Pri voľbách rakúskeho prezidenta sa dostal Norbert Hofer z protiutečeneckej Slobodnej strany (FPÖ) až do finále a mal veľkú šancu stať sa hlavou štátu. Navyše výsledok nedávneho prvého kola, ktoré celkom vyradilo kandidátov mainstreamových strán, bol podľa mnohých médií šok. Podľa exministra Alexandra Vondru o žiadne prekvapenie nejde, ale pozornosť by tomu vraj mali venovať predovšetkým Nemci. V krajine, kde doteraz vládne Angela Merkelová, je navyše podľa posledných prieskumov treťou najsilnejšou stranou protimigrantská a eurokritická Alternatíva pre Nemecko (AFD). Môže v Európe nastať búrka v podobe nástupu nových a, ako niekto hovorí, nesystémových strán?
Ja si myslím, že tieto tendencie trvajú už dlhší čas, pričom voliči venujú väčšiu pozornosť radikálnejším hnutiam. To je úplne evidentné. Dá sa povedať, že ľudia najčastejšie volia dvomi spôsobmi. U nás voliči dávajú prednosť takému realistickému smeru, ktorý napríklad ponúka hnutie ANO a snaží sa tak viac odpútať od tradičných politických strán, ktorých konkrétna činnosť sa veľmi nepremietla do výsledkov a spoločnosť to unavovalo. To neplatí len v Českej republike, ale aj všeobecne v Európe, a podobne to napríklad teraz funguje aj v Spojených štátoch. Druhou možnosťou je, že ľudia hľadajú ten správny smer, bohužiaľ, v názoroch extrémistickejších alebo niekedy dokonca nacionalistických strán.
To, čo sa deje, je jav celkom prirodzené a práve na Rakúsku môžeme sledovať, ako sa zmenil postoj ľudí, ktorí predtým úplne odmietali, že by mohol byť voči utečencom iný prístup než veľmi ústretový. Dnes má mnoho z nich úplne odlišný názor, ktorý vyvrcholil práve v prezidentských voľbách.
Ako vlastne zabrániť nástupu spomínaných radikálne vyhranených strán a hnutí s jednoduchými receptami? Nakoľko môžu mainstreamové strany vstrebávať agendu extrémistov a zobrať im tak vietor z plachiet? Domnievate sa, že otvorená náruč voči migrantom sa už skončila, a to aj v Nemecku? Prestanú už liberáli i tamojší kresťanskí demokrati podporovať migráciu a zaujmú reálnejšie stanoviská?
Domnievam sa, že ten nástup nesystémových strán nie je len problémom migračné vlny, tá len urýchlila proces. Tradičné politické zoskupenia by sa predovšetkým mali vrátiť k svojim koreňom. Je jedno, či sú liberálne alebo viac sociálne, ale nemôžu byť nereálne a zásadne znevýhodňovať veľké segmenty spoločnosti, to potom vyvoláva odpor. Tiež majú často problém s tým, v snahe nedostávať sa do konfliktov a zachovávať tú požadovanú korektnosť, že sa stávajú bezzubými a nie sú schopné navrhovať správne riešenia. To sa prejavilo v celoeurópskom probléme s migráciou, keď už ľudia nemajú ani strach o to, že im niekto vezme prácu, ale priamo o svoju bezpečnosť. A to nedokázala väčšina politikov v Európe správne identifikovať a podľa toho následne konať. Európa je nepripravená na riešenie akejkoľvek krízy, teda aj ekonomickej alebo finančnej. Bruselský manažment sa odtrhol od reality, čo je vidieť na reakciách mnohých štátov voči viacerým jeho rozhodnutiam.
Pokiaľ ide o migračnú krízu, na balkánskej trase je síce hlásený úbytok utečencov, ale na druhej strane ďalšia vlna smeruje do Talianska, kde vraj už dochádza k značnému nárastu zločinnosti. Turci sa stále vyhrážajú zrušením zmlúv s EÚ a navyše niektorí európski politici upozorňujú aj na to, že si nechávajú doma sýrskych odborníkov a do Európy posielajú ľudí nevzdelaných a chorých. Myslíte si, že zmluva s Tureckom bude za takýchto podmienok aj naďalej fungovať? A čo robiť, pokiaľ ide o taliansku cestu?
Je to vlastne o tom, čo som povedal na začiatku. Európa nevie alebo nechce riešiť radikálne určité ťažkosti, tak sa uchyľuje k únikovým cestám, ako je zmluva s Tureckom. Vrátim sa opäť k bruselskému manažmentu. Podľa môjho názoru ide o politikov druhej až tretej triedy, pretože tí najlepší zostávajú doma. To sa ukazuje nielen na riešení migračnej krízy, ale aj ekonomickej krízy v Grécku. A preto sa zas pristúpilo ku krokom, ktoré vôbec nezaručujú správne riešenie. Turecko predsa nechce pristúpiť na návrhy Európskej únie a tá, ak sa chce tváriť, že jej ide najmä o humánny prístup k utečencom, nemôže jeho politiku praktiky akceptovať. My tu v Českej republike vedieme diskusie o dodržiavaní ľudských práv v Číne, ale podobný prístup Turecka v týchto záležitostiach nám už neprekáža?
A čo sa týka talianskej či líbyjskej cesty, tak tam bude potrebné zmeniť prístup. Nemôžeme nechávať utečencov vylodiť sa na európskej pevnine v Taliansku a Španielsku, ale je nutné ich vracať k líbyjským brehom za pomoci vojenských námorných síl alebo plavidiel Severoatlantickej aliancie, pretože v Líbyi v súčasnosti neexistuje vláda, s ktorou by sa dalo rokovať. Tá situácia sa musí už vyriešiť, keďže Islamský štát úplne otvorene vyhlasuje, že jeho cieľom je dnes Európa a nástrojom pre transfer jeho bojovníkov je migračná vlna. Proste dochádza k tomu, čo mnoho európskych politikov ešte vlani na začiatku roka popieralo.
Množia sa úvahy o spolužití moslimov s európskym pôvodným obyvateľstvom a o tom, koľko bežných moslimov žijúcich dlhodobo v európskych mestách schvaľuje teroristické útoky a pomáha tak kryť možné hrozby, hoci sami nič nepodnikajú. Veď atentátnici z Paríža sa dostali do Európy spoločne s utečencami z Grécka a potom vo Francúzsku našli potrebné zázemie… Sú výsledky integrácie moslimov povzbudením k tomu, aby sme z prijímania ďalších migrantov strach nemali, a parížsky prípad je len ojedinelou záležitosťou alebo je to práve naopak?
Ten problém je nutné posudzovať individuálne, región od regiónu, štát od štátu, podľa toho, koľko tých migrantov tam žije, a v akých podmienkach. Niekde sú islamské komunity pokojné, napríklad v Rakúsku. V krajinách, kde je ich percento dosť vysoké a nepodarilo sa ich integrovať, spôsobujú problémy, ako napríklad vo Francúzsku, v Belgicku a teraz už čiastočne aj v Nemecku a Švédsku. Ono to v budúcnosti nebude lepšie a ukazuje sa opäť zlyhanie európskych elít, zvlášť tej bruselskej, že nedokázali odhadnúť mieru absorpcie utečencov do Európy. Nepochopili, kde je tá hranica únosnosti. Na to nemusí byť žiadne vysoké špeciálne vzdelanie, predsa musia existovať sociologické prieskumy, ktoré popisujú, koľko je spoločnosť schopná prijať utečencov, aby sa z nich potom nestala komunita, ktorá si bude žiť svojím vlastným životom.
A prijímať migrantov ako lacnú pracovnú silu alebo preto, že Európa starne, je úplne scestná idea. Tak nedávajme miliardy eur na niektoré nezmyselné projekty a vyriešme práve tento. Pripravujme sociálne projekty, ktoré budú pre mladých výhodné a pomôžu im k tomu, aby zakladali rodiny. To je predsa omnoho lepšia cesta, než integrovať ľudí, ktorí sa ťažko asimilujú, len preto, že sú lacnou pracovnou silou.
V posledných správach z Blízkeho východu sa objavili informácie, že bojovníci IS opäť obkľúčili historický klenot Palmýru a chystajú sa ju získať späť. Na druhú stranu sa vraj americké velenie pripravuje so svojimi arabskými spojencami dobyť v Iraku Fallúdži a Rusi majú pomôcť sýrskym a kurdským silám oslobodiť hlavné mesto IS Rakku. Domnievate sa, že by mohla táto protiteroristická aliancia už v tomto roku poraziť islamistov vo väčšine oblastí Stredného a Blízkeho východu?
Možné to skutočne je. Otázkou zostáva, kto bude tým hlavným nepriateľom. Donedávna to bol ešte Bašár Asad, pričom sa tolerovali aj niektoré nebezpečné aktivity Islamského štátu. A nebyť zásahu Ruska, ktoré tam vytvorilo úplne iné podmienky, tak by sa tým možno ani nikto nezaoberal. Tie nové bojové koalície sú schopné v blízkom čase Islamský štát poraziť a mohli to už urobiť dávno, keby sa odsunula otázka Asadovho diktátorstva na neskôr, keď sa dostane z najhoršieho. Po ukončení bojov ale musí byť vhodným politickým riešením postaviť do čela Sýrie takú silu, ktorá ju bude schopná riadiť a snažiť sa o jej obnovu. Nesmie dôjsť k stavu ako v Líbyi, kde sa príprava následného politického vývoja po zlikvidovaní Kaddáfího podcenila a vytvorila sa tak ďalšia oblasť destability.
Nedávnej bratislavskej konferencie GLOBSEC sa zúčastnila tiež exministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, ktorá uviedla, že Spojené štáty sa vo svete musia angažovať a mali by byť pripravené vyvíjať aktivity, a to nielen vojenské. Výzvy na oslabenie transatlantického spojenectva, či dokonca k rozpusteniu NATO, ktoré zazneli z úst vážneho prezidentského kandidáta Trumpa, sú podľa nej veľmi nebezpečné. A najlepšie je na funkciu prezidenta USA vraj pripravená Hillary Clintonová. Čo povedať k týmto jednotlivým bodom?
Nedovolím si nejako bližšie hodnotiť kandidátov amerických prezidentských volieb. Obaja majú síce rozdielnu rétoriku, ale jedno majú spoločné. Za ich prejavmi sa ukrýva znepokojenie a nespokojnosť s Európou, akým spôsobom pristupuje k vlastnej bezpečnosti. A to si myslí aj súčasná politická reprezentácia USA, aj tamojšia verejnosť. Európa musí vyriešiť svoje politické rozpory a viac investovať do vlastnej obrany. Trump, ak sa stane prezidentom, zmierni svoje vystupovanie, a naopak Clintonová bude musieť pritvrdiť. V oboch prípadoch ale príde tlak na to, aby sme posilnili svoju bezpečnosť.
Verejnosť stále veľmi nechápe prístup Severoatlantickej aliancie pri jej zásahoch proti IS, ktoré nie sú práve radikálne ako predtým proti iným diktátorom, ktorí ale neboli zďaleka takou hrozbou pre demokratický svet ako IS. Čo s tým robiť, aby sa obraz tohto tradičného obranného zoskupenia zlepšil?
Treba si uvedomiť, že veľký počet štátov a tiež aliancia NATO sú už vyčerpané predchádzajúcimi konfliktmi, napríklad v Iraku a Afganistane, a musia si určitý čas odpočinúť. A túto vojnu proti Islamskému štátu musia vybojovať tamojšie vlády so svojimi armádami. Z hľadiska početnosti nie je IS taký silný, aby porazil irackú či sýrsku armádu. Je to otázka morálneho stavu, schopnosti bojovať, obetovať sa, ale tiež veliteľských skúseností. Leteckú podporu majú tie štáty od USA aj od Ruska, takže by mohli víťaziť.
