Dá sa podľa vášho názoru hovoriť o úspechu Ruskej federácie v Sýrii, predovšetkým teraz pri oslobodzovaní Aleppa? Alebo je to propaganda?
Tak najprv je potrebné si uvedomiť, čo Rusko považuje za úspech. To nie je také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať, pretože definícia takého úspechu vychádza z jeho záujmov, ktoré nemusia byť vždy plne transparentné. Konkrétne politiky vedúce k naplneniu týchto záujmov sa navyše môžu časom zmeniť, čo môžeme vidieť napríklad na vzťahu Ruska a Turecka. Z doterajšieho pôsobenia ale môžeme vyvodiť toto: Rusko stojí o udržanie Asadovho režimu, ktorý Rusku ponúka určité záruky v oblasti. Ďalším faktorom formujúcim ruské záujmy je boj proti islamistickým skupinám, ktoré na južnej hranici Ruska môžu pôsobiť ako výrazný destabilizačný prvok.
Ak by Asadov režim neposkytoval tieto záruky, Rusko by s jeho podporou skončilo?
Iste, nejde predsa o vzťah z lásky. V určitom smere je však asymetrický – Asad by bez ruskej podpory skôr či neskôr padol, pričom nikto iný by Rusko v tejto úlohe nezastúpil. Na druhú stranu Rusku je jedno, kto bude garantom jeho záujmov v oblasti. To je fatálna chyba, ktorú neprehliadla sýrska opozícia a nevzala tak Asadovi vietor z plachiet. Potom zase vyvstáva otázka, či náhodou záujmy stojace za sýrskou exilovou opozíciou neboli s touto politikou od začiatku v rozpore a ich geostrategickým cieľom nebolo skôr Rusko z oblasti „vyštvať“.
Prečo vnímate islamizmus ako hrozbu pre Rusko?
Keby som musel vybrať európsku alebo v tomto prípade euroázijskú krajinu, pre ktorú je politický islam najväčším ohrozením stability, potom by som označil práve Rusko. Sú s tým spojené rôzne separatistické tendencie na severnom Kaukaze, ktoré môžu mať tento náboženský náboj – Dagestan, Tatarstan, Čečensko, Ingušsko – radikálny politický islam skrátka môže byť ich tmeliacim prvkom. Z tohto uhla pohľadu vnímam ruskú snahu o elimináciu islamistických skupín v Sýrii, ktoré sú z významnej časti tvorené práve kaukazskými bojovníkmi, za relatívne úprimnú z dlhodobého hľadiska. Ostatne sú to poväčšine západné štáty, konkrétne Spojené štáty, ktoré desiatky rokov tento prvok radikálneho politického islamu umne využívajú v prospech svojej politiky, často proti záujmom ruským. Otáznikov je však celý rad: Akú úlohu v tejto islamizácii pôvodne ľudovej revolúcie zohráva samotný sýrsky režim a západné štáty? Prečo sa systematicky zasahuje voči civilným cieľom, kde žiadni bojovníci nie sú? Je teda eliminácia islamistov vôbec momentálne prioritou Ruska v oblasti? Atď.
Keď ste sa ale vo svojej prvej otázke pýtali na oslobodzovanie Aleppa, tu treba byť nekompromisne kritický – pojem oslobodzovanie vnímam v medzinárodnej politike skôr ako eufemizmus pre pustošenie, väčšinou totiž ide o bombardovanie miest, v sutinách ktorých končia nevinní civilisti a tí, ktorí prežijú, potom rovnako utekajú pre zničenú infraštruktúru. V tomto prípade sa ono oslobodzovanie Aleppa ničomu nevymyká, je to ďalší zo série zločinov páchaných v Sýrii.
Hovorí sa o tom, že mnoho civilistov z Aleppa aj iných miest uteká do oblastí ovládaných Asadom. Je to podľa vás realita alebo môže ísť o propagandu Damasku?
Je prirodzené, že ľudia migrujú z nebezpečných miest tam, kde je bezpečnejšie. Najnebezpečnejšími oblasťami sú tie, ktoré sú bombardované zo vzduchu, čo má na svedomí najmä sýrsky režim, ktorý denne zhadzuje barelové bomby na rezidenčné oblasti, nemocnice, školy… Sýrsky režim, samozrejme, nebombarduje oblasti pod svojou kontrolou, čo v tejto chvíli znamená, že sa ľudia sťahujú práve do oblastí pod kontrolou režimu. Asi ťažko by sme si to však mali interpretovať ako akt slobodnej vôle, skôr im nič iné nezostáva. Režim tým dáva jasne najavo, že ak nebudú Sýrčania na ním kontrolovaných územiach, stanú sa obeťami týchto barbarských náletov, je to teda dôsledok štandardnej vojnovej stratégie.
Turecko hovorí o genocíde Turkménov v Sýrii. Máte o tom nejaké relevantné správy?
Turkménske brigády sú jednou z desiatok skupín, ktoré sa do bojov v Sýrii zapájajú, čo v terajšej podobe sektárskeho bojovania so sebou, samozrejme, nesie takéto riziká etnických alebo náboženských čistiek. V mojich očiach je však kontraproduktívne rozdrobovať celý problém na tieto čiastkové zločiny voči Turkménom, kresťanom, jezídom, sunnitom alebo komukoľvek inému, a to z dôvodu, že etnická a náboženská pestrosť Sýrie, a to aj pestrosť zainteresovaných aktérov, vás donúti robiť nežiaduce kompromisy tak v analýze, ako aj v prípadnom riešení celého problému. Pre riešenie sýrskeho konfliktu je potrebné zaujať univerzalistické stanovisko, s ktorého radikálnou formuláciou OSN doteraz neprišla. A teraz trochu hegelizmu – vec totiž nie je len tým, čím je, ale je definovaná aj tým, čím nie je. Ak by sme teda hovorili o genocíde Turkménov, znamená to, že nehovoríme o vraždení iných skupín, čo je možno využiteľné v prospech nejakých partikulárnych politických záujmov, v tomto prípade Turecka, ale ťažko tým prispejeme k tomu, že sa celková situácia upokojí.
V Sýrii už po niekoľkýkrát za krátky čas zasiahol Izrael, predovšetkým proti Hizballáhu, ale aj proti Islamskému štátu. Aký máte názor na toto narušenie a nestretne sa to s ešte väčšou podporou Hizballáhu, prípadne aj iránskych milícií a Republikánskych gárd, ktoré majú operovať v Sýrii a pomáhať asadovskému režimu?
Tie vzťahy sú prekliato spletité a je tu celý rad konfliktných záujmov. V tomto konflikte je prvým záujmom Izraela oslabená Sýria, ideálne v čele s diktátorom, ktorého poznajú a ktorý nenaruší ich záujmy vrátane ich územných nárokov. To vo veľkej miere odráža súčasný stav, Asad je v tomto ideálny kandidát. Na druhú stranu ten pre svoje udržanie potrebuje Hizballáh a Republikánske gardy. A hoci sa tieto skupiny a Izrael navzájom potrebujú, isté pnutie tu, samozrejme, existuje a Izrael si len stráži, aby mu v blízkosti jeho hraníc neprerástli cez hlavu.
