V roku 1989 sme zrazu zbadali, že v Poľsku boli slobodné voľby, ktoré vyhrala Solidarita. Na jeseň 1989 sme videli, ako padol Berlínsky múr a Nemci môžu chodiť na Západ, vrátiť sa späť a nikto im v tom nebráni. Tak sme si povedali, že keď nemusia hrať tú hru na akože Nemci a Poliaci, nebudeme ju hrať ani my.
V novembri 1989 zmlátili policajti študentov na Národní tříde v Prahe. V Bratislave urobili študenti protestný pochod už o deň skôr, ale policajti na Slovensku mali toľko rozumu, že nikoho nezmlátili. Udalosti na Národní tříde sa stali spúšťačom, pre ktorý sa ľudia nahnevali a státisíce vyšli do ulíc. Začali štrajkovať divadlá, vysoké školy a nakoniec prišiel generálny štrajk, ktorého sa zúčastnila veľká časť ľudí vo vtedajšom Česko-Slovensku. Bolo ich toľko, že komunistický režim sa zľakol a odovzdal moc.
Samozrejme, že niektoré klany v komunistickej strane sa pokúsili túto revolúciu zmanipulovať vo svoj prospech. Šéf pražskej komunistickej strany Miroslav Štepán a šéf komunistickej tajnej polície Alojz Lorenc bojovali o to, kto odstaví prestarnuté vedenie strany a pokúsi sa zmanažovať prevrat podľa svojich predstáv. Ale udalosti sa im vymkli z rúk.
Politickú moc v štáte prevzali tí, ktorí boli v opozícii voči komunistickému režimu, a nie reformní komunisti. V Česku to boli Václav Havel, Petr Pithart alebo Jiří Dienstbier. Na Slovensku Fedor Gál, Milan Kňažko, Peter Zajac, Ján Čarnogurský či František Mikloško.
S ekonomickou mocou to bolo iné. Lídri revolúcie z roku 1989 boli v tomto naivní, a tak rozhodujúcu moc v štáte získali ľudia, ktorí boli elitami už za komunizmu. Na Slovensku napríklad Vladimír Lexa, Juraj Široký, Jozef Tkáč alebo Jozef Majský. A títo, samozrejme, podporovali v politike takých ľudí, ktorí brali ohľad na ich ekonomické záujmy.
V čom je zásadný rozdiel medzi situáciou pred rokom 1989 a dnešným Slovenskom? Dnes môžeme cestovať na Západ. Za prácou, štúdiom či zábavou. Pred rokom 1989 mohli iba vyvolení, ako bol napríklad súčasný premiér Robert Fico. Môžeme chodiť do kostola, ale nikto nás k tomu nenúti – pred rokom 1989 bola účasť na prvomájových sprievodoch povinná. Môžeme nadávať na vládu, na USA aj na Rusko. Pred rokom 1989 sme mohli nadávať iba na USA, za iné by nás zavreli. A je tu ešte jeden zásadný rozdiel: ak sa nám nepáči, ako vláda riadi túto krajinu, nemusíme robiť revolúciu alebo štátny prevrat. Stačí prísť k voľbám a voliť tých, ktorí sú za zmenu.
Situácia na Slovensku nie je ružová. Ale sme dospelý národ a štát. Našu budúcnosť nemá v rukách komunistická strana a geronti v jej vedení, ale my sami. Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Verím, že si zaslúžime viac, ako máme. Asi je už čas niečo s tým urobiť.
Autor: Milan Krajniak, poslanec NR SR za hnutie SME RODINA
