Kotleba je iba zámienka. Fico si predsa potriasal ruky s tými, čo velebili Tisa. Ľubo Lintner odhaľuje pozadie vzniku súčasnej vlády

25. 4. 2016 18:30

SLOVENSKÁ POLITIKA A MÉDIÁ OČAMI ĽUBA LINTNERA Nemáme jedného Bélu Bugára, ale dvoch. Bývalý politik, novinár a mediálny analytik Ľubomír Lintner si všíma neuveriteľné premeny a pokrytectvo súčasných vládnych politikov. Ukazuje dôkazy, že Matovič či Kotleba sú iba výhovorkami pre vznik koalície, za ktorým v skutočnosti stojí čosi celkom iné ako boj proti extrémizmu.

Kotleba je iba zámienka. Fico si predsa potriasal ruky s tými, čo velebili Tisa. Ľubo Lintner odhaľuje pozadie vzniku súčasnej vlády
Foto: Archív ĽL
Popis: Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik

Tak sa nám Béla Bugár nahneval, povedala posluhovačka Švejkovi, ktorý si hneď zrána, sediac ešte v posteli, natieral koleno masťou proti reumatizmu.

A ktorého Bugára máte na mysli, pani Müllerová, pýtal sa Švejk, neprestávajúc si trieť svoje boľavé koleno. Ja totiž poznám dvoch Bugárov.

Na jedného, ktorý pomáhal drogistovi Prúšovi, sa dalo vždy spoľahnúť. Ten, keď mi sľúbil, že civilnému strážnikovi Breitschneiderovi v Hostinci u Kalicha povie, že nebude robiť kamaráčaft s ľuďmi cisára pána, ktorí označia za klamárku slečnu Hedvigu, tak som si bol istý, že si jeho slová Breitschneider nadlho zapamätá. Viacero rokov som ho nevidel. Až nedávno som ho znovu stretol. Ale už to nebol ten istý človek od drogistu, tohto som našiel pri zbieraní psích hovienok. Spomenul som mu, že Breitschneiderovi treba znovu povedať pravdu. Pani Müllerová, viete, čo mi povedal? Že sa starými vecami netreba zaoberať. A tak som radšej išiel tentoraz do hostinca sám, celou cestou som však rozmýšľal, ktorá je pravá Bugárova tvár.

Bugár aj zablokoval rokovania

Prejdem teraz od parafrázy Haškovho románu a jeho švejkovčiny k slovenskej politickej realite. Aj ona už totiž pozná svojich dvoch Bugárov. Jedného ešte z roku 2006 ako lídra Strany maďarskej koalície, ktorá bola dve volebné obdobia súčasťou vládnej koalície. A druhého, ktorý v roku 2007 prehral s P. Csákym vnútrostranícke súperenie o predsednícky post a o dva roky neskôr založil nový politický subjekt Most-Híd. Ten prvý Béla v rozhovoroch nikdy neklopil oči, v politických rokovaniach bol tvrdý a neústupčivý, ale keď sa s ním niečo dohodlo, tak to potom naozaj platilo. Pamätám si na koaličné rokovania po voľbách v septembri 2002, keď vyjednávacia trojica SMK pri personálnej zostave vlády požadovala namiesto pozície podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny (počas vlády Dzurinda I ju vykonával P. Csáky) ďalšieho ministra. Celý týždeň boli koaličné rozhovory pre túto otázku zablokované. Až keď po týždni na ďalšom stretnutí vyjednávacích tímov vyslovil predseda ANO P. Rusko vetu, že jeho strana preberie zodpovednosť nad riešením rómskej problematiky, tak sa ľady pohli a líder SMK súhlasil s pozíciou podpredsedu vlády s tým, že do jeho kompetencie nebudú patriť Rómovia. Ešte v ten istý deň sa zrodila aj kompletná personálna vládna zostava.

To je na pripomenutie príbeh, ktorý dáva obraz o tom, ako vážne treba brať slová B. Bugára k vyjednávacej pozícii Most-Híd v aktuálnej koalícii, keď vysvetľoval minimalistické požiadavky tým, že mohol vyskakovať iba do výšky získaných percent vo voľbách. Paradoxom tých čias pred štrnástimi rokmi zostal moment, že napokon riešenie rómskej problematiky predsa len zostalo podpredsedovi vlády za SMK. Spôsobilo to totiž nepochopenie odbornej verejnosti a médií, že vtedajšia koalícia chce zúžiť túto oblasť iba na riešenie kultúry. To bolo dôsledkom zlej medializácie po spomínanom rokovaní vyjednávacích tímov, keď lídri strán nedostatočne vysvetlili, že začlenenie rómskej problematiky pod ministerstvo kultúry neznamená zúženie riešenia iba na túto oblasť, ale je to iba vec rezortného členenia (z pohľadu ANO to bol jediný možný rezort, keďže okrem kultúry mala aliancia už iba ministerstvo hospodárstva a zdravotníctva).

Boj o rezorty s eurovými dotáciami

Nezvyk odbornej verejnosti, že by sa rómska problematika v celej svojej šírke mohla riešiť aj z organizačnej zložky rezortu kultúry, tak ako z organizačnej zložky administratívy podpredsedu vlády, spôsobil, že napokon táto oblasť opätovne zostala v kompetencii P. Csákyho. Celý spomínaný príbeh je však aj potvrdením toho, že politickým stranám zastupujúcim maďarskú národnostnú menšiu nešlo o menšiny všeobecne, ale vždy najmä o zabezpečenie riešenia tej vlastnej, vtedy v roku 2002 sa to okrem toho prejavilo požiadavkou na pozíciu štátnych tajomníkov na ministerstve kultúry a ministerstve školstva. A keď si všimnete všetky obdobia, v ktorých bola strana zastupujúca maďarskú menšinu vo vláde, tak zistíte, že rezorty, ktoré obsadzovala, boli vždy tie eurofondové.

V prvej vláde M. Dzurindu ministerstvo životného prostredia (L. Miklós) a ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (I. Harna), v druhej Dzurindovej vláde opäť životné prostredie (L. Miklós), znova výstavba (L. Gyurovszky) a keďže vládu tvorilo menej strán ako v predchádzajúcich štyroch rokoch, tak ešte aj rezort pôdohospodárstva (Z. Simon). Vo vláde I. Radičovej znova životné prostredie (J. Nagy) a ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (Z. Simon). Pamätníci rokovaní o personálnom zostavení tejto vlády aj po rokoch zdôrazňujú, že B. Bugár tvrdo bojoval o rezorty s eurofondovými dotáciami, pozíciu podpredsedu vlády pre menšiny a ľudské práva (R. Chmel) mu doslova ostatní účastníci vyjednávaní o novej vláde museli vnútiť. A v najnovšej vláde Fico III je to ako cez kopírovací papier životné prostredie (L. Solymos). To, že druhým rezortom nie je pôdohospodárstvo, spôsobila nepochybne len silná pozícia L. Žitňanskej v štruktúre strany, takže obísť sa nedal rezort spravodlivosti.

Čo vlastne nahnevalo predsedu Most-Híd?

Už pred týždňom v relácii RTVS O 5 minút 12 poznámka šéfa NOVA D. Lipšica, že aj pre to, čo je v pozadí vzniku novej vládnej koalície, sa o nej môže hovoriť ako o zlepenci oligarchov. A pred kamerami vznikla nasledujúca výmena názorov.

B. Bugár: „Ak hovoríte o zlepenci oligarchov, tak musím vám povedať, že dávajte si pozor na jazyk. Ak mňa považujete za oligarchu, tak môžete mať obrovské problémy. To vám teraz hovorím.“

D. Lipšic: „Zdôrazním to ešte raz. Áno, podľa mojej mienky, táto vláda je zlepencom oligarchov. Robte, čo uznáte za vhodné. Tá vláda nevznikala...“

B. Bugár: „Ste chorý človek, bohužiaľ...“

D. Lipšic: Pán Bugár, poznáme sa nejakú dobu. Ja viem, aké pomery sú v slovenskej politike. Ak máte pocit, že to nie je pravda, kľudne dajte žalobu. Budete v partii väčšiny finančných skupín a mafie, ktorí na mňa žaloby podali. Smelo do toho.“

Neviem, či sa šéf Mosta-Híd odhodlá tentoraz k žalobe, jednu neúspešnú, v ktorej išlo o podobný obsah vypovedaných slov, už totiž skúsil. Bolo to ešte pred voľbami v roku 2010, keď niekdajší predseda SMK P. Csáky (v súčasnosti europoslanec), ktorý v roku 2007 B. Bugára nahradil v pozícii lídra, na adresu svojho predchodcu a jeho novej strany povedal, že: „Most-Híd bol založený na základe záujmov Smeru-SD a maďarských podnikateľov. Dokument Gorila len potvrdzuje moju argumentáciu, keďže meno Bugára a ďalších ľudí sa nachádza v tomto dokumente, ale zo súčasnej SMK nikto.“ Okresný a krajský súd rozhodovali v Bugárovej žalobe na ochranu osobnosti od roku 2010 celkom štyri razy, v júni 2013 naposledy, vždy ju zamietli v plnom rozsahu. Po poslednom rozsudku P. Csáky pred médiami v podstate zopakoval na Bugárovu adresu slová, že „strana Most-Híd je stranou ekonomických a politických tunelárov a že Bugár vlastní kaštiele na Žitnom ostrove“.

Ekonomické kruhy v pozadí

Politické prostredie zastupujúce maďarskú menšinu sa dlhé roky odlišovalo od toho slovenského v podstate iba v jednej veci. Vnútorné rozpory veľmi dobre skrývali, rôznosť názorov z tohto prostredia sa na verejnosť dostávala minimálne. Kým slovenské strany boli ako meňavky, ktoré sa neustále rozmnožujú, tak menšinoví Maďari sa dávali dovedna, čo spôsobil aj vplyv Mečiarovho volebného zákona. Pred voľbami v roku 1998 sa kresťanskí demokrati z MKDH, liberáli z MOS a nacionalisti z Durayovho Spolužitia zlúčili pod jednu strechu Strany maďarskej koalície a v nej vystupovali názorovo jednoliato. Bugárova prehra na straníckom sneme v apríli 2007 však tú jednoliatosť naštrbila. O dva roky neskôr, v máji 2009, pred rozpadom SMK a vznikajúcimi úvahami o vzniku novej strany pod vedením B. Bugára, uverejnila redakcia časopisu .týždeň analýzu situácie, v ktorej o záujmoch v pozadí vzniku nového politického subjektu okrem iného konštatovala: „Na vznik novej strany tlačia tri skupiny ľudí. Prvú tvorí Z. Simon, hybný motor projektu. Druhou skupinou sú ekonomické kruhy v pozadí. Maďarskí biznismeni sú z novej SMK znechutení, pretože im je jasné, že pre Slovákov odstrašujúci tandem Csáky - Duray si R. Fico vezme do budúcej vlády len v prípade najväčšej núdze. Ide najmä o prístup k eurofondom, vládnym zákazkám, tendrom. Treťou skupinou sú maďarskí liberálni intelektuáli, ktorí dlho snívali sen o SMK bez Duraya, o SMK, pre ktorú bude občiansky princíp viac ako hejmaďarstvo'.“

Zlodejčinu nazýva zlodejčinou, zradu nazýva zradou

Bugárov aktuálny hnev na D. Lipšica, rozhodnutie, že skončil s I. Matovičom, či označovanie médií ako vinníka vzniku povolebnej situácie, sú iba zástupnou zásterkou, pretože vecné argumenty 26 rokov jeho pôsobenia v politike hovoria jednoznačne. Zapadá do vytvoreného súkolesia uplatňovania moci, s ktorým voliči vyjadrili nespokojnosť. V rozprave k programovému vyhláseniu vlády B. Bugár konštatoval, že D. Lipšic, I. Matovič a niektorí ich kolegovia šíria nenávisť. Je ťažké to vôbec hodnotiť. Preto som sa rozhodol, že s Matovičom končím. Aj keď príde s najlepším nápadom, u mňa skončil. V ničom sa nelíši od nacionalistov ani extrémistov, je možno ešte nebezpečnejší, lebo je aj predstaviteľom konšpiračných teórií,“ uviedol líder Most-Híd.

Pozrel som si obidve vystúpenia I. Matoviča v rozprave k vládnemu programu aj všetky jeho faktické poznámky. Nebolo v nich nič, čo by líder hnutia OĽaNO nepoužíval v diskusii na pôde parlamentu aj predtým. Áno, určite nemá ten uhladený jazyk politikov, ktorí sa pohybujú 26 rokov v porevolučnom období v slovenskej politike. I. Matovič nazýva veci tak, ako reálne vyzerajú. Zlodejčinu nazýva zlodejčinou, zradu nazýva zradou. Tentoraz poukázal aj na fakt, že Poľnohospodárska platobná agentúra odsúhlasila stovky zmlúv ako nenávratné pôžičky na milióny eur, hoci ešte poslanci novej koalície neschválili program novej vlády. „Ich skutočný cieľ je 15 miliárd eur eurofondov, ktoré sa začali čerpať práve teraz tými príkladmi, ktoré som povedal. A takto ich budú čerpať všetky a vy im budete robiť iba alibi, ale história sa na vás bude pozerať ako na tých, ktorí ste to umožnili... Nikto z vašich voličov vás nevolil preto, ani v Sieti, ani v Moste-Híd, aby ste asistovali týmto zlodejom, ktorí si robia zálusk na posledné eurofondy, ktoré Slovensko dostane... Keď vás predseda Siete oblbuje tým, že predsa sme nemohli mať viac ako jedného ministra, je to hlúposť. Keď vás predseda Bugár oblbuje tým, že to je adekvátne nášmu výtlaku, je to hlúposť. Včera som volal s Jánom Figeľom a povedal mi, že v roku 2010 mu osobne Robert Fico ponúkol polovičku miest vo vláde, ak KDH zradí a pôjde so stranou Smer a nepôjde do koalície s Radičovou. Vám ponúkol odrobinky a robia si z vás posmech,“ konštatoval I. Matovič v parlamentnom pléne.

Zbytočné je skrývať to, čo sa skryť nedá!

Keď som posudzoval všetky jeho vystúpenia, prišiel som k jedinému záveru. Že B. Bugára nahnevala nahlas už niekoľko ráz vyslovená pravda. Svojho času P. Csákym, teraz najnovšie D. Lipšicom či I. Matovičom. Politický život B. Bugára od roku 1990, keď sa stal predsedom MKDH, je príbehom politika, ktorý sa nevymyká ničím v porovnaní s tými v slovenských politických stranách, ktorí pomáhali vytvárať kritizovaný systém. Prieskum, ktorý dáva pred seba ako štít, že 72 percent voličov Most-Híd je spokojných s postupom strany po voľbách, má podľa hodnotiaceho  úsudku autora tohto textu výrazne účelový aspekt, podobne, ako mal ten zadaný agentúrou SITA týždeň po voľbách, ktorý tiež najväčším percentom označoval, že ľudia chcú dohodu na vláde, ale pre respondentov neponúkal všetky možné varianty povolebného vývoja, iba možnosť dvoch koalícií. Pre predsedu Most-Híd platí poučenie, ktoré vyplýva z Ezopovej bájky o pastierovi a koze. Keď sa začalo zvečerievať, pastier pobiehal po svahu a zháňal kozy. Keď sa mu podarilo zohnať stádo, zistil, že jedna koza chýba. Po dlhšom hľadaní ju zbadal a začal ju volať. Koza však vôbec nereagovala. Pastier vzal kameň a hodil ho do kozy. Žiaľ, trafil jej roh a kus z neho odlomil. Pastier začal nariekať a prosiť kozu, aby neprezradila gazdovi, čo urobil. Koza mu však odpovedala: „Ty si hlúpy pastier. Nevidíš, že zlomený roh gazdovi prezradí, čo sa stalo?“ A teraz to poučenie: Zbytočné je skrývať to, čo sa skryť nedá!

Lepšie je diskutovať ako nediskutovať

Komentátori, ktorí začínajú preberať rétoriku vládnej koalície, že pre demokraciu na Slovensku je najväčším nebezpečenstvom spôsob, akým v parlamente rozpráva I. Matovič, začínajú podliehať fatamorgáne, ktorú sa zaradením mnohých pragmatických vecí do vládneho programu snaží o sebe vytvoriť nová vládna štvorka. Ak však hneď na začiatku do časti označenej jednotkou použije slová, že ide o vládu kontinuity a žiadny z troch partnerov bývalej vládnej strany Smer-SD sa od spôsobu moci nedištancuje, tak vlastne s tým, čo bolo doteraz, súhlasí. A to je nebezpečnejšie pre demokraciu na Slovensku ako to, akým spôsobom hovorí do parlamentného mikrofónu I. Matovič. Je to nebezpečnejšie ako fakt, že v parlamente je 14 poslancov Kotlebovej ĽSNS. Štát so silnou demokraciou totiž musí zvládnuť šírenie radikalizmu práve tým, ako zmení charakter uplatňovania moci oproti tomu, aký bol doteraz.

Na verejnosti sa objavila výzva osobností, aby nespolupracovali s poslancami ĽSNS. V texte je aj bod, ktorý od všetkých poslancov žiada, aby s Kotlebom a jeho ľuďmi nediskutovali na verejnosti ani v médiách. Ak chceme naozaj potlačiť radikalizmus, tak podľa mňa toto nie je dobrá cesta k naplneniu cieľa. Jednoznačne podporujem postoj Z. Wienk z Aliancie Fair-Play: „Viem si predstaviť vhodné situácie a témy, v ktorých by bolo užitočné v debate konfrontovať ,štandards predstaviteľmi tohto názorového prúdu. Mám dostatočnú vieru v predstaviteľov médií, že by vedeli vhodnosť takej diskusie posúdiť, a tento paušálny zákaz mi príliš pripomína rozhodovanie vládnych politikov o tom, s kým do médií ísť alebo nie. Rozhodovať o mediálnej prítomnosti by mali novinári a médiá, nie poslanci.“ Prvá konkrétna diskusia M. Kotlebu s poslancom SaS M. Klusom v relácii TA3 V politike ukázala, že v odhaľovaní myšlienkového sveta lídra ĽSNS bude lepším riešením diskutovať ako nediskutovať.

Fico si potriasal ruku so Slotom, ktorý velebil Tisa

Na stránkach denníka SME sa publicista M. Havran pýta poslancov, že „kedy zakročíte a poviete, stačilo, kamaráti, stačilo, slovenská spoločnosť je možno na kolenách, no toto je naša červená línia, za túto nepôjdeme... kedy poviete, dosť, stačilo?“ Text sa číta výborne, len sa domnievam, že aktuálne tvrdé postoje ku Kotlebovi a spol. zabúdajú na predchádzajúce roky. Rovnaký apel mal byť už napríklad 6. októbra 1998, keď J. Slota pred Katolíckym domom v Žiline z balkóna, z ktorého 60 rokov predtým J. Tiso vyhlásil autonómiu Slovenska, povedal: Je to obyčajná sprostá špinavosť tých, ktorí tvrdia, že vojnový Slovenský štát v rokoch 1939 až 1945 bol fašistický. Všetkých vás vyzývam urobiť všetko, aby ľudia, ktorí sa ako prví postavili za to, aby slovenský národ žil v suverénnom samostatnom štáte, boli skutočne rehabilitovaní a dostalo sa im úcty, ktorá im patrí. Ja skutočne obdivujem nášho prvého prezidenta, doktora Jozefa Tisa, pretože si v žiadnom prípade nemyslím, že bol vojnový zločinec. To je nehorázna absurdnosť. Od roku 1945 neurobili politici pre slovenský národ ani stotinu toho, čo J. Tiso.

Taký apel by bol výborný 2. júla 2006, keď si s tým istým J. Slotom potriasal ruku R. Fico po podpise koaličnej zmluvy na vládu Smer-SD, SNS a HZDS. Taký apel chýbal napríklad 22. apríla 2007, keď v relácii Téma dňa na TA3 kardinál Ján Chryzostom Korec povedal: „Pokiaľ ide o prezidenta Jozefa Tisa, povedal by som, že prekazil a chcel prekaziť mnohé zlé veci. Nepodarilo sa mu prekaziť všetko, boli tu Nemci, bol tu Hitler, boli tu nacisti, tu boli slovenskí kolaboranti. Celá stredná Európa bola vydaná Hitlerovi. Nevieme si predstaviť, aká to musela byť strašná situácia a aký veľký tu bol strach a čo to znamenalo postaviť sa proti Hitlerovi. A Tiso to niekoľkokrát spravil.“ Alebo apel by bol dobrý ešte o 10 rokov skôr, keď kardinál Korec slúžil 18. apríla 1997 (v deň výročia Tisovej popravy) v Nitre zádušnú omšu za J. Tisa.

Kotleba je zrkadlo myslenia na Slovensku

Na stole je otázka, či je tu vôbec väčšinovo nastavená atmosféra povedať Dosť, keď sa traduje, že každá slovenská rodina má svojho gardistu aj komunistu. Len tak na margo toho. Napríklad súčasný poslanec Smer-SD J. Podmanický je autorom doslovu v zbierke poézie o J. Tisovi. V texte konštatuje, že je významným príspevkom k rozšíreniu filozofickej podstaty národných dejín. Citát zo zbierky: „Na stráž, velí nám vodca, náš Tiso nesmrteľný, na znak v mene nášho otca kročme s odvahou verní.“ „To bol literárny prejav vtedajšej doby a je dobré, podľa môjho názoru, že sa to podchytilo,“ povedal Podmanický. To povedal v roku 2008. Vlani, po ďalších siedmich rokoch, pre Postoj konštatoval: Základné posolstvo, ktoré je kritizované a ktoré by som dnes možno napísal ináč, spočíva v tom, že historická osoba Jozefa Tisa nie je dodnes objektívne zhodnotená. Úlohou historikov, prípadne právnych historikov, je pomenovať, čo bolo v jeho živote prínosom a kde urobil chyby, a to bez predsudkov a ideologických okuliarov.

Podľa historikov je zbierka básní o Tisovi fašizoidný produkt so zaslepeným postojom autorov a lacnými propagandistickými textami. A čo, keď si bez politickej korektnosti, ako na to upozornil pred pár dňami na stránkach Denníka N politológ Z. Gál, nahradíme nacizmus/fašizmus za komunizmus/socializmus. „R. Fico, trojnásobný premiér tejto krajiny, bývalý člen komunistickej strany, sa nikdy za ten zločinecký režim neospravedlnil, ani za svoje členstvo v KSČ. A položme si otázku: Kde je ten veľký, zásadný rozdiel medzi Kotlebovým obhajovaním jednej totality a Ficovým obhajovaním tej druhej? Prečo je jeden štandardný politik a druhý ťažký extrémista?“ pýta sa Z. Gál. Kotleba a jeho prítomnosť v parlamente je nastavenie zrkadla. Otázkou je, či ten vlastný obraz zničíme, keď to jedno zrkadlo rozbijeme. Dívajúc sa na črepy, budú všetci možno hovoriť o šťastí, ale myslenie zostáva. A to je problém! A ešte jeden moment. Dôvody, prečo chceli zostať pri moci politici Smer-SD, sú jasné. Ale keď tí zo SNS, Most-Híd a Siete dôvodia, lebo Kotleba a najnovšie lebo Matovič, tak je to iba zásterka. Išlo totiž o to, kto a komu bude rozdeľovať eurofondy najbližšie štyri roky.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ľubomír Lintner
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Rusi! Priznajte sa, ospravedlňte sa. Ruskí športovci dostali stopku. Padli vážne slová

0:05 Rusi! Priznajte sa, ospravedlňte sa. Ruskí športovci dostali stopku. Padli vážne slová

Výbor Svetovej antidopingovej agentúry (WADA) vylúčil Ruskú federáciu z účasti na svetových šampioná…