 dopravných nehôd. V roku 2011 sa Turecko rozhodlo vybudovať bezpečnejší prieplav, ktorého výstavba má byť dokončená v roku 2023, k 100. výročiu vzniku republiky. Ide takisto o spoločnú hranicu, ktorá môže byť hranicou priateľských stykov, ale aj miestom vojenského napätia z oboch strán, zo strany Turecka ako členského štátu NATO. Potom by sa línia, na ktorej sa dnes pohybujú jednotky NATO, pretiahla od Baltiku po Čierne more. To sú objektívne faktory, ktoré musia ovplyvňovať politiku, nehľadiac na ďalšie faktory, ktorých je príliš na to, aby som ich tu všetky rozpisoval.

    Ukrajina nakoniec získala bezvízový styk s krajinami EÚ rovnako ako Gruzínsko. Čo na to miestni obyvatelia?

    Samotný súhlas parlamentu ešte nie je poslednou etapou schvaľovania tohto aktu, ktorý bol jednou z hlavných príčin bojového a rozporuplného Majdanu v Kyjeve. Ak bude procedúra schvaľovania pokračovať normálne, potom by skutočne od polovice júna mohli ukrajinskí a gruzínski občania cestovať do krajín Európskej únie bez víz. Ale pozor, neznamená to úplné otvorenie hraníc a žiadna pasová kontrola, na čo sme si my už privykli. Bezvízový režim zahŕňa rad obmedzení: tým hlavným je, že nepredstavuje automaticky pracovné povolenie, ale len turistický pobyt maximálne na 90 dní, je to len uľahčenie pre turistov, ktorí sa okrem predpísaných pasov musia preukázať spiatočným cestovným lístkom, dostatočnou zásobou peňazí či rezerváciami atď. V ukrajinskej tlači sa toto uvoľnenie komentuje s istými rozpakmi: životná situácia Ukrajincov sa za ten čas výrazne zhoršila, kto si vlastne za terajšieho stavu môže dovoliť rozkoš cestovať po západnej Európe až tri mesiace? Čo by si Ukrajinci priali, je skôr mať možnosť nájsť na západ od svojich hraníc prácu, ktorú doma nemajú, a tak zabezpečiť svoje rodiny aspoň s minimálnou životnou úrovňou.

    Preto sa dosť oprávnene pýtajú: stáli tie obete na Majdane naozaj za túto výhodu? Veď tým sa neudeľujú ani nejaké výhody v obchodnom styku a vôbec to neznamená, že by sa Ukrajina priblížila k členstvu v EÚ, vlastne podmienkou prijatia tohto aktu bolo, že to nemôže byť chápané ani ako krôčik k členstvu. Takže za možnosť pofidérnych turistických ciest Ukrajina zaplatila tým, že sa Rusko stalo nie priateľským susedom, ale odporcom. Nehľadiac na všetky ďalšie aspekty, nie je to možno až príliš vysoká cena? Nejde mi teraz o hodnotenie ruskej politiky, ale o fakt, že z hľadiska bezpečnosti nie je žiadnemu štátu jedno, aký má vzťah so svojím susedom. Navyše jednou z najväčších mocností sveta, čím Rusko je, či si to prajeme, alebo nie.

    Vidíte istotu alebo neistotu v autoritárskych vládach v bývalých postsovietskych republikách v Strednej Ázii?

    Každá autoritárska vláda vyvoláva v demokratických štátoch pochybnosti. Tým skôr, ak vyznáva nejakú štátnu filozofiu, alebo, ak chcete, náboženstvo. V čom sú tieto krajiny nebezpečné, som odpovedal už v prvej otázke: odtiaľ prenikajú do sveta, v tomto prípade zatiaľ len do Ruska, islamskí teroristi. Príčinou však nie je len sama autoritárska vláda, ak sa nezistí, že tomu pomáha. Dobre si uvedomujeme, že hlavný vinníci atentátov v európskych krajinách boli predovšetkým islamisti, ktorí žili na mieste už dlhšie, boli považovaní za dobrých susedov či pracantov, a napriek tomu sa dali na cestu terorizmu v mene Islamského štátu, ktorý väčšinou osobne ani nepoznali. Sme jednoducho svedkami nového javu, s ktorým si zatiaľ nevieme poradiť. Nie som si istý, že aj keby v Kazachstane, Uzbekistane či Turkmenistane boli naozaj demokratické vlády podľa vášho gusta (hoci neviem, prečo by museli prijímať práve náš model), bol by tamojší islam miernejší a nemal by svojich extrémnych poslov, pripravených zabíjať kresťanov kdekoľvek na svete. Atentátnik v Petrohrade a jeho väčšina spojencov boli Kirgizi, teda občania štátu, ktorý sme v Európe oceňovali ako stabilizovaný. To bol pojem veľmi relatívny, pretože krajina prežila veľmi búrlivý politický vývoj. Parlamentné voľby v rokoch 2000 a 2005 označili pozorovatelia za zmanipulované. Krajina dospela k tzv. Tulipánovej revolúcii, ktorá k moci vyniesla opozíciu a jej prezidenta Kurmanbeka Bakijeva. Tento pôvodne prodemokratický prezident však začal potláčať opozíciu, až vznikli nové nepokoje, ktoré si okrem iného vyžiadali sto mŕtvych a 400 000 obyvateľov utieklo do susedného Uzbekistanu, ktorý nakoniec uzavrel svoje hranice. Tak sa predsedníčkou novovytvorenej dočasnej vlády stala predstaviteľka opozície, sociálna demokratka Roza Otunbajevová, ktorá mala pripraviť novú ústavu a nové voľby.

    Kirgizsko je jedinou krajinou na svete, ktorá má na svojom území súčasne ruskú a americkú vojenskú základňu. Ale ako vidíme, ani to nebráni tomu, že práve odtiaľto sa regrutujú teroristi pôsobiaci najmä v Rusku. Veď súčasný atentát v Petrohrade zďaleka nie je jediným. Od roku 2009 do 3. apríla 2017 to boli atentáty v juhoruskej metropole Ingušska Nazrani, v nevskom exprese na trati Moskva – Petrohrad, v moskovskom metre, vo Vladivokavkaze, na moskovskom letisku Domodedovo, v Machačkale, na stanici vo Volgograde. Po ďalšom teroristickom čine, ktorý bol spáchaný v Štokholme, kde v centre mesta nabehlo do ľudí a obchodného centra nákladné auto, sa ponúka oprávnená otázka: čo nás teda pred nimi môže v súčasnosti ochrániť? Nepomáha ani kontrola hraníc, a tým menej otvorená náruč, ktorú ponúkla utečencom z rozbúreného Blízkeho východu kancelárka Merkelová. Ako sa ľudovo hovorí: Babo, raď! Ale kde nájsť tú babu?

    - Reklama -