Atmosféra bola výnimočná
“Od momentu, ako sa zjavili ľudia, ktorí to moderovali a viedli, národ išiel,“ priblížil Hrabko. „Boli to v prvom rade študenti, ľudia z disentu a ochranárskeho prostredia, sociológovia, tí pozývali ľudí na mítingy a medzi seba, aby sa zapojili a prišli pomôcť,“ dodáva. Atmosféra na demonštráciách bola podľa neho výnimočná. „Bolo úžasné, že človek pri tom mohol byť a napomáhať tomu. Pamätám sa, ako sa na mítingu zbierali peniaze, lebo niekto hlásil, že sa mu stratili. Ľudia dávali, každý koľko mal,“ hovorí.
On sám sa ponúkol s pomocou študentskému lídrovi Tónovi Popovičovi. „Keď sa VPN presťahovalo do Mozartovho domu, boli tam letáky, oznamy, na prízemí bol neustále frmol, na poschodí to bolo trochu pokojnejšie. Pred Mozartovým domom, hovorím o období po 23. novembri, vznikali rôzne občianske iniciatívy, ktoré si už dnes ani nepamätáme,“ spomína Hrabko.
„Spoznal som tam množstvo múdrych ľudí, ktorí dnes už, žiaľbohu, nežijú, či to bol Jaro Filip, Jano Langoš, Milan Zemko a najmä Sveťo Bombík. Strávil som tam s ním dva dlhé večery a naozaj mi dokonalým spôsobom otvoril oči, hlavne, čo sa týka zahraničnej, resp. európskej politiky,“ dodáva.
Bola to otázka času, len nikto presne nevedel, kedy to príde
Situácia bola podľa neho už zrelá na zmenu, keďže Československo ostávalo v meniacej sa strednej Európe akýmsi posledným skanzenom komunistickej moci. „Potom, ako sa zbúral berlínsky múr, sme ostali už len takým ostrovčekom. Bola to otázka času, ale nikto presne nevedel, kedy ten čas príde,“ poznamenal Hrabko.
Generálny štrajk
Iniciátormi zmeny boli podľa neho najmä študenti a herci, ktorých doplnili ľudia z disentu a sociológovia. Rozhodujúcou silou však boli pracujúci ľudia. „Robotnícka trieda, pracujúci ľud dal generálnym štrajkom komunistickej strane výpoveď. Tomu štrajku sa bránili a robili všetko možné, aby sa nekonal. Podľa mňa nebolo vôbec náhodou, že už noc pred generálnym štrajkom, ktorý trval od dvanástej do štrnástej, sedela komunistická strana a prijala uznesenie, že sa vzdáva svojho monopolu,“ upozornil Hrabko.
Na otázku, čo považuje za najväčší výdobytok Nežnej revolúcie, Hrabko odpovedá, že slobodu rozhodovať o svojich životoch a slobodne si voliť aj svoju politickú reprezentáciu. Dodáva, že si prvý parlament, zvolený v roku 1990, možno nemusel limitovať volebné obdobie iba na dva roky a dnes by bolo podľa neho Slovensko v inej situácii. Napriek tomu sa však podľa neho za tie dva roky podarilo splniť základné ciele, prijať najdôležitejšie zákony vrátane Listiny základných práv a slobôd. „Dodnes z toho žijeme,“ poznamenal Hrabko.
