“Považujem za obrovskú tragédiu, ak sa nám tu otvorila rana, o ktorej sme si všetci mysleli, že je už zacelená. Prezident túto tému znovu položil na stôl. Vrátil veľmi agresívnym spôsobom na stôl tézu, že je tu skupina ľudí, ktorí boli proti štátu a tí, čo boli za štát. Tým, čo urobil, rozdelil spoločnosť. Hlavný problém nevidím v tom, koho vyznamenal, ale koho nie,” povedal politický analytik Eduard Chmelár v TABLET.TV v diskusii s publicistom Jurajom Hrabkom.
Samotný Chmelár bol v roku 1993 za samostatnosť Slovenska. Hrabko ju len vzal na vedomie, federáciu považoval za hodnotu a bolo mu ľúto, že ju strácame. Obaja však predpokladali, že dnes už na ich postojoch z roku 1993 nezáleží.
“Niekto bol za vznik Slovenskej republiky, niekto si pripomína zánik spoločného štátu. Na tom nie je nič zlé. Česi si tento dátum de facto nepripomínajú,” poznamenal Hrabko.
Chmelár ho doplnil, že dôvod je ten, že Česi dovŕšili svoju národnú emancipáciu už vznikom Československa, preto je pre nich dôležitejší dátum 28. október 1918.
“Fedor Gál si za úlohu, ktorú zohral v roku 1989, ocenenie zaslúži. Ale prečo ho nemohol dostať na budúci rok, keď bude okrúhle výročie Nežnej revolúcie? A keď ju už dostal teraz, prečo bol z toho vyňatý katolícky disent, František Mikloško má sedemdesiat rokov,” poznamenal na margo vyznamenaných Chmelár.
“Vznik štátu nie je len otázka Vladimíra Mečiara, ale aj celej plejády menej kontroverzných osobností, ktoré sa o štát zaslúžili. Nespomenúť si pri tomto výročí na prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča? Dosť hlúpe. Alebo prvého ministra zahraničných vecí Milana Kňažka, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie slovenskej diplomacie. Nás hneď v prvý deň uznalo 66 štátov, stali sme sa členom OSN. Ani nehovorím, že bol tiež novembrový tribún,” dodal Chmelár.
Keď už sa s Mečiarom nedalo
Samotný prezident Kováč sa podľa neho mimoriadne snažil o to, aby zastupoval všetkých občanov, medzi poradcami mal tak národniara Romana Kaliského, ako aj liberála Pavla Demeša. Do ostrého sporu išiel až vtedy, keď už nebolo možné tolerovať politické metódy Vladimíra Mečiara.
Tak Kováč, ako aj nasledujúci prezidenti, sa však podľa Chmelára snažili nebyť pri oceňovaní osobností jednostranní.
V tejto súvislosti Hrabko poznamenal, že k formovaniu demokratickej Slovenskej republiky, postavenej na zásadách právneho štátu, prispeli v roku 1998 aj mnohé osobnosti, ktoré v roku 1993 osamostatnenie nepodporovali. Preto považuje delenie ľudí podľa toho, aký postoj zastávali v roku 1993, za nešťastné.
“Je výlučnou právomocou prezidenta rozhodnúť, komu udelí medailu. My to môžeme hodnotiť a analyzovať. A politické dôsledky si ponesie,” povedal Hrabko. Myslí si, že prezidentov výber nebol náhodný.
Pritom očakávania od tohtoročného vyznamenávania boli veľké, keďže sa konalo pri príležitosti 25. výročia vzniku štátu.
“Očakávania nabudil aj samotný Andrej Kiska už len tým, že vyznamenania udeľoval prvého januára, po iné roky sa to zvyklo odložiť o týždeň aj dva. Aj tým, že chcel vyznamenať presne 25 ľudí. Paradoxne, neudelil Rad Andreja Hlinku, ktorý jediný môže niekto dostať za zásluhy o vznik Slovenskej republiky,” povedal Hrabko.
“Rozhodnutím prezidenta sme oživili studenú zákopovú vojnu. Vytiahli sme z hrobu zombíkov nacionalizmu a občianstva, rozkolu, ktorý sa dá ťažko zaceliť. A to má byť jedna z hlavných úloh prezidenta. Čo to urobilo so spoločnosťou? Keď čítate na internete veľmi emocionálne reakcie na oboch stranách, obviňujú sa navzájom, kto šíri nenávisť. Prezident fatálne zlyhal,” vyhlásil Chmelár.
“Ty si bol proti alebo aspoň nie za, ja som bol za, ale dnes to pre nás nie je predmet hádok,” povedal Hrabkovi Chmelár.
“A o tom by to malo byť. Najkrajšie pri tomto výročí by bolo, ak by hlava štátu vyznamenala tak ľudí z roku 1989, ako aj tých, ktorí túto nenásilnú demokratickú revolúciu dovŕšili, lebo ja vznik štátu za toto považujem. Prezident by ukázal, že sme zacelili spoločnosť a zarovnali staré rany. A ukázal by, že toto sú významní členovia tejto spoločnosti, vážime si ich a je nám jedno, či boli za vznik samostatného štátu, alebo proti. Sú tu všetci. Prezident to rozdelil a vrátil debatu tam, kde bola v deväťdesiatych rokoch,” uzavrel Chmelár.
Za nešťastné považujú obaja analytici aj prezidentovo vyjadrenie pre týždenník Vasárnap, kde označil Slovensko za mafiánsky štát, za ktorým stojí minister vnútra Robert Kaliňák.
“Andrej Kiska nepovedal nič, čo by už nepovedal predtým. Ale treba rozlišovať, kto to hovorí. Prezident nie je komentátor, publicista ani analytik. Ja by som si napríklad vedel vyargumentovať v debate, prečo považujem stranu Mariana Kotlebu za neofašistov. Ale keď to povie prezident a pripustí, že máme fašistickú stranu v parlamente, tak zhadzuje generálneho prokurátora a všetky ostatné ústavné inštitúcie, ktoré do toho môžu zasiahnuť,” povedal Hrabko.
“Obvinenie, že minister vnútra zneužíva moc, je veľmi závažné. Sú to silné slová a keď sa používajú často, strácajú význam. A prezident argumentuje výlučne vlastnou kauzou. Akoby mu prekážalo to, že sa to dostalo na verejnosť a nie to, čo spravil. Akoby to tým chcel ututlať. Hovorím o vratkách a dani z príjmu. To urobil on, nie minister Kaliňák,” dodal Hrabko.
Prezident sa podľa neho oprávnene sťažuje na nelegálne zverejnenie svojich údajov, to je však až následnou otázkou, prvoradá je samotná kauza.
“Ja počujem iba ten argument, že čo si to dovoľujú voči prezidentovi republiky. A keď si to dovoľujú ku mne, môžu si to dovoliť k hocikomu. Treba povedať, že je povinnosťou štátnych orgánov, aby si to dovoľovali ku každému, čo kráti dane a neoprávnene si necháva vracať DPH,” povedal Hrabko.
Dodal, že prezident je pod tlakom a on osobne neschvaľuje napríklad zasielanie faktúr prezidentovi za lety vládnym špeciálom. Andrej Kiska by sa však podľa neho mal vedieť s politickými tlakmi vyrovnať.
“Vyrušilo ma označenie Slovenska za mafiánsky štát. Keby sa takto vyjadroval od začiatku, o tom, ako sa riadi tento štát či ekonomika, poviem, že je to tvrdé, možno na hrane, ale dobre. Ale prezident priamo spojil to slovné pomenovanie so svojou daňovou kauzou. Prezident je hlavou mafiánskeho štátu? Iba preto, že má chaos vo vlastných daniach?” opýtal sa Chmelár.
V diskusii sa obaja vyjadrili aj k novoročným vyhláseniam ústavných činiteľov. Ambíciu využiť novoročný termín na podporu 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, prvého zo série okrúhlych výročí, ktoré si budeme tento rok spolu s Čechmi pripomínať, podľa nich plne využil iba premiér Robert Fico.
Rok 2018 totiž bude na základe rozhodnutia vlád Slovenskej a Českej republiky rokom česko–slovenskej vzájomnosti. Obidva štáty sa budú podieľať na organizácii viac ako päťdesiatich spoločných spomienkových udalostí, ktoré sa budú viazať k okrúhlym výročiam spoločnej histórie. Aktuálne prechádzame 25. výročím osamostatnenia Českej a Slovenskej republiky, v auguste si pripomenieme 50 rokov od násilného ukončenia Pražskej jari a na jeseň sto rokov od vzniku Československa.
Podľa oboch analytikov môže byť tento spoločný česko–slovenský projekt veľmi zaujímavý, ale iba za podmienky, že sa ho politici nepokúsia zneužiť.
“Ako habilitovaný historik mám vždy obavu z toho, keď sa politici pustia do osláv a interpretácie historických udalostí. A zvlášť, ak to robí Robert Fico, mám z toho trochu mravčenie na chrbte. Ale tie osmičkové výročia sú naozaj vždy magické. Väčšina najdôležitejších udalostí tejto spoločnosti sa viaže s osmičkami,” povedal Chmelár.
“Inak, politici už v tejto súvislosti pospomínali všetky možné výročia, ešte aj Sviečkovej manifestácie, ale dátum dôležitejší pre slovenské dejiny zabudli. Naša identita sa odvíja od štúrovcov, teda aj od roku 1848, založenia Slovenskej národnej rady a Štúrovho prvého vyhlásenia nezávislosti,” pripomenul.
Legionári, ktorí dodnes nemajú pamätník
A v piatok 5. januára si zasa pripomíname 50. výročie začiatku Pražskej jari, zvolenie Alexandra Dubčeka na čelo KSČ.
“Zmysel vidím v spoločných oslavách stého výročia Československej republiky, po prvý raz sa budú robiť rovnocenne 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Martine. Tým sa vyzdvihne význam Martinskej deklarácie a fakt, že vznik Československa vychádzal z dvoch rovnocenných štátoprávnych aktov. Ak si to takto osvojí spoločnosť a budeme sa vedieť k Československej republike výraznejšie prihlásiť cez Martinskú deklaráciu, bude to mať význam,” odhadol Chmelár.
“Politici od toho určite nedajú ruky preč, musia si to pripomenúť, veď vedú štáty. Ale historické diskusie prenechajme historikom. A ak sa dozvieme o histórii viac od historikov, ľudí, ktorí sa tým zaoberajú, aj polemické názory, ak ich majú podložené faktami a argumentmi, môže to byť na osoh nám všetkým,” doplnil ho Hrabko.
Chmelár pri tejto príležitosti upozornil ešte na jednu historickú skutočnosť, o ktorej sa aktuálne málo hovorí.
“Zabúdame, že Československá republika bola pred sto rokmi vyhlásená, ale ešte pol roka trvalo, kým bolo Slovensko oslobodené. Pritom zahynulo viac ako osemsto českým legionárov, ktorí doteraz nemajú pamätník. Máme v každej dedine pamätníky padlým v prvej svetovej vojne, ale nemáme jeden dôstojný pamätník stovkám mŕtvych, ktorí sa zaslúžili o to, že Československo mohlo vzniknúť v tých hraniciach, v akých vzniklo,” uzavrel Chmelár.
