V Taliansku proti sebe stoja tri väčšie politické sily. Na juhu krajiny je to Hnutie piatich hviezd, ktoré získalo 32 percent hlasov. Na severe zvíťazila koalícia vedená Ligou, predtým známou ako Liga severu. Zoskupenie troch strán, v ktorom tiež zohral rolu dnes 82-ročný premiér Silvio Berlusconi, získalo 37 percent hlasov. Treťou silou je demokratická ľavica. Lídri všetkých troch táborov majú pocit, že by zradili svojich voličov, keby sa spojili vo volebnej koalícii so svojimi oponentmi, čo v podstate vedie k povolebnému patu.
Lige pomohla k úspechu téma migračnej krízy, ktorá Taliansko dosť trápi, a schopný líder. „Veľký úspech Ligy s utečeneckou krízou, samozrejme, súvisí. Jej nový líder Matteo Salvini vystupuje ako človek, ktorý nie je rasista. Jedným z poslancov zvolených na kandidátke Ligy je Nigérijčan. Prezentuje sa naopak ako ochranca talianskych zákonov a národnej identity, ktorý migráciu nezavrhuje, ak sa prišelci chcú integrovať. Vo vzťahu k Európskej únii Liga zdôrazňuje subsidiaritu, teda dôslednú obranu rozhodovania na najnižšej možnej úrovni. O odchode z EÚ neuvažuje. Referendum o eure a eventuálne vystúpenie z eurozóny boli v programe Hnutia piatich hviezd (M5S), ale po volebnom úspechu od tejto témy tiež ustupuje,“ podotkol Bělohradský.
Hnutie piatich hviezd na juhu krajiny uspelo vďaka sľubu zavedenia nepodmieneného príjmu. Podľa českého filozofa žijúceho desiatky rokov v Taliansku ide o ten najpopulistickejší sľub, ktorý prakticky nemožno splniť.
„Ľudia už žiadajú o príslušné formuláre, hoci jeho zavedenie je v nedohľadne. Je to absurdné nedorozumenie, nejde predsa o pokračovanie starých štátnych podpôr, ale o radikálne nové poňatie občianstva, keď integrácia do spoločnosti už nezávisí od zamestnania. Volebný sľub, že ´nikto nemá žiť s menej ako 780 eurami v prípade jedinca a 1 683 eurami v prípade rodín s dvomi deťmi´, je však nesplniteľný. Znamenalo by to zvýšiť povinné výdavky o 29 až 44 miliárd eur, ktoré jednoducho chýbajú,“ pokračoval.
Talianska ekonomika sa síce zase pomaly stavia na nohy, ale rozhodne nie tak rýchlo, aby si štát mohol dovoliť takéto výdavky. Svoju rolu v tom nepochybne hrá aj fakt, že Taliansko je pevne zviazané s eurom. Keď politici prijímali európsku menu, verili, že euro donúti Taliansko prijať potrebné reformy a pristúpiť k modernizácii štátu. Lenže ukázalo sa, že tento predpoklad nebol správny.
„Taliansko sa stalo členom menovej únie z dôvodu medzinárodnej prestíže. Jeho politické a ekonomické elity reprezentované vtedy kresťansko-demokratickým ekonómom Romanom Prodim nechceli, aby jeden zo zakladajúcich a vždy veľmi proeurópsky zmýšľajúcich štátov zostal mimo eurozóny. Je však pravda, že odpor proti pristúpeniu Talianska k euru bol veľký, najmä zo strany ´rýnskeho kapitalizmu´, ako najmä talianski katolícki politici hovoria protestantskej ekonomickej ideológii predstavovanej predovšetkým Nemeckom, Holandskom a Luxemburskom. Romano Prodi umelou finančnou operáciou v podobe vynútenej pôžičky majiteľov bankových účtov na chvíľu skrotil taliansky štátny dlh, ktorý však podobnými trikmi nemôže byť skrotený dlhodobo, stále rastie. Eurozóna je pre Taliansko zvieracou kazajkou, ktorú si samo dobrovoľne nasadilo, aby sa prinútilo k radikálnej, a preto nepopulárnej modernizácii správy štátu a neľútostnému zníženiu plytvania verejnými peniazmi. Nefunguje, ako by mala,“ uviedol Bělohradský.
To všetko sú faktory, ktoré podľa Bělohradského budú viesť k vytvoreniu nejakej prechodnej vlády a k skorým predčasným voľbám. Otázka je, či predčasné voľby niečo vyriešia, pretože v Taliansku sa akosi zadrhlo striedanie elít. Ďalším problémom je skostnatenosť inštitúcií. Tie sa síce premenovávajú a prezliekajú do nového hávu, ale v jadre fungujú stále rovnako neefektívne. „Možno by pomohlo nastolenie nejakej prechodnej ´diktatúry súdnej moci´ po vzore starého Ríma,“ podotkol Bělohradský.
