V najslabšej krajine Balkánu, v Bosne, sa Srbi aj Chorváti snažia o zvrátenie mierovej dohody z Daytonu, ktorá od 90. rokov drží tento štát pokope. Albánske politické elity v Macedónsku zase vyzývajú na federalizáciu krajinu podľa etnických línií medzi albánskou menšinou a majoritným slovanským obyvateľstvom. Naopak v Kosove, ktoré Srbsko neuznáva, menšinoví Srbi sústredení na severe robia všetko preto, aby vznikla akási sieť samosprávnych enkláv, ktoré by boli fakticky nezávislé od vlády v Prištine. Týmto sa však rozpory na Balkáne nekončia. Albánci sa snažia o väčšiu autonómiu aj v srbskom údolí Preševa, ako aj na juhu Čiernej Hory. A aby toho nebolo dosť, nacionalisti v Kosove aj v samotnom Albánsku vyzývajú na zjednotenie oboch krajín.
Ako píše Timothy Less pre časopis Foreign Affairs, balkánsky sud s pušným prachom sa zatiaľ podarilo ustrážiť. Najskôr vďaka tvrdej vojenskej sile NATO, ktoré po konfliktoch v 90. rokoch držalo nad snahami balkánskych nacionalistov výstražný prst. Neskôr však tvrdú silu Severoatlantickej aliancie nahradila mäkká sila EÚ.
Únia dúfala, že mier v regióne sa podarí udržať prísľubom začlenenia balkánskych krajín do svojho priestoru prosperity. Zdalo sa, že chvíľu to aj funguje, postupom času sa však ukázalo, že integračné prístupové rokovania stagnujú. Samotná EÚ pritom bojuje o prežitie, zápasí s rastúcim euroskepticizmom a väčšina jej občanov si už neželá ďalšie rozširovanie. Členstvo v EÚ sa preto javí byť pre mnohé balkánske krajiny iba vzdialeným snom. Naopak, čoraz väčší vplyv získavajú v regióne mocnosti, ako sú Rusko a Turecko. Zatiaľ čo Rusko má čoraz väčšiu váhu u pravoslávnych Srbov, k Turecku vzhliadajú moslimskí Bosniaci a Albánci.
Keďže Úniou garantovaná ekonomická prosperita sa pre balkánske národy už nezdá byť reálnou víziou, ktorá by zamedzila vypuknutiu nového konfliktu na Balkáne, Less navrhuje radikálne riešenie. Celý Balkán by sa vraj mal rozdeliť podľa etnických línií. Srbsko by mohlo dostať autonómnu Republiku srbskú, ktorá je teraz súčasťou Bosny, ako aj Srbmi obývané severné Kosovo. Albánsko a väčšina Kosova by sa mohli spojiť do spoločného albánskeho štátu, ktorý by navyše zahrnoval aj srbské údolie Preševa. Chorvátsko by zas dostalo Chorvátmi obývané časti Bosny. Najväčšími porazenými by boli Macedónci a Bosniaci, ktorí by na rozdiel od iných národov nedostali územné kompenzácie. Less však verí, že by sa vďaka takémuto usporiadaniu predišlo etnickým konfliktom a etnicky homogénne krajiny by mohli konečne vykročiť smerom k výraznejšiemu hospodárskemu rastu.
„Tieto návrhy môžu šokovať tých, ktorí sú významne začlenení do súčasnej politiky multietnicity. V debate o Balkáne však príliš dlho dominovali tí západní diplomati a akademici, ktorí popierajú to, čo je pre všetkých na mieste očividné: multietnicita v regióne je krásnou myšlienkou, ale mizernou realitou,“ uzatvára analýza.
