V poslednom čase sa veľa hovorí, že v realite prestáva platiť klasické delenie na pravicu a ľavicu a konzervatívny spisovateľ Vlastimil Podracký tvrdí, že to delenie je teraz na línii “patrioti verzus globalisti”, obrancovia národa a rodiny vs ich deštruktori. Keď sa pozrieme do Francúzska, tak Marine Le Penová je v ekonomike pomerne ľavicová, ale obhajuje národné záujmy. PiS Kaczyńského nie je tiež ekonomicky liberálna. Trump podporuje protekcionizmus. Potom tu máme strany, ktoré o sebe tvrdia, že sú pravicové, “pravicová” Merkelová víta utečencov a “ľavicový” Zeman fandia “pravicovému” Trumpovi , “ľavicový” Fico krititizuje islam a tak ďalej…
Vyjasnime si niektoré predpoklady. Politika nie je tak samostatná, nezávislá oblasť, ako sa často javí. Ako je politický život súčasťou ľudského života, tak je aj politické myslenie v základe súčasťou filozofického myslenia o človeku. Spravodlivosť a použitie slobody, o ktoré by politikom malo ísť predovšetkým, sú etické kategórie. Preto je politika prirodzene podriadená etike – finálnej disciplíne filozofie.
Nehľadiac na to, čo si myslia postmoderní intelektuáli, potom platí, že univerzálnym meradlom dobrého života je ľudská prirodzenosť. Z nej možno okrem iného odvodzovať nielen mravný deficit takých opôr ľavicového myslenia, akými sú kolektivizmus či štátny paternalizmus, ale aj poradie dôležitosti politických tém. Napríklad prirodzené fungovanie rodiny či obrana národa sú určite dôležitejšie ako ekonomická prosperita. Tieto a podobné predpoklady by mali byť logickým pozadím i úvah o pravo-ľavom delení. Rad komentátorov sa domnieva, že už je také delenie nudné. Tomu nasvedčujú aj vaše príklady “pravo-ľavo” promiskuitných politikov.
Lenže v poslednom čase došlo k chaotickým posunom politických strán i významov termínov pravice a ľavice. Je tiež pravda, že sa názory a postoje politikov nedajú jednoznačne zaškatuľkovať. Predovšetkým je však zrejmé, že o tom, či pravo-ľavé delenie ešte platí, by mali rozhodovať dobré definície pojmov pravice a ľavice.
Ako by takéto definície mali vyzerať?
Takéto definície nezávisia ani od povrchných reflexií bežnej, nekonzistentnej praxe, ani od toho, že napríklad ľavicový Zeman bráni národ a pravicová Merkelová vzplanula vášňou k jeho rozbíjačom. Okrem toho nie sú správne definície pravice a ľavice žiadnou samozrejmosťou. Uvediem príklad.
Už niekoľko rokov vediem na stránkach Distance spor o definíciu pravice s oponentom, ktorého považujem za jedného z najinteligentnejších obhajcov konzervativizmu u Čechách. On sa domnieva, že hlavným definičným znakom pravice je radikálna lojalita k západnej civilizácii. Kým hodnotový, realisticky založený konzervativizmus vraj nie je nutným znakom pravice. Ja tvrdím, že prítomnosť objektívnych mravných hodnôt je naopak nevyhnutným dôvodom pre rozumnú lojalitu k Západu. Celý spor je naviac skomplikovaný tým, že sa v ňom rozhoduje aj nanajvýš citlivá otázka: či je dnes rozumné byť, či nebyť pre Brusel.
Pravo-ľavú os by som teda neodpisoval. Ak celé obdobie slúžila, nevidím dôvod jej opustenia v tom, že pravicoví politici stratili filozofickú pôdu pod nohami, nechali sa opiť ľavicovou ideológiou a stali sa pravicovými skôr len nominálne. Na druhej strane chápem, že je dnes stereotypné označovanie istých strán za pravicové zavádzajúce – keď už sa teda pravicoví politici v podstatných otázkach nahrnuli do tábora ľavice.
Ako si tento ich rozpor vysvetľujete? Nie je to zrada na voličoch?
Zdá sa, že sa z nich stali opovrhnutiahodní prebehlíci, ale je to zložitejšie. Spomeňte, ako sme po novembri 1989 vzhliadali k Západu. Okrem iného aj preto, že nám väčšinou uniklo, ako tam za fasádou demokratických štruktúr a hlučných proklamácií ľudských práv prebiehali v réžii deštruktívne procesy, ktoré vyústili do nezmyslov politickej korektnosti, multikulturalizmu, genderizmu a ideologicky redefinovaných ľudských práv. Postupne sme sa prebúdzali; niekto skôr, niekto neskôr.
Naši politici to ale mali s čítaním ťažšie, najmä po vstupe do EÚ. Samou blaženosťou svedčili horúcu lojalitu. Ako by mohli zapochybovať, keď ako na povel kopírovali správanie západných “konzervatívcov” (Camerona, Merkelovej…)? Problém bol v tom, že títo pre nich vzoroví politici hromadne padali za obeť kultúrnemu vývoju na Západe, ktorý bol síce asi neodolateľný, ale pre konzervatívne hodnoty smrtiaci.
Naši politici teda boli vzdelanostnou klímou a spoločensko-politickou paradigmou tiež vrhnutí do neomarxistickej pseudohumanity. Tá bola konsenzom považovaná za vrcholnú humanitu; a nemuselo pritom padnúť o neomarxisme ani slovo. Kto z nich mal také filozofické vzdelanie, aby vo vládnucej ideológii ľavicových liberálov rozpoznal to z gruntu neľudské poňatie samotného človečenstva?
Ale prostí ľudia, ktorí sa opierajú o zdravý rozum, predsa nepotrebujú filozofické zložitosti, aby poznali, že ideologické recepty feministiek či multikulturalistov páchnu na diaľku skazenosťou. Aj bez filozofie tiež chápu, že to sprievodné, vtieravé moralizovanie politickej korektnosti obmedzuje legitímne slobody…
To máte pravdu. Ale politici nie sú v pozícii obyčajných ľudí, hoci sa do ich videnia zvlášť pred voľbami radi štylizujú. Oni sú v úlohe expertov, ktorí vedia, a ktorých rozhodovanie má celospoločenské dôsledky. Nič divné, že im sebavedomie strmo stúpa. Lenže ako všetci experti, majú, bohužiaľ, aj politici problém uvidieť hranicu, za ktorú už ich odbornosť nesiaha. Keď sa biológ z úrovne svojej odbornosti pustí do filozofovania o človeku, vychádzajú z toho podivuhodné nezmysly, nad ktorými niekedy zostáva zdravý rozum stáť.
Na Západe prepadli humanitné elity na všetkých úrovniach šialené predstavy, že o tom, čo je mravne dobré či zlé, rozhoduje v konečnom dôsledku človek. Takže každá doba, spoločnosť, civilizácia má svoju morálku a je to vraj správne. A kto to určí, čo je tu a teraz dobré a čo zlé? Samozrejme, že elity: univerzitné, ideologické, politické. Médiá a kultúrni referenti sa už postarajú o normalizáciu úchylných noriem pokrokového života.
Zdravý rozum ale tuší zradu, a právom. Keď sa chartisti odvolávali na ľudské práva, verili ešte (práve v sile zdravého rozumu), že sú v ľudských životoch veci, ktoré jednoducho mocenská svojvôla nesmie ničiť. Verili, že žiadny Husák ani Brežnev na to nemajú právo! A pozrite, ako sa dnes dovzdelali, ako vymenili zdravý rozum za elitársku mániu prevychovávať ľud v záujme tej bombastickej, podstatne nemravnej, ale “západnej” ideológii. Podľa môjho odhadu už väčšina chartistov verí, že dnes ľudské práva právom určujú architekti kultúrneho marxizmu. Preto sa z nich ľahko stávajú mnohokrát až fanatickí stúpenci ich bláznivých projektov. Niet divu, že našich pravicových politikov to morálne patogénne prostredie zomlelo tiež.
Ako máme hodnotiť ten konflikt zdravého rozumu a ideologickej učenosti? A prečo v ňom pravicoví politici dávajú prednosť tej učenosti?
Rozloženie síl je aspoň podľa ľavicových učencov jasné: Za brexit či za Trumpa môžu starší a nevzdelaní, z moslimov poondiati. Vzdelaní predsa vedia, že moslimovia sú prínosom. Zvlášť, keď študovali v tieni Sorosových nadácií.
Ďaleko jasnejší je oproti tomu fakt, že pravicovým politikom dnes zúfalo chýba realistická filozofia. Tá totiž verifikuje základný kontakt zdravého rozumu s realitou, a navyše ako jediná umožňuje racionálnu kritiku neomarxistických deviácií. Bez nej ostávajú len inštinkty zdravého rozumu alebo nejaká viera. Oboje je v teoretickejších polohách sporu s učenými deviantmi nedostatočné.
V takýchto sporoch totiž musí byť napríklad ozrejmené, že:
a) osobný život nie je obyčajnou súčasťou spoločenského života,
b) ľudský život nie je len súčasťou prírodného diania,
c) nie je pohltený bio-psycho-sociodetermináciou
d) ľudská prirodzenosť je viac než dejiny,
e) všeobecný mravný zákon je viac než dobovo podmienená legislatíva či konvencie a dokonca aj viac ako právnemu poriadku absurdne nadraďovanie smernice ideológov, ktoré vedú do pekiel.
Kresťanským politikom mnohokrát k potrebnej orientácii nestačí ani ich viera. Lebo je u nich napadnutá vírusom súdobého pseudohumanizmu, ktorý šíria falošní proroci Halíkovho razenia. Pre tých je otvorenosť “sajrajtom” súčasnej kultúry axiómou – novým článkom viery.
Do akej miery teda infikoval neomarxizmus nominálne pravicové strany?
Odpoviem najprv otázkou. Existuje niečo, v čom by “pravicové strany” nepadli tej zvrátenej totalitnej ideológii za obeť? Nie je jediný program jej politického presadzovania, na ktorom by “pravicoví” politici s dôverou v európske hodnoty neparticipovali. Česť výnimkám, ale fór je v tom, že mnohí členovia pravice dodnes netušia, že existuje nejaká neomarxistická ideológia, ktorá dominantne určuje bruselskú politiku. Potom sú tu tí, ktorí už síce o niečom takom počuli, ale skôr si myslia, že neomarxizmus existuje len v konšpiračných teóriách zarytých nepriateľov pravdy, lásky a humanity. Uznajte, nie je to strategicko-propagandistický majsterštuk: ovládnuť tak, že o tom ovládaní ani nevedia.
Iní “pravičiari” síce občas reptajú na multikulti a politickú korektnosť. Ale na programovú, konzistentnú politiku aktívneho odporu voči cielenej deštrukciu rodín, vzdelaniu, národov a tradičných hodnôt západnej civilizácie sa nezmôžu. Keď ich počujem uisťovať, že migračnú krízu musíme riešiť v jednote s celou EÚ, váham, či sú takí hlúpi, alebo pokryteckí. Vari nevidia, že v bruselskej centrále úplne absentuje politická vôľa problém riešiť? Nechápu, že si tí špičkoví multikulti fanatici len plnia svoj sen, nech to stojí, čo to stojí? Že v režime “tvorivej nečinnosti” získavajú čas, ktorý hrá pre nich?
V širšej súvislosti je celé desaťročia trvajúce zlyhávanie pravice len fragmentom a derivátom stáročného kolosálneho zlyhania západných intelektuálov.
Ako vlastne hodnotíte Trumpa, Le Penovú, Hofera a spol., ak ich možno teda vôbec takto hodiť do jedného vreca, z hľadiska obrany “permanent things”, večných hodnôt (prirodzeného poriadku), teda pojmu, ktorý preslávil konzervatívny klasik Russel Kirk?
Menovaných politikov hodnotím konzistentne, čiže v súlade s tým, čo som sa doteraz snažil povedať. Zdvihli prápor odporu proti zákernej ideológii, ktorá zachvátila celý Západ, a ktorá má mohutnú oporu v jeho petrifikovanej filozofickej (ne)vzdelanosti. Vyostrila tak konflikt zdravého rozumu a filozofického realizmu na jednej strane – a celej sústavy hlbokých omylov o človeku, ktoré sú živnou pôdou totalitných ideológií, na druhej strane. Tieto omyly splodil pokrivený obraz ľudskej reality, zredukovaný na dejiny náhodnosťou, do ktorého sa vami spomínané večné hodnoty prirodzeného poriadku jednoducho nezmestia. Tým bol vytvorený neobmedzený priestor pre legitimizovanie:
a) utopických fantazmagórií ideológov,
b) radikálnej pseudomorálky,
c) neobmedzenej mocenskej svojvôle.
Ľudia so zníženou schopnosťou samostatného myslenia, ktorí sú závislí od oficiálneho vzdelanostne-mediálneho sprostredkovania, majú spomínaných politikov za nebezpečných populistov, fašistov a rasistov. Ale všetkého dočasne. Možno začne pomaly vychádzať najavo, kto je vlastne nebezpečný, kto skutočne šíri nenávisť ako pohon uskutočňovania svojich ideologických šialeností a kto sa bez nej nezaobíde. Vtedy možno aj tie obete úspešných manipulátorov nakoniec pochopia, že nenávisť k nenávistnej ideológii a k fanatizmu jej agentov je dobrá a veľmi žiaduca.
Myslíte si, že nastane “smrť Západu” alebo ešte existuje šanca na jeho obrodu? Sú tu možno isté lastovičky v úspechoch tých strán a politikov, ktorých sme spomenuli…
Spupné reakcie amerických demokratov na Trumpa tiež niečo prezrádzajú o totalitnej mentalite tých, ktorí si vsugerovali, že majú ľudské právo viesť ľudstvo k šťastným zajtrajškom (do pekiel) až naveky. Záleží na tom, ako sa v konkrétnych situáciách vzrastajúceho odporu verejnosti proti ideologickým šíbrom ukážu aktuálne možnosti a medze mäkkej totality – či bude, alebo nebude schopná prejsť v totalitu tvrdú. Myslím, že obe strany sporu o bytie a nebytie západnej civilizácie sú v napätom očakávaní. Vidím to pol na pol.
Tento rok si pripomíname dve dôležité výročia, ktoré spolu úzko súvisia. Sto rokov od Fatimy a od boľševickej revolúcie. Čo by ste k tomu povedali?
Fatimské zjavenie má hlboký duchovný obsah, ktorý môže byť plne zrozumiteľný len v rámci kresťanskej viery. Kresťan, ktorý mu aspoň trochu rozumie, chápe komunizmus ako jeho antitézu. Tým nemyslím len základný svetonázorový protiklad kresťanstva a ateistického komunizmu, ani ich dôslednú protikladnosť v rovine morálnych systémov. Fatima hovorí o dejinnej dráme, ktorá sa začala v dvadsiatom storočí a v ktorom sa ujali kormidla sily zla v reprezentatívnej podobe svetových vojen a totalitných režimov. Fatimské zjavenia proti nim mobilizujú silu ducha. Predstavivosť síce vzrušujú aj jeho prorocké predpovede. Ale Benedikt XVI. v tejto súvislosti, myslím, správne zdôrazňuje, že v dejinách ide predovšetkým o konflikt dobrej a zlej vôle ľudí, nie o fatalizmus.
Pokiaľ ide o nápadný časový súbeh Fatimy a Veľkej októbrovej, nemám na neho silný názor. V mystike čísel sa nevyznám, ale ani nevylučujem nejaký vyšší zámer.
Keď sme pri tých výročiach, pripomíname si aj Chartu 77. Súvisí toto výročie tematicky s tými dvoma pred tým spomenutými?
Charta síce s pádom komunizmu u nás nejako súvisí, ale myslím, že by sme to s tými sedmičkami nemuseli preháňať. Chartisti bezpochyby zasluhujú uznanie ako všetci, ktorí sa obetovali v boji proti zlu. To zlo však bolo také evidentné, že nevyžadovalo nejaké hlbšie myšlienkové nasadenie. Preto by sme sa nemali snažiť v ich odkaze hľadať ešte niečo viac, než čo v ňom skutočne je. Keď ale dnešný dedičia Charty žijú minulosťou do tej miery, že ani nedokážu rozpoznať záludnosti nového druhu totality, a keď k tomu navyše vyznamenávajú zdivočenú ľavicovú mládež z Kliniky, povesti Charty tým neprospievajú.
A čo by ste povedali značne zjednodušenej myšlienke, že vlastne Stalin a v Čechách napríklad Husák v období normalizácie vlastne v praxi opustili marxizmus, keď Stalin zakázal potraty a snažil sa ako-tak obnoviť rodinu proti pôvodnej leninovskej a trockistickej voľnej láske – a presadzovali svoju, hoci pervertovanú verziu patriotizmu, boli v praxi “pravicovejší” či “prirodzenejší” než neomarxisti na Západe, ktorí rozvrátili a deštruovali rodiny a národy ako prirodzené entity? Neboli v praxi komunistické režimy v Európe skôr akousi pervertovanou verziou akéhosi národného socializmu (nie nacizmu), ktorý bránil niektoré prirodzené hodnoty? Alebo nebol Stalin určitou analógiou Napoleona, ktorý síce vychádzal z francúzskej revolúcie, ale najhoršie jakobínske excesy odstránil?
Stalin bol netvor, ale konal tiež pragmaticky. To okrem iného znamená, že nevyčerpal celý potenciál systémovej zloby marxistickej ideológie. Ani mäkká totalita bruselského režimu nevyčerpáva deštruktívny potenciál, obsiahnutý v ideológii kultúrnych marxistov. Nakoniec otrokár tiež nepáchal na otrokovi všetko mysliteľné zlo a nedá sa mu to pričítať k dobru.
Napísali ste nedávno knihu o migračnej kríze Milosrdenstvo? Bez rozumu? Rozhovor o migračnej kríze. Čo plánujete teraz?
Teraz plánujem v pondelok 12. februára hudobný večer s kapelou Distance nazvaný Diagnóza postosobnosti. Príďte, pozývam vás. Niečo zahrám aj niečo poviem. (Smiech)
* * *
Jiří Fuchs (*1947) je filozof, šéfredaktor Distance – revue pre kritické myslenie, lektor Academia Bohemica, spolupracovník Občianskeho inštitútu, autor sedemzväzkového radu FILOZOFIA (Krystal OP, Praha 1997-2007) a knihy Milosrdenstvo? Bez rozumu? Rozhovor o migračnej kríze.
