Aké priesečníky vidíte medzi politikou a literatúrou?
Ak chápeme politiku ako spravovanie vecí verejných, je integrálnou súčasťou takého spravovania aj ovplyvňovanie myslenia verejnosti. Ja radšej používam termín manipulácia verejnou mienkou takým spôsobom, aby politik získal podporu ľudí pre svoje politické rozhodnutia. V tomto zmysle je spisovateľ – aspoň ten, ktorý je masovo čítaný, do istej miery politikom. Rozdiel medzi ním a politikom je však v tom, že spisovateľ podporu verejnosti získať nepotrebuje, jeho úlohou je byť neustálym dozorom nad skutkami politikov. Takže je jasné, že byť v jednej osobe aktívnym politikom snažiacim sa získať verejný súhlas a spisovateľom, ktorý politika kontroluje, je nemožné. Z vlastnej skúsenosti vo vrcholovej politike viem, že politik je vo svojej podstate neslobodný, spisovateľ, naopak, slobodný. Ak by bol politik slobodný vo svojich názoroch a rozhodovaniach, nemôže byť v politike úspešný, lebo stranícka politika je o presadzovaní názoru istej skupiny ľudí, združených v politickej strane. Pre mňa sú tri povolania, ktoré považujem za výrazne neslobodné: politik, novinár a kňaz.
Spisovatelia sa často stávajú veľkými politikmi, ako napríklad Havel alebo sa aspoň stávajú vplyvnými postavami v politike ako Solženicyn. Opačne to býva zriedkavo – hoci Winston Churchill dostal Nobelovu cenu za literatúru, v povedomí sveta predsa len ostane politikom a nie spisovateľom. Vy ste absolvovali opačnú cestu – z veľkej politiky do veľkej literatúry.
Pri všetkej úcte k Havlovmu pôsobeniu v protikomunistickom disente, jeho ľudský rozmer výrazne prevyšuje jeho rozmer autorský. Havlove eseje sú podľa môjho názoru brilantné, čo už nemôžem povedať o jeho dramatickej tvorbe. Hovorí o tom i fakt, že kým v čase, keď bol v opozícii voči komunistickému režimu, hrali jeho hry vo viac ako v dvoch stovkách divadiel na celom svete, po páde režimu sa postupne prestali hrávať. Po tom, keď Vácav Havel vstúpil do vrcholovej politiky, jeho autorské aktivity prakticky ustali. Podobne velikán Goethe nedokázal spojiť nespojiteľné – slobodu tvorcu s neslobodou politika. Túto schizofréniu popisuje v dráme o Tassovi vo vzťahu básnika Tassa a politika Antonia, kde si povzdychol: „Dve duše, ach, desia moju hruď“. Churchill bol síce plodný autor, ale písal texty historické a spomienkové, takže až tak veľmi dilemu tvorivej slobody a neslobody neriešil. Ja som sa k písaniu nedostal oblúkom cez politiku, ale som sa k nemu vrátil – písal som po celý život popri rôznych zamestnaniach a na štyri roky do parlamentu (2002 – 2006) som si odskočil na študijný pobyt, po ktorom som napísal svoju prvú knihu – Idioti v politike, ktorá sa stala okamžite bestsellerom, takže pobyt v politike sa oplatí. Zatiaľ čo obyčajný človek je ochotný sa strápňovať len po hranice svojich možností, politik tieto hranice prekračuje pravidelne, aj keď si to často neuvedomuje. Sám som sa dostal do štádia, keď som si oportunisticky začal každú špinavosť, o ktorej som vedel alebo vykonal (napríklad hlasovaním) vysvetľovať tak, aby som sám pred sebou obstál.
Pred niekoľkými rokmi napísal venezuelský analytik Moisés Naim knihu pod názvom Koniec moci, ktorej základná myšlienka spočíva v tom, že v súčasnosti už nikto viac nemá absolútnu moc, neexistuje jediná štruktúra, ktorá by mohla akumulovať značné rezervy. Súhlasíte s tým? Do akej miery je to pozitívny jav?
Ale veď nikdy v histórii nikto nemal globálne absolútnu moc. V románe Kód 1 píšem o živote a pôsobení Krista v Indii. V tých časoch nebola najmocnejším štátom sveta Rímska ríša, ale šestnásť indických kráľovstiev voľne združených vo veľkej Indii. Spolu mali HDP o tretinu vyšší ako Rímska ríša. My, Európania, sa chválime, že sme mali najstaršiu univerzitu „už“ v roku 1088 v Bologni, zatiaľ čo v Indii mali dokázateľne prinajmenej tri univerzity – v Nalande, Takšašíle a vo Varanási, ktoré vznikli sedemsto rokov pred Kristom a Nalanda a Varanasi pretrvali dodnes. Indiu držala pohromade myšlienka súcitu, vyjadrená v starých indických védach, ktorú neskôr prebral Budha. Rím držal pokope meč. Žiadna ríša postavená na moci zbraní nepretrvala. Táto zákonitosť platí i dnes – ríše či civilizácie, ktoré nedrží spolu myšlienka, ale násilie, skôr či neskôr skončia. Dnes to názorne vidíme na príklade anglosaskej ríše, alebo ak chcete civilizácie. Nazývam tak obdobie od zhruba 12. storočia – zjednotenie anglosaských kráľovstiev, cez kolonizáciu Indie, vyvraždenie Indiánov a následné založenie Spojených štátov potomkami Anglosasov, cez tri svetové vojny – prvú, druhú a studenú, keď sila tejto ríše kulminovala a teraz sa dostáva do záverečnej fázy. Štafetový kolík sa podáva smerom na východ a žezlo preberá civilizačný okruh duchovný – slovanský. Skutočnosť, že niet hegemóna, ktorý by mohol akumulovať také rezervy, ktorými by kontroloval svet je dobrá správa. Doktrína „národných záujmov“, ktorú predvádzajú USA od Latinskej Ameriky po Blízky východ je podobným príkladom násilného hlásania viery, ako boli kedysi križiacke výpravy.
Asi najpodobnejšia paralela s dnešnými časmi je rok 1914, keď svet balansoval na prahu veľkej vojny. Dnes, podobne ako vtedy veľa záležalo od úrovne diplomatickej komunikácie. V akom stave sa dnes podľa vášho názoru nachádza inštitút diplomacie?
V lete 1914 boli európske letoviská plné tancujúcich malomeštiakov, ktorí brali atentát na Františka Ferdinanda v Sarajeve ako jednu zo zaujímavých a vzrušujúcich tém bulvárnych plátkov. Obrazne povedané, z tanečných parketov prešli na staničné nástupištia. Vojaci aj mávajúci boli nadšení, lebo na základe informácií z oficiálnych (mainstreamových) médií si mysleli, že idú na výlet. Dnes, našťastie, vďaka internetu (zatiaľ…) sa človek hľadajúci dozvie aj to, ako sa veci majú naozaj, a nie ako ich prezentuje mainstreamová propaganda. Vravíte, že svet balansuje na prahu veľkej vojny, ale veď tá tu už dávno je. V druhej svetovej vojne umrelo 52 miliónov ľudí. Dnes umrie na svete v dôsledku hladu, genocíd a lokálnych vojen (v tejto chvíli je ich štatisticky 33) každý rok 18 miliónov ľudí, čiže druhá svetová vojna sa každé tri roky zopakuje a nikto si to ani nevšimne!
Diplomat je vnímaný ako mediátor, urovnávač konfliktov, ale to nie je pravda. Diplomat je len tlmočník názorov svojej vlády. V tomto zmysle sa diplomat podobá vojakovi, akurát jeden má na nohách vyleštené topánky a druhý vojenské bagandže. Dokonca vojak je v istom zmysle férovejší, lebo ten oficiálne hovorí, že len plní rozkazy, zatiaľ čo diplomat sa tvári, akoby bol sám autorom rozkazov. Takže ak vravím, že politik nie je človek slobodný, o diplomatovi to platí dvojnásobne. Naopak, rastie úloha diplomacie, čo môže znieť paradoxne, ale je to tak, lebo úlohu diplomatov preberajú priamo politici. Dnes už Putin nepotrebuje odkazovať niečo Obamovi cez svojho veľvyslanca, ale jednoducho mu zatelefonuje. Diplomat vstupuje do hry vtedy, ak sú Obama a Putin na seba takí nahnevaní, že ani jeden nechce tomu druhému zatelefonovať ako prvý. Takže z diplomatov sa stávajú hovorcovia politikov – dobré správy oznamuje politik sám, zlé oznamuje jeho hovorca. Diplomacia je príliš komfortné a dobre platené povolanie, aby ste oň prišli. Preto diplomati posielajú do svojich centrál také správy, aké od nich očakávajú. Napísal som otvorený list pani Merkelovej, ktorý nemecký veľvyslanec na Slovensku odmietol do Berlína poslať, lebo list nie je v línii toho, čo sa v Berlíne od neho očakáva. Pritom ten list vyjadruje názor, ak nie väčšiny, tak nepochybne signifikantnej časti slovenských občanov aj elít. Aké informácie teda posiela domov takýto diplomat? Opisuje z mainstreamových médií, stretáva sa s ľuďmi, ktorí majú podobný názor ako on a v Berlíne sa vytvára pocit, že Slováci Merkelovej tlieskajú. Kedysi som napísal komédiu o jednom z najväčších diplomatov vôbec – Talleyrandovi. Ten hovoril, že jazyk má diplomat na to, aby ním zakrýval svoje názory.
Vaša kniha Zóna nadšenia opisuje posledné desaťročia východoeurópskeho komunizmu. Ako by ste zhodnotili dnešné prostredie východnej Európy. V porovnaní so štátmi západnej Európy má východná Európa akoby dvojité spomienky – na jednej strane na samostatný život mimo Európskej únie a na druhej strane na život v komunizme.
Po Novembri 1989 sme mali nádej, že pretvárka a lož prestanú, ale nič neprestalo. Ak porovnávam život za socializmu a teraz, vychádza mi veľmi silná spoločná črta a tou je práve pretvárka. Za komunizmu sa ľudia báli otvoriť ústa z politických dôvodov, dnes mlčia z dôvodov existenčných. Máme dvojité spomienky a život v komunizme nás naučil predovšetkým to, že neveríme všetkému, čo nám hovoria médiá. Myslím, že tu niekde treba hľadať hlavný rozdiel v tom, že dnes sú Západoeurópania manipulovateľnejší ako my, ktorí sme žili v komunizme. Keďže sme oficiálnym médiám neverili, hľadali sme alternatívne zdroje. V západnej Európe do ľudí hustili, aký je komunizmus neľudský a jeho pád potvrdil pravdivosť tvrdení médií. Preto ak dnes médiá Slovákom tvrdia, že americká vojna v Afganistane je správna, neveríme tomu, lebo to isté nám tvrdili o sovietskej vojne v Afganistane. Osobne som bol veľmi silný priaznivec európskej integrácie, videl som v Európskej únii predovšetkým ideálny inštrument na predchádzanie konfliktov. Časom sa však ukazuje, že tak, ako sme mali kedysi averziu voči mocipánom v Moskve, teraz výrazne silnie averzia voči mocipánom v Bruseli. Navyše v porovnaní s moskovskými pánmi máme v prípade bruselských pánov pocit, že my – z bývalých komunistických krajín – sme pre nich občania druhej kategórie. Viem, o čom hovorím, sám som si to odskúšal. Navyše z hľadiska emocionálneho aj jazykového je Slovákovi bližšie Rus, Srb či Ukrajinec ako Američan, Nemec alebo Belgičan. Prirodzene, s týmito slovami slovenskí kaviarenski pseudointelektuáli súhlasiť nebudú, ale to, že si pred pravdou zakrývajú uši, je ich problém.
Aké vidíte východisko zo situácie, v ktorej sa dnes svet nachádza? Veľké projekty zjednotenia – teoretická globalizácia alebo konkrétne Európska únia majú veľa problémov. Myslíte si, že ľudstvo sa bude snažiť vybudovať jednotný systém hodnôt (ak je to tak, v čom bude spočívať ideológia syntézy) alebo bude každý sám za seba, štáty sa budú snažiť prežiť a zachrániť sa jednotlivo, v rámci dezintegrácie a dajakej novej sebestačnosti, alebo v rámci vytvárania menších zväzkov? Inak povedané – potrebujeme svet jednotný alebo viacpolárny? Alebo – the dream of a common language, ako hovorila poetka Adrienne Rich – ostane len snom a túžbou?
Svet, našťastie, nie je len ľudstvo, ale naša zemeguľa je kompaktný systém, v ktorom všetko spolu súvisí – zem, voda, lesy, flóra, fauna, človek. Naša zem človeka nepotrebuje. Východisko vidím v príklade malej, nenápadnej krajiny, ktorú som nedávno navštívil a o ktorej teraz píšem knihu. Volá sa Bhután. Je to kráľovstvo, v ktorom osvietená kráľovská dynastia Wangchukovcov – terajší kráľ Džigme Khesar Wangchuk, vedú svojich občanov cestou šťastia. Nie šťastia materiálneho, ale duchovného, lebo vedia, že človek orientovaný materiálne nebude nikdy šťastný. V ústave majú dokonca zakotvený termín Hrubé domáce šťastie, namiesto Hrubého domáceho produktu. Vychádzajú z toho, že bytostnou túžbou človeka nie je byť bohatý, ale šťastný. My v kresťansko-komunisticko-kapitalistickej materialistickej civilizácii vnímame život cez neustály rast. Načo musí mať každý štát permanentne rastové ukazovatele hospodárstva? Aby mohol štát a v rámci štátu občan splácať úvery a úroky bankám, ktoré nás permanentne zdierajú. Je však bohatstvo zárukou šťastia? Bhután je v hodnotení krajín podľa Hrubého domáceho produktu asi na stošesťdesiatom mieste, čiže je to jedna z najchudobnejších krajín. V indexe šťastia je však na ôsmom mieste a je najšťastnejšou krajinou Ázie. Napríklad Japonsko je v poradí krajín podľa HDP na treťom mieste, ale v indexe šťastia až na osemdesiatom. Základ úspechu Bhutánu je v tom, že ryba od hlavy nesmrdí, ale vonia. Kráľ žije tak, ako aj hovorí. Takže pre mňa je otázka, či bude svet bipolárny, tripolárny alebo ikspolárny až druhoradá, lebo ak nepôjdeme cestou ducha, ale len cestou rozumu, hrozí, že svet bude, ale bez ľudí.
Do akej miery sú dnes podľa vás produktívne myšlienky, tak či onak sa dotýkajúce osudového predurčenia ako napríklad zrážky civilizácií, konca Európy a podobne? Nemáte pocit, že je potrebné viac rozvíjať individuálne názory a takzvanú úlohu individuálnej osobnosti?
Pokiaľ viem, v histórii sme zaznamenali dvadsať veľkých civilizácií počnúc Egypťanmi, Sumermi, Babylonom cez Rím, Grékov až po Germánov a všetky skončili. Americký spisovateľ, novinár a presbyteriánsky kňaz Chris Hedges popísal stav, v ktorom sa svet nachádza takto: „Žijeme v časoch, keď lekári ničia zdravie, právnici ničia spravodlivosť, univerzity ničia vzdelanosť, vlády ničia slobodu, médiá ničia informovanosť, cirkvi ničia morálku a banky ničia ekonomiku.“ Zdá sa mi, že Hedges má pravdu. Ak je to, čo hovorí, dôsledkom a, nedajbože, zmyslom globalizácie, tak takú globalizáciu odmietam. Neakceptujem ani názor, že v záujme sveta treba prinášať obete na národnej úrovni. Preto sa, podobne ako čoraz viac ľudí, obraciam do svojho vnútra a hľadám východiská. A tie sú – aj keď sa to nezdá, celkom optimistické. Žijeme v čase konca veku Rýb – veku materializmu a začiatku veku Vodnára – veku duchovna. Materializmus sa bude oslabovať a svet bude venovať viac pozornosti osobnému rastu jednotlivca a teda krajinám a filozofiám, ktoré z duchovnej podstaty človeka vychádzajú. Zraky duchovne orientovaných hľadajúcich Európanov sa upierajú na východ k budhizmu a hinduizmu, lebo ľudia cítia, že dogmatická teológia je prekonaná. Takže materialistické spoločnosti nezničia rakety, ale fastfoody, macdonaldy a coca-coly. Aké sú východiská? Odpoviem slovami bývalého nemeckého kancelára Willyho Brandta, ktorého som mal česť stretnúť. Na moju otázku – aké mal ako popredný európsky politik životné motto, odvetil takmer biblicky: „Ľudia majú prirodzený sklon byť lepší, ako sú tí druhí. Ale jediné, čo má v živote človeka zmysel, je byť každý deň lepší, ako ste boli včera.“
