Hovoriť o tretej svetovej vojne kvôli Sýrii je prihlúple. USA aj Rusko si uvedomujú, že ich konflikt by nastolil hegemóna, ktorého sa obaja boja, hovorí europoslanec

    0
    Prezidenti Ruska a USA, Vladimir Putin a Donald Trump počas oficiálneho bilaterálneho rokovania na okraj summitu G20 v Hamburgu (Autor: TASR)
    Po vojenskom zásahu USA, Veľkej Británie a Francúzska v Sýrii ako reakcia na údajný chemický útok v meste Dúma sa u nás začalo diskutovať na tému spojenci. Niektorí varovali, že keď nebudeme stáť jednoznačne za svojimi spojencami, skončíme ako v roku 1938. Druhí naopak pripomínali, ako sa k nám práve v tom roku spojenci zachovali. Ako to vnímate vy?
     
    Zdá sa mi úplne absurdné, že túto debatu v Českej republike vedieme. Veď nejde o žiadne podporovať – nepodporovať. Spomínané štáty nejakým spôsobom zasiahli, dôvod bol pomerne jasný, keď niekoľko medzinárodných organizácií potvrdilo, že išlo o miesta, kde sa skladovali chemické látky. Nikto pri útoku neprišiel o život. Takže prečo tá debata? V Českej republike sa už menej vedie diskusia o tom, že Rusi v niektorých častiach Sýrie pri bombardovaní zabili rad civilistov. Takže táto “protiamerická”, “protifrancúzska” a “protibritská” debata sa mi zdá absurdná a do určitej miery účelová.
     
    Útok v Sýrii oživil otázku, či dbať predovšetkým na dodržiavanie medzinárodného práva, alebo veriť svojim spojencom a nečakať na výsledky preverovania toho, k čomu v Dúme naozaj došlo. Pripomínala sa predminuloročná správa britskej vyšetrovacej komisie, ktorá konštatovala, že útok na Irak na jar 2003 bol neoprávnený a že tamojší diktátor Saddám Husajn nemal k dispozícii zbrane hromadného ničenia, čo poslúžilo ako zámienka. Aký by mal byť postoj Českej republiky v takýchto prípadoch?
     
    To je s útokom v Iraku neporovnateľné. To, že Saddám Husajn použil chemické zbrane proti Kurdom, je teraz už úplne overený fakt. A to, že niekto z predstaviteľov Spojených štátov alebo Veľkej Británie ako Tony Blair politicky obhajoval zásah z dôvodu jadrových zbraní, bol iný príbeh. Zaň nesie zodpovednosť Tony Blair. Veľmi často sa rozprávam s predstaviteľmi irackej samosprávy a mnohí z nich opisujú terajšiu situáciu ako neporovnateľne lepšiu, ako bola za Saddáma Husajna. To bol tyran, zatiaľ čo teraz, aj keď vláda nie je úplne demokratická, sú tam prvky demokracie. Irak dnes svojím spôsobom rastie a zosadenie režimu Saddáma Husajna v niektorých aspektoch výrazne pomohlo. A porovnávať to so zásahom v Sýrii? V Sýrii pôsobí mnoho štátov, ktoré sa vôbec o medzinárodné právo neopierajú. Či už sú to rôzne iránske milície alebo pôsobenie ruských síl, ktoré podnikli rad náletov a bombardovanie na pozície rôznych pseudobojovníkov, keď sa nakoniec ukázalo, že bombardovali nemocnice alebo utečenecké tábory. Takže Irak a Sýriu by som neporovnával a videl by som to dianie v kontexte, pretože každá udalosť musí byť vnímaná v širšom pohľade.
     
    Vidíte v súčasnej situácii nejaké podobné kulisy, ktoré pripomínajú obdobie pred vypuknutím oboch svetových konfliktov?
     
    Aby to rozpútalo ďalší velikánsky konflikt, to by sa muselo rozšíriť na dva štáty. A muselo by dôjsť k napadnutiu Turecka alebo ohrozenia tureckých záujmov, potom by muselo zasiahnuť NATO a mohlo by dôjsť k väčšiemu konfliktu. A druhý extrém je, že by sa to muselo rozšíriť na Izrael. V tej chvíli by to mohol byť vážnejšie konflikt. Ale v súčasnosti, keď sa väčšina bojov odohráva na území Sýrie a ešte v jej častiach, ktoré nie sú strategicky dôležité, tak hovoriť o tretej svetovej vojne je prihlúple. A ľudia, ktorí týmto spôsobom hovoria, nemajú o tom konflikte žiadne povedomie. Považoval by som to za vážne, keby si Američania a Rusi začali vzájomne zostreľovať zbrane či lietadlá a došlo by k priamej konfrontácii. Ale zatiaľ to vyzerá, že si obe strany iba ukazujú svaly a sú veľmi dobré tak v rétorike, ale že by som mal za súčasného stavu strach, že spolu začnú skutočne bojovať, to v tejto chvíli nehrozí a ani nehrozilo.
     
    Ani jedna strana nie je pripravená na vojnu a obe strany vedia, že akýkoľvek konflikt tu nastolí hegemóna, ktorého sa Rusi aj Američania boja, a to je Čína. Tá obrovsky rastie: technologicky, vojensky i finančne. Do budúcnosti, ak sa mocnosti nespamätajú, tak ich Čína z toho trónu zosadí. A môže svetu dominovať dlho a byť hegemónom trebárs na najbližších stopäťdesiat rokov a môžeme hovoriť o nastolení globálnej čínskej hegemónie.
     
    - Reklama -