Ivan Mikloš: Slovensko a Ficove vlády dodnes žijú z našich reforiem, ale ich efekt postupne vyprcháva. Vráti sa ekonomický reformátor do politiky?

14.12.2017 0:00

ROZHOVOR Po voľbách v roku 1992 sa už spoločný štát udržať nedal. Museli sme si prejsť veľmi zložitým obdobím rokov 1992 – 1998 s veľkými nákladmi a mnohými hrozbami, ktoré sa, chvalabohu, nakoniec nenaplnili. Dobré na tom však bolo, že sme museli dospieť, nemohli sme sa už na nič vyhovárať ani sa sťažovať, museli sme sa s Mečiarom a mečiarizmom vyrovnať sami a urobiť si doma poriadok. Nakoniec sa to najmä vďaka dvom vládam Mikuláša Dzurindu podarilo. Do EÚ sme vstúpili spolu s našimi susedmi, do NATO a OECD síce neskôr, ale na rozdiel od susedov sme aj členmi eurozóny. A z hľadiska ekonomickej úrovne sme sa takmer dotiahli na Českú republiku, aj keď po rozdelení sme mali HDP na obyvateľa len na 62 % českej úrovne. Tvrdí 25 rokov po rozdelení spoločného štátu bývalý vicepremiér pre ekonomiku a exminister financií SR Ivan Mikloš.

Ivan Mikloš: Slovensko a Ficove vlády dodnes žijú z našich reforiem, ale ich efekt postupne vyprcháva. Vráti sa ekonomický reformátor do politiky?
Foto: TASR
Popis: Ivan Mikloš

V rokoch 1991 – 1992 ste boli slovenským ministrom privatizácie a súčasne aj podpredsedom ODÚ–VPN. V tom čase ste boli dosť výrazne proti rozdeleniu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Prečo?

Pretože som bol jeden z tých, ktorí sa obávali, že Slovensko sa po osamostatnení vyberie nesprávnou cestou, nebude robiť potrebné reformy a nebude sa integrovať do vyspelého sveta. A naše obavy sa aj naplnili, Slovensko vedené Mečiarom sa vybralo cestou autokracie, korupcie a izolácie. Ostatné krajiny V4 vstúpili do OECD a začali rokovania o vstupe do EÚ a NATO, kým Slovensko bolo z týchto procesov vylúčené.

Aktéri rozdelenia spoločného štátu Vladimír Mečiar a Václav Klaus dnes zhodne tvrdia aj po 25 rokoch, že iné riešenie ako rozdelenie spoločného štátu bez toho, aby sa politici opýtali na názor občanov, nebolo. Súhlasíte?

S tým sa v zásade dá súhlasiť, pretože referendum by asi rozdelenie odmietlo, ale po výsledkoch volieb v roku 1992 sa už vlastne spoločný štát udržať nedalo, pretože výsledky volieb v českej a slovenskej časti federácie boli diametrálne odlišné, najmä v názoroch zvolených reprezentácií na dva kľúčové problémy – ako má fungovať spoločný štát a aké reformy sa majú robiť.

Ján Čarnogurský, Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský a Ivan Mikloš

Boli podľa vás jedným z impulzov rozpadu aj rozdielne pohľady na ekonomickú reformu a tiež rozdielna úroveň ekonomickej výkonnosti? Vy ste boli skôr prívržencom Klausovej ekonomickej reformy, na Slovensku ľudia okolo Mečiara mali inú predstavu. Bol to teda jeden zo spúšťačov rozdelenia?

Áno, rozdielne názory na ekonomické reformy boli jedným z dôležitých problémov. Akurát by som rád zdôraznil, že ľudia okolo Mečiara žiadnu ucelenú a zmysluplnú alternatívu oproti „Klausovej“ ekonomickej reforme nepredložili. Len ju hlava-nehlava kritizovali a odmietali. Mimochodom, nešlo o žiadnu Klausovu reformu, už o rok skôr (od 1. 1. 1990) veľmi podobný komplexný reformný program spustilo Poľsko (tzv. Balcerowiczov plán).

Ktoré ďalšie faktory v ekonomike hrali v čase rozdeľovania spoločného štátu v náš neprospech?

Slovenská časť československej ekonomiky bola nielen slabšia, ale mala aj horšiu štruktúru. Bola omnoho viac zameraná na bývalý socialistický trh (krajiny RVHP), ktorý sa začiatkom deväťdesiatych rokov rozpadol a skolaboval. Väčšina slovenskej ekonomiky vznikla v podmienkach centrálne plánovanej ekonomiky počas komunizmu, kým česká ekonomika a priemysel boli pomerne silné už počas Rakúsko-Uhorska.

To bol hlavný dôvod, prečo napríklad nezamestnanosť hneď po spustení reforiem vyskočila na Slovensku na 11 %, kým v českej časti federácie to bolo len okolo troch percent. Slovenskí kritici reforiem to, samozrejme, hneď využili a tvrdili, že je to dôkaz, že reformy sú šité na mieru českých podmienok a sú zlé pre Slovensko. Nepredložili však žiadnu alternatívu a myslím si, že ak by mali byť reformy na Slovensku od pádu komunizmu riadené kritikmi „Klausovej“ reformy, tak by sme boli svedkami veľmi podobného živelného a nekontrolovaného vývoja, k akému došlo napríklad v Bulharsku, Rumunsku alebo na Ukrajine. S rádovo vyššími nákladmi a horšími výsledkami, aké priniesla „Klausova“ reforma spustená od 1. 1. 1991 v rámci Československa.

Bolo delenie federálneho majetku podľa vás korektné? Exminister financií Július Tóth tvrdí, že viac sa v tom čase pre Slovensko získať nedalo, a to potvrdil, že boje s českými ekonómami na čele s Klausom boli veľmi tvrdé. Aký je váš názor? Mohli sme získať viac?

Neviem to posúdiť, lebo som pri tom nebol. Keďže som však osobne poznal viacerých aktérov, ktorí rokovali na oboch stranách, myslím si, že z hľadiska profesionality, skúseností a odbornosti to bol dosť nerovný súboj v prospech českej strany. Svoju rolu mohlo zohrať aj to, že takmer všetky federálne inštitúcie existovali v Prahe a teda „kopali“ za českú stranu. To sa však dalo a muselo očakávať.

Mimochodom, otvorené otázky týkajúce sa delenia majetku sa definitívne uzavreli tzv. nulovým variantom (teda, že nikto nikomu nič doplácať nebude a slovenské menové zlato sa vráti z Prahy do Bratislavy) až počas prvej Dzurindovej a Zemanovej vlády. Komisiu, ktorá o tom rokovala, som viedol za slovenskú stranu ja a za českú stranu podpredseda vlády Pavel Mertlík.

Keď sa s odstupom času obzriete za uplynulými 25 rokmi, neľutujete, že sme sa rozdelili?

Po voľbách v roku 1992 sa už spoločný štát udržať nedal. Museli sme si prejsť veľmi zložitým obdobím rokov 1992 – 1998 s veľkými nákladmi a mnohými hrozbami, ktoré sa, chvalabohu, nakoniec nenaplnili.

Dobré na tom však bolo, že sme museli dospieť, nemohli sme sa už na nič vyhovárať ani sa sťažovať, museli sme sa s Mečiarom a mečiarizmom vyrovnať sami a urobiť si doma poriadok. Nakoniec sa to najmä vďaka dvom vládam Mikuláša Dzurindu podarilo. Do EÚ sme vstúpili spolu s našimi susedmi, do NATO a OECD síce neskôr, ale na rozdiel od susedov sme aj členmi eurozóny. A z hľadiska ekonomickej úrovne sme sa takmer dotiahli na Českú republiku, aj keď po rozdelení sme mali HDP na obyvateľa len na 62 % českej úrovne.

Osobne ktoré obdobie od rozpadu pokladáte zo svojho pohľadu pre ďalší vývoj Slovenska za kľúčové? Mnohí odborníci hovoria, že to bolo práve v čase prvej Dzurindovej vlády, keď sa uskutočnili pod vaším vedením kľúčové ekonomické reformy? Ťažia dodnes z týchto reforiem aj Ficove vlády?

Musím vás trochu opraviť, kľúčové ekonomické reformy sa udiali počas druhej Dzurindovej vlády. Ale áno, za kľúčové považujem tri veci. Po prvé, odstavenie Mečiara, po druhé, zmazanie integračného manka a vyriešenie najväčších problémov zdedených po Mečiarovi počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu a po tretie, reformy druhej Dzurindovej vlády.

Ivan Mikloš s Mikulášom Dzurindom

Slovensko a Ficove vlády doteraz z týchto reforiem žijú, ale ich efekt postupne vyprcháva. Fico totiž vládne už vyše desať rokov z posledných dvanástich a nielenže žiadne reformy nerobí, ale ničí a deformuje aj tie, ktoré sme urobili my. A výsledok je už viditeľný – náš rast sa spomaľuje a posledné tri roky už nedobiehame vyspelé, bohaté krajiny západnej Európy.

Naopak, mnohí vám vyčítajú privatizáciu strategických podnikov. Váš predchodca vo funkcii Sergej Kozlík nám v rozhovore potvrdil, že za Mečiara sa privatizovali podniky v hodnote zhruba 180 miliárd korún účtovného majetku, zatiaľ čo za vlád Mikuláša Dzurindu to bolo vyše 500 miliárd korún. S odstupom času, bolo teda správne privatizovať strategické podniky?

Veľké štátne podniky (tzv. strategické) rovnako ako štátne banky boli za Mečiara jedným z najväčších zdrojov korupcie a politického klientelizmu. Privatizovali sme ich transparentnými medzinárodnými tendrami a priniesli sme do nich strategických investorov, ktorí zastavili korupciu, priniesli investície, know-how a nové trhy. Privatizácia týchto podnikov bola jedným z najdôležitejších a najužitočnejších rozhodnutí Dzurindových vlád. Mečiar ani Fico by to nikdy neurobili, pretože pre nich a ich mecenášov boli tieto podniky doslova eldorádom moci a bohatstva. Kto neverí, kam vedie odkladanie privatizácie takýchto podnikov, nech sa pozrie na dnešnú Ukrajinu.

Ak sa obzriete za nedávnou minulosťou a za vládou Ivety Radičovej, mohlo sa to skončiť aj inak? Teda že by dovládla celé štyri roky. Mnohí politológovia totiž nesúhlasia s názorom, že ju položil Richard Sulik, ale vraj ste k tomu prispeli aj vy dvaja s Mikulášom Dzurindom tým, že ste premiérku v rozhodujúcich chvíľach nepodržali. Pokladáte to za nezmysel alebo pripúšťate, že ste mohli urobiť obaja oveľa viac pre zachovanie jej vlády?

Je to nezmysel. Kto hlasoval za nedôveru vláde, ja s Dzurindom, alebo Sulík a jeho poslanci? Kedy som „v rozhodujúcich chvíľach“ premiérku nepodržal? O ničom takom neviem. Pravda je, že sme na niektoré veci mali odlišný názor, ale vždy som ju v zásadných veciach podržal.

Nepomýšľate na návrat do slovenskej politiky? Predsa len asi je iné radiť ukrajinskej vláde a iné podieľať sa na riadení politiky a chodu krajiny u nás. Alebo už máte slovenskej politiky dosť za tie roky?

Nepomýšľam.

A celkom na záver, keby ste sa ešte raz mali rozhodovať, čo by ste v živote urobili inak. Je niečo, čo ste v živote v politike oľutovali?

Nič neľutujem, čo však neznamená, že som nerobil chyby a že by som dnes niektoré veci nerobil inak. V zásade však ani nie tak, čo sa týka obsahu, ako skôr čo sa týka formy.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Smeráci utekajú z prehnitej lode. Kažimír sa správa arogantne a vypočítavo. Opozícia sa pustila do ministra financií pre jeho ambíciu byť šéfom NBS

15:30 Smeráci utekajú z prehnitej lode. Kažimír sa správa arogantne a vypočítavo. Opozícia sa pustila do ministra financií pre jeho ambíciu byť šéfom NBS

Vláda navrhla za nového guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) súčasného ministra financií Petra K…