Najmä tri udalosti uplynulého týždňa nastavili zrkadlo Slovensku a dali jasnú správu o stave spoločnosti. Prvá: výmena názorov medzi R. Ficom a I. Matovičom. Pripomenutím predaja firmy spred ôsmich rokov premiér obvinil šéfa hnutia OĽaNO z daňového podvodu a preprania 122 miliónov korún, ten zdôrazňuje, že zákon neporušil. Druhá: A. Kiska verzus P. Pellegrini a I. Macejková. Prezident vyjadril kritické stanovisko k ústavnému súdu, predseda parlamentu a šéfka spomínanej inštitúcie prezidentovi pripomenuli, že nekoná v zmysle ústavy. Tretia: M. Kavecká a I. Lazorová verzus zdravotné sestry. Päť dní po uplynutí výpovednej lehoty, v čase, keď sa už viaceré sestry ako nezamestnané prihlásili na úrad práce, líderky protestu, predsedníčka Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek a prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, sa rozhodli prijať najnovší návrh premiéra, že ak sa zdravotné sestry, ktoré už odišli, vrátia, s každou z nich bude podpísaná individuálna pracovná zmluva s potvrdením požadovaného navýšenia mzdy.
O tej našej slovenskej morálke
V prípade obvinení R. Fica naozaj nie je v týchto dňoch najdôležitejšie meritum veci oných 122 miliónov korún. Je úplne jasné, že konanie I. Matoviča bolo iba v rozpore s dobrými mravmi, teda myslené v tej rovine, čo by tie slová mali vyjadrovať v ich základnom vnímaní, pretože latka morálky konania mnohých slovenských zbohatlíkov-podnikateľov je posunutá v značnej miere do oveľa nižších polôh. Vo viac ako 23-ročnej histórii samostatného Slovenska sa udiali už oveľa vážnejšie veci v rozpore so zákonom, ktoré našu krajinu pripravili dovedna o niekoľko miliárd, a to aj v prepočte na novú menu euro – a zostali nepotrestané.
Ak by totiž predaj firmy novému majiteľovi, jeho následné odovzdanie dokladov o hospodárení do zberu papiera a potom odstúpenie od predajnej zmluvy bolo trestným činom, tak I. Matoviča by museli príslušné orgány daňového riaditeľstva alebo finančnej polície riešiť už skôr. A je v tomto prípade z pohľadu zákona naozaj jedno, či sa predaj firmy I. Matoviča uskutočnil mesiac alebo v posledný deň pred plánovanou daňovou kontrolou. Napokon potvrdenia, ktorými sa I. Matovič obhajuje, z daňového riaditeľstva a ministerstva financií o tom, že jeho firma nemá žiadne záväzky, budú pri prešetrovaní hovoriť v jeho prospech a fakt, že niektoré kroky v súvislosti s posudzovaním hospodárenia jeho firmy sa udiali počas vlády I. Radičovej, keď boli OĽaNO súčasťou vládnej koalície, je znova iba v oblasti posudzovania tej našej slovenskej morálky.
To už aj najnovšia kauza tzv. regeneračných centier (v podstate masážne salóny) MUDr. P. Kostku, ktorých činnosť sa kryje schváleným kódom zdravotnej starostlivosti Všeobecnej zdravotnej poisťovne, je oproti konaniu I. Matoviča rádovo závažnejším skutkom z pohľadu mrhania verejnými financiami. A aj v tomto prípade argumentácia R. Fica, že kód CDT 00 na pofidérnu zdravotnú starostlivosť podpísal šéf VšZP M. Faktor počas vlády I. Radičovej, je zo strany premiéra iba rétorickým a demagogickým cvičením a v podstate polopravdou. Na jednej strane síce zdôraznil, že terajšie vedenie poisťovne kód zrušilo, ale zároveň zamlčal, že nový šéf VšZP M. Vaďura zaviedol na úplne rovnakú činnosť šiestich Kostkových centier nový kód SVLZ za oveľa výhodnejších podmienok, čo znamená päťtisíc eur zisku denne pre majiteľa.
Overenie hlasu je väčším verejným záujmom
Oveľa horším zistením v prípade dvoch tlačových konferencií R. Fica s uverejňovaním rôznych dôkazov potvrdzujúcich konanie I. Matoviča je fakt, že slovenský premiér v politickom boji zneužíva listinné podklady, ku ktorým nemá žiadne zákonné oprávnenie sa dostať. V zmysle dikcie zákona o správe daní (Daňový poriadok) č. 563/2009 Z. z. a § 11 ods. 8 uvedeného zákona, môžu o záležitostiach zistených v daňovom konaní informovať riaditeľ daňového úradu, prezident finančnej správy, riaditeľ colného úradu, minister financií, starosta obce alebo nimi poverený zamestnanec. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že premiér porušil daňové tajomstvo. A na takéto konanie pamätá ustanovenie Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., v ktorom sa pod § 264 uvádza: „Kto vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, poštové tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe alebo kto také tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“
Ak R. Fico pred novinármi zdôraznil, že pre zverejňovanie skutočností „existuje silný verejný záujem“, tak v prípade predsedu vlády existuje ešte väčší verejný záujem, aby sa ozrejmila autentickosť nahrávky s hlasom podobným (ako sa experti vyjadrili s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou) R. Ficovi, na ktorej dotyčný pán hovorí o získaní 40 miliónov vlastnou hlavou. Neuviedol som, v akej mene je uvedená suma, tak ako to neurobil ani premiér pri vyhlásení o I. Matovičovi. Celkom 8-krát vyslovil sumu 122 miliónov, ale ani raz nepovedal, že v akej mene to bolo. Z toho vyplýva marketingový zámer ohúriť verejnosť, pretože v roku 2008, keď sa všetko udialo, tak sme na Slovensku používali koruny, v prepočte na eurá by to bolo niečo málo nad 4 milióny, čo by, prirodzene, už tak ohromujúco neznelo.
Novinári sa stali súčasťou politického boja
Ďalším negatívnym zistením zo spomínanej tlačovej konferencie je, že premiér médiám určuje, čo a ako majú vysielať. Tá tendencia u neho nie je nová, je však čoraz silnejšia. Tentoraz ju zdôraznil slovami, že „venujte sa prosím dnes obsahu a ja na záver tohto príbehu o niekoľko dní poviem aj, čo je zdrojom týchto informácií“. Aj tu sa R. Fico podobá na V. Mečiara, ktorý v politickom boji zneužíval materiály štátnej bezpečnosti, nachádzajúc ich na svojom stole, hoci najskôr sa postaral o seba. Pokynom doviezť z trenčianskeho archívu zväzky ŠtB, z ktorých boli potom vytrhnuté strany, kde figurovalo jeho meno.
Ako sú v tomto prostredí na Slovensku odolné médiá? A ako samotní novinári? Majú pre svoju tvorbu dostatok slobody? Sú vo svojom vnútri dostatočne slobodní? Keďže to mám možnosť hodnotiť spätne s odstupom viac ako 20 rokov aj v súvislosti s poznaním činnosti doterajších vlád a ich legislatívnych zásahov do mediálneho priestoru, s poznaním správania sa konkrétnych politikov v jednotlivých vládach vo vzťahu k novinárom, tak môžem konštatovať, že obdobie od januára 1990 do prvých slobodných volieb v júni toho istého roka bolo obdobím pre prácu novinárov najslobodnejším. Z pohľadu slobody tvorby, vyjadrovania názorov, neexistencie cenzúry, ale aj neexistencie autocenzúry to boli jedinečné mesiace a zrejme sa už nikdy nezopakujú. V tom období naozaj nebol problém získať názor politika alebo hociktorého jednotlivca z ďalších spoločenských oblastí života. V neskoršom období po voľbách v júni 1990 sa však v redakčných tímoch začala postupne prejavovať u redaktorov príklonnosť k tomu-ktorému politickému prúdu, citlivé to bolo najmä v období, keď sa v politike začali presadzovať tendencie k osamostatneniu Slovenska.
Po spomínaných voľbách a konštituovaní predtým nepoznaných politických protiváh (vládna koalícia a opozícia) sa začala vo vzťahu politických elít a novinárov postupne presadzovať snaha uprednostniť názor vládnucej moci. Iný pohľad začínal byť vnímaný ako názor nepriateľský. Tieto tendencie nemali charakter skokovej zmeny, boli postupné, uskutočňovali sa zo strany vlády cez tendencie brzdenia finančných tokov do verejnoprávnych médií, prostredníctvom legislatívnych zmien, cez osobné poznanie konkrétnych politikov s konkrétnymi novinármi. V redakciách sa to začalo prejavovať priamymi zásahmi do pripravovaných príspevkov, zadávaním úlohy, akú udalosť a ako treba spracovať. Pionierske obdobie slovenskej demokracie s „maslom na hlave“ drvivej väčšine mocných prinieslo so sebou spôsoby politického boja, v ktorom sa súperiace skupiny snažili vytiahnuť vzájomne niečo na seba. Novinári sa však v tomto prípade nestali nositeľom informácie, ale stali sa súčasťou politickej hry. A to platí aj v najnovšej medializácii prípadu spred ôsmich rokov lídra hnutia OĽaNO predsedom strany SMER-SD necelých 30 dní pred voľbami.
Dôležitý je nielen chod inštitúcie, ale aj akí sú tam ľudia
Mimo záujmu novinárov, ale rovnako aj politických, najmä opozičných strán, je situácia na našom ústavnom súde, hoci reálny stav je horší ako v rovnakej inštitúcii v Poľsku. Pritom už prvé kroky novej vlády, vytvorenej stranou Právo a spravodlivosť, vyvolali výhrady Európskej komisie. Posúdenie stavu na Slovensku nemôže byť iba z pohľadu aktuálneho rozhodnutia A. Kisku nevymenovať do volieb za ústavného sudcu ani jedného z dvoch navrhnutých kandidátov parlamentom J. Laššákovú a M. Mamojku. Treba si všímať aj rozporné postoje najvyššej súdnej inštitúcie pri určovaní kompetencií prezidenta (treba pripomenúť, že ešte v období pôsobenia I. Gašparoviča), pri menovaní generálneho prokurátora a menovaní ústavných sudcov po nástupe A. Kisku do prezidentskej funkcie, zároveň rozporné rozhodnutia k žiadostiam prezidenta jasne vysvetliť jeho kompetencie pri vymenovaní ústavných sudcov a neochotu predsedu národnej rady a vládnej väčšiny zvoliť ešte jedného kandidáta k pôvodnej trojici z predchádzajúcej voľby.
A. Kiska bol v uplynulých dňoch výrazne kritický, keď v súvislosti s rozhodnutiami najvyššej súdnej inštitúcie okolo nevymenovania ústavných sudcov uviedol: „Musím ako prezident s ľútosťou konštatovať, že ústavný súd sa ukázal ako nespôsobilý a neochotný. Že nie je spôsobilý a ochotný plniť svoje ústavné poslanie tak, aby nevyvolával vážne pochybnosti.“ Predseda parlamentu P. Pellegrini k prezidentovmu rozhodnutiu poznamenal, že „má vážne obavy, či prezident napĺňa články ústavy, ktoré hovoria, že hlava štátu má zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov“. To nepochybne určuje článok 101 Ústavy SR, ale jeden z jej tvorcov textu P. Kresák v tejto súvislosti pripomína, že interpretácia o nevyhnutnosti prezidenta, aby v tejto veci konal, je veľmi jednostranná a nesprávna. Podľa dôvodovej správy k uvedenému ústavnému článku zodpovednosť hlavy štátu za riadny chod ústavných orgánov znamená aj zodpovednosť za to, že sa tam dostanú ľudia, ktorí dokážu napĺňať kompetencie tohto orgánu.
Výrok Čentéš sa vrátil ako bumerang
Posudzujúc celkové dianie v uplynulých štyroch rokoch sa dá konštatovať, že ústavný súd, presnejšie v súčasnosti sedem jeho sudcov, preukázalo viac politickej vypočítavosti ako posudzovania ústavnosti, čo svojim kolegom po ostatnom výroku k žiadosti prezidenta pripomenul jeden zo sudcov L. Orosz, že „sa v ňom nachádza príliš málo presvedčivej ústavnoprávnej argumentácie a naopak neprimerane veľa politiky“. Rozhodnutie ústavného súdu, ktoré I. Gašparovičovi umožnilo odmietnuť menovať J. Čentéša za generálneho prokurátora, a následný neúspech R. Fica v súboji s A. Kiskom o prezidentský úrad sa však pre SMER-SD stali bumerangom. Nový prezident, uplatniac výroky ústavného súdu v prípade J. Čentéša totiž nevymenoval ústavných sudcov navrhnutých jednofarebnou vládnou väčšinou, navyše, keď tá mu ponúkla dostatok dôvodov na posúdenie nekompetentnosti kandidátov z pohľadu skúseností s ústavným právom. A šéfka ústavného súdu I. Macejková spolu s ďalšími sudcami dostala inštitúciu iba do osídiel politickej pavučiny. Či sa A. Kiskovi podarí diskusiou s politickými stranami po voľbách vytvoriť v ústavnom texte takú situáciu, aby menovanie ústavných sudcov bolo pre prezidenta jednoznačné, je pri aktuálnom rozdelení politických táborov na Slovensku veľmi otázne. Rovnako ako možnosť presadenia aktuálneho a veľmi racionálneho návrhu Mosta-Híd, podľa ktorého by sa menovanie ústavných sudcov v rovnakom počte po päť rozdelilo medzi tri ústavné inštitúcie: prezidenta, národnú radu a súdnu radu.
Domnievam sa, že nevšímavosť Bruselu k tomu, čo sa deje okolo slovenského ústavného súdu a vyváženosti uplatňovania moci väčšinou, a personálneho obsadenia vedúcich pozícií v kontrolných orgánoch, hoci je to z pohľadu udržania liberálnej demokracie ešte o niečo vážnejšie u nás ako v Poľsku, vyplýva z dvoch vecí. Keďže schéma fungovania štátu, ktorú za predchádzajúce štyri roky vytvorila jednofarebná väčšina SMER-SD, neprekáža takej časti občianskej spoločnosti, ktorá by sa vedela zorganizovať k masovejšiemu protestu (na rozdiel od Poľska), tak sa v hlavnom meste Európy čaká, čo povedia o postoji občanov k dianiu vo vlastnom štáte parlamentné voľby 5. marca.
Korporativizmus a potlačené občianske vedomie
V tú prvú marcovú sobotu zasiahne zrejme do uvažovania občanov aj atmosféra, ktorú vyvolali protesty časti zdravotných sestier formou výpovedí a časti učiteľskej verejnosti k situácii vo svojich rezortoch. Ani jeden z protestov sa nedá označiť ako celoslovenský a vlastne aj ich priebeh ukázal, že slovenský občan sa utiahol do ulity svojho ja, maximálne blízkeho okolia a necíti spolupatričnosť ani v rámci jednej profesie. Predseda SMER-SD totiž ten úspech vo voľbách v roku 2012, keď mu výsledky zabezpečili jednoznačnú väčšinu v parlamente, využil aj na zvýšenie miery korporativizmu, to znamená snahy vládnej moci získať pre naplnenie vlastných záujmov odborové združenia, zamestnávateľské zväzy, ale aj rôzne mimovládne združenia a záujmové inštitúcie.
Typickým príkladom úspešnosti takého konania bolo podpísanie Memoranda o spolupráci pri uplatňovaní zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty, ktoré vlani v októbri s vládou podpísali zástupcovia Zväzu obchodu a cestovného ruchu, Slovenskej aliancie moderného obchodu, Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, Agrárnej komory Slovenska, Potravinárskej komory Slovenska a Jednoty dôchodcov na Slovensku. Jeho cieľom bolo garantovať prenos zníženej sadzby DPH do cien potravín. Najmä Jednota dôchodcov pod vedením jej predsedu J. Lipianskeho sa dala vtiahnuť do hry vládnou mocou organizovaním akčných hliadok na kontrolu cenoviek v obchodoch, pričom vyznela ponižujúco pre túto skupinu ľudí, pretože úplne nechala bokom fakt, že štát zvýšil dôchodky o necelá dve eurá.
Rovnaký účel vtiahnutia do hry s dobrým štátom mal aj celý rad sociálnych balíčkov, ktoré v podstate v sebe skrývali snahu zdôrazňovaním, že tu je niečo zadarmo alebo na niečo bude finančná podpora, potlačiť občianske uvedomenie, ako často ten štát vo svojom systéme predražených výberových konaní a zvláštnych zmlúv necháva verejné financie alebo peniaze z eurofondov nasmerovať nie v prospech všetkých, ale iba k jednotlivcom alebo skupinám.
Potrebný je chvat, keď šalie princ, to ohrozuje štát!
V tomto zmysle sa šokujúco skončil protest časti zdravotných sestier, keď päť dní po ukončení výpovedného obdobia líderky protestu zavelili na ústup, čo predsedníčka Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek M. Kavecká lakonicky odôvodnila slovami: „Ak si uvedomíte, že nové pracovné zmluvy vznikli len na základe toho, že museli odísť a každá jedna podpísala len tú, čo je pre ňu výhodná, je to veľký úspech, pretože si práve teraz zlepšili svoje pracovné podmienky.“ Uvedeným postojom sa však stráca zmysluplnosť celého protestu, pretože od začiatku jeho predstaviteľky zdôrazňovali, že im ide o nápravu odmeňovania zdravotných sestier ako celého stavu, aktuálne sa však uspokojili so zlepšením podmienok zakomponovaním koeficientu zvyšovania mzdy iba pre tie, ktoré z pracovísk odišli. Čo to bude znamenať pre interpersonálne vzťahy na jednotlivých pracoviskách sa dá určite domyslieť, veď napokon to už naznačuje iniciatíva pracovníkov v prešovskej nemocnici, ktorá je proti úplnému návratu sestier, ktoré už odtiaľ na základe výpovede odišli. Paradoxne vyznieva ústup protestujúcich sestier o to viac, že sa udial práve v dňoch, keď sa medializovali predražené zmluvy regeneračných centier P. Kostku. Štát na jednej strane necháva unikať peniaze, na druhej sa zdráha dať ich na zlepšenie odmeňovania sestier. Parafrázujúc postavy zo Shakespeareovho Hamleta: Naozaj je dosť zhnitého v našom slovenskom štáte. Potrebný je chvat, keď šalie princ, to ohrozuje štát!
