Som si vedomý, čo všetko človek v živote musí prijať s pokorou a s čím sa musí zmieriť. Prijať v našom živote musíme napríklad nezvratný fakt opierajúci sa o odborné zdravotné vyšetrenia, keď nám lekár oznámi, že máme vážnu chorobu spadajúcu do portfólia onkologických chorôb. Ale aj tam má človek nádej, že súboj vyhrá, pretože osobne poznám mnoho úspešných víťazstiev mojich známych v súboji s touto zákernou chorobou, držím im palce a teším sa s nimi.
Čo je ale horšie a z čoho sa počet onkologických chorôb v spoločnosti určite rapídne zvyšuje, je aj situácia, keď sme vystavení permanentnému stresu, pretože myseľ ako riadiaca jednotka dáva pokyny, na ktoré ľudské telo okamžite reaguje, a spúšťa sa štart neodvratných procesov, ktoré sa mnohokrát už ťažko dajú zastaviť. Aj krajina, v ktorej žijeme, je jeden celok skladajúci sa z častí, ktoré buď sú zdravé a fungujú, alebo sú choré a vtedy dochádza k určitému stuhnutiu alebo aj deštrukcii, čo je ten horší prípad. Hovorí sa, že ľudské telo tuhne a je mu zima z minimálne 4 známych chorôb. Sú to anémia, sklerodermia, cukrovka a Addisonova choroba.
Pár jednotlivcov sa vyhrieva ako had na kameni
Nie som lekár, ale toľko si ešte pamätám a viem, že sa dá telu pomôcť. Prečo si však mnohí z nás myslia, že sa nedá pomôcť stuhnutej republike, v ktorej sa pár jednotlivcov vyhrieva ako had na kameni a hreje ich okrem slnka aj presvedčenie, že sú niečo viac ako iní, pretože majú majetkovo viac a minimálne viac ukradli ako iní. Oni si totižto už myslia, že okolo nich kradnú všetci. To sú určité štádiá a v tom najvyššom už sýty hladnému neverí. No ale ak to takto má fungovať, tak to je potom začiatok konca existencie národa a začnú sa zapaľovať ohne. Pretože je už historicky známe, že aj rany sa vypaľovali žeravými uhlíkmi, aby sa infekcia ďalej nešírila a rana nekrvácala. Naša krajina krváca.
Táto republika sa dostala do tak veľmi vážneho, národom negatívne vnímaného a chorého korupčného stavu, že sfunkčnenie inštitúcií v prospech občanov tejto krajiny a nie v prospech určitých známych podnikateľských skupín ľudí si vyžaduje veľmi tvrdé korekcie a prijatie opatrení predovšetkým vo výmene ľudí na kľúčových miestach, aby začali robiť poriadky a upratovať vo všetkých kútoch, kde si šváby urobili svoje ťaženie.
Do pozornosti dávam tú skutočnosť, že nie je to tak dávno, keď som vo viacerých médiách upozornil na to, že obchodovanie s informáciami, či už pracovníkov tajných služieb, alebo kľúčových útvarov Policajného zboru, by malo byť trestané čo najprísnejšie a obzvlášť, keď sa takéhoto niečoho dopustí vysoký funkcionár ako v prípade Gorila. Je nemysliteľné obchodovať s takým citlivým materiálom, ako sú informácie o ľuďoch tejto krajiny získané ich zberom, porovnávaním a vyhodnocovaním, potom ich predávať a zabezpečiť si tým to, čo Feničania v dávnej dobe vymysleli ako obeživo, a to sú finančné prostriedky. V takomto prípade si dovolím poznamenať, že nejde o nejaké drobné. Preto trest by mal byť adekvátny profitu, a to by mal byť minimálne dvojnásobok hornej sadzby. Je to neuveriteľné, do akého štádia sa to všetko dostalo. Keď sa stretnem s ľuďmi na ulici, tak sa ma neopýtajú ako prvé, ako sa mám, ale čo hovorím na to, čo sa deje a aká špina na rukách verejne známych ľudí zase zhliadla svetlo sveta.
Chce to poriadneho baču
Žijeme v takej krajine, akú sme si sami zaslúžili. Ľudia robia stále tie isté chyby. Posielajú do vysokých funkcií takých, ktorí už ani sami nevedia, v koľkých stranách boli, a mnohí z nich už ani nevedia, že koľko peňazí majú. Časopis Forbes by musel prepísať rebríček boháčov a myslím, že by sa divil samotný Gates, Amancio Ortega, Warren Buffett a im podobní. Ak má priemerný superboháč sveta priemerný vek 65 rokov, koľko rokov majú tí, ktorí k tomu prišli na Slovensku doslova z noci do rána? V roku 1985 bolo napríklad len v USA 15 miliardárov. O dvadsať rokov neskôr v roku 2005 ich už bolo okolo 470. Z čoho asi mnohí z nich k tomuto prišli? Z akej studne čerpali? Z čoho asi mnohí u nás? Niektorí členovia takéhoto klubu na dolárovom alebo eurovom konte dokázali prísť v krátkom čase o celý majetok a ďalší sa dostali do basy, ak ešte predtým z toho neumreli. Môžeme veriť na to, že karma je zdarma, ale jedna vec je istá, a to, že majetok zamestnáva myseľ, následne oslabuje imunitný systém a generuje choroby skracujúce život, a ten je len jeden. Ďalšia šanca narodiť sa, a pre niektorých znova drancovať, nepríde a je to najspravodlivejšie na svete. Hovorím to mnohým, že do truhly ti to, ty pako, nikto z tvojej rodiny nepribalí. Ešte som o ničom takom nepočul a myslím, že viem toho dosť.
Ak má najstarší miliardár na svete, storočný David Rockefeller, dosť a dosť má i mladučká Alexandra, dcéra pána Andersena, medzi ktorými je vekový rozdiel 81 rokov, prečo nemajú dosť pažravci na Slovensku? Prečo sa môže mladá miliardárka zo Škandinávie voziť na vozidle z druhej ruky, lebo ju otec k tomu viedol, a slovenské kreatúry na najdrahších fárach zobratých rovno zo showroomov, že by aj dubajskí šejkovia mohli tíško závidieť? Ak by to bola pravda, že táto vrstva nám tu vyrástla aj na vratkách DPH a tento košiarový národ to neustále toleruje, tak to chce buď poriadneho baču, alebo poľovníkov, ktorí zneškodnia oplzlých vlkov drancujúcich všetko až po čiernu zem. Nie je iné riešenie ako tvrdý zákrok.
Preto žiadam predstaviteľov tejto krajiny, aby do pozícií v jednotlivých kľúčových štátnych inštitúciách boli nominovaní bezúhonní odborníci, ktorí začnú tento štát liečiť, začnú upratovať tento marazmus a prostredníctvom nástrojov štátu, čo sú orgány činné v trestnom konaní, začnú okamžite konať. Ak to tak nebude, dôjde k úplnému zničeniu strednej vrstvy a to už bude veľmi zlé. Neriešenie vážnych káuz s jasnými znakmi rozkrádania aktív tohto národa, jeho odvedených daní, na ktoré musí každý jeden čestný občan v tomto štáte tvrdo robiť, si vyžiada ulicu. Sme na najlepšej ceste k tomu. A to už nebude hŕstka ľudí, ale tisícky neskutočne nahnevaných, politikmi oklamaných a do siete chytených ľudí, ktorí sa už nemôžu na to pozerať. Je toho dosť a počúvam to dennodenne. Máme rozmlátené cesty, nedostavané diaľnice a každý jeden vodič minimálne raz do roka si poškodí auto a nikto nie je braný na zodpovednosť, čo je nonsens. Máme v katastrofálnom stave zdravotníctvo a odvádzame nemalé peniaze do zdravotnej inštitúcie, kde sa tieto peniaze tratia a je tam veľa podnetov, ktoré nie sú dostatočne vyšetrené. Ničíme si a drancujeme naše lesy a z miliónov kubíkov vyvezených do zahraničia sú známe medializované informácie, že kto z toho profituje a kam idú peniaze. Naši rodičia, ktorí odpracovali čestne desiatky rokov, nemajú ani na zaplatenie dožitia v domove dôchodcov a musíme to dotovať. To je to Švajčiarsko, ktoré ste sľubovali? Ťaháme už tretie desaťročie, ale ja vidím iba čoraz viac ľudí v chudobe, mnoho biedy a ľudí, ktorým už nestačia, obrazne povedané, tri jedlá denne, ale doslova hlcú, mliaskajú a predbiehajú sa jeden pred druhým, kto má viac.
Ľudia tejto krajiny sú už z týchto káuz – a čo je najhoršie, že sú nevyriešené – veľmi unavení, sklamaní a myslím si, že i, prepáčte za výraz, „zdravo nas*aní“. Toto už naozaj ďalej takto nejde, vážení, a ako povedal jeden známy autor Marián Leško v súvislosti so známou kauzou, že ak sa to zametie pod koberec, môže sa už aj vraždiť v priamom prenose, tak už nie sme ďaleko od toho. V priestore údajne lieta ešte niekoľko ťažkých vecí, ktoré sa v blízkej budúcnosti vyvalia ako bahno po povodniach na verejnosť. Ak by to mala byť naozaj pravda, tak je najvyšší čas, vážení páni analytici, politológovia, odborníci a čestní podnikatelia, zamyslieť sa nad tým, že čo ďalej? Takto si život a bezpečnosť občanov v krajine plnej obviňovania sa neschopných politikov medzi sebou, nevyriešených ťažkých káuz traumatizujúcich spoločnosť, umierajúcich ľudí z dôvodu ťažkých životných podmienok a mladej generácie utekajúcej do sveta nepredstavujem.
Autor: Juraj Zábojník, odborník pre bezpečnostnú politiku z praxe
