Upozornil, že už počas 2. svetovej vojny i v období po oslobodení realizovali komunisti tento plán cestou postupných krokov, sprvoti maskovaný rétorikou o snahe viesť národ, požívajúc jeho dôveru a podporu. “Na sklonku vojny, v apríli 1945, na konferencii funkcionárov KSS Klement Gottwald nehovorí o vytvorení socializmu sovietskeho typu. Spomína národnú, demokratickú revolúciu, ktorá umožní otvoriť si cesty k novým cieľom,” ozrejmil historik. “Spomína tiež potrebu agrárnej reformy a heslo, že pôdu má vlastniť ten, kto na nej pracuje. A nie kolchozy či kolektivizáciu, hoci práve takáto krádež majetku a pôdy bola v skutočnosti cieľom komunistov,” dodal.
KSŠ manipulovala prísľubom práce
Presadiť zámery pomohol komunistom nielen kredit, ktorý získali za svoj boj proti fašistickým silám počas vojny, ale aj všeobecná ekonomická situácia v období po skončení vojnového konfliktu. “Európa nezabudla na to, že pred vojnou zasiahla vyspelý západný svet veľká hospodárska kríza, prišla masová nezamestnanosť. V povojnovom období sa preto i na západe hľadalo východisko v keynesiánstve – silnejších zásahoch štátu do ekonomiky. KSČ to šikovne využila a začala vystupovať s heslami, ktorými sľubovala dať prácu všetkým, zlikvidovať úžeru, nezamestnanosť. Získala si tým masy,” pripomenul.
I rozloženie síl na domácej politickej mape komunistom ukazovalo, že majú dostatok možností ovládnuť moc. Londák v tejto súvislosti upozornil, že politický režim, ktorý fungoval v Československu od jari 1945, bol vlastne obmedzenou demokraciou, v ktorej mohli fungovať iba strany v Národnom fronte, iné mohli vzniknúť len s jeho súhlasom. “Moc KSČ postupne v tejto konštelácii rástla, podobne ako ich požiadavky,” zvýraznil Londák.
Metódy vyšetrovania ignorovali prezumpciu neviny
Výrazne k tomu prispel aj fakt, že od apríla 1945 ovládali komunisti mimoriadne dôležité ministerstvo vnútra. To bola vlastne požiadavka Moskvy, na ktorú prezident Edvard Beneš pristúpil ešte v roku 1943 pri podpise československo-sovietskej zmluvy so Stalinom. “Nebolo teda náhodou, že polícia začala používať také metódy vyšetrovania, ktoré prichádzajú zo sovietskeho Ruska, ignorujúce prezumpciu neviny, čo je čosi úplne neprijateľné pre klasické demokratické právo. Začali sa fabrikovať rôzne „sprisahania“, používať nezákonné metódy vyšetrovania i nátlakové metódy politického boja – demonštrácie, štrajky a podobne,” ozrejmil Londák.
Práve tieto nástroje komunistom pomohli vysporiadať sa aj s výsledkami volieb v roku 1946, keď síce získali v celoštátnom meradle väčšinu, no na Slovensku zvíťazila Demokratická strana (DS). S pomocou polície zosnovali akciu, ktorá vyvrcholila tzv. jesennou politickou krízou v roku 1947. “Prostredníctvom kompromitujúcich materiálov a vykonštruovaných tvrdení obvinili vedúcich politikov DS. Akcia, sprevádzaná zatknutím stoviek osôb, nátlakovými masovými akciami, vrátane demonštrácií či hrozby generálneho štrajku, sa napokon vyriešila v podstate kompromisom, no pre komunistov splnila svoju úlohu – Demokratická strana zoslabla a už sa nedokázala zregenerovať,” ozrejmil Londák. “Septembrová kríza z roku 1947 bola v podstate skúška a poznatky z nej KSČ zužitkovala vo februári 1948,” skonštatoval historik.
