Exveľvyslanec z Afganistanu varuje: Ak nezmeníme naše počínanie na Strednom východe, je jedno, či na čele Európy bude stáť Merkelová alebo antislamista

    0
    Petr Pelz (Autor: archív P.P.)

    Bombový útočník z New Yorku je Afganec. Nie je to tak, že sa do USA v poslednej dobe dostali z Afganistanu hlavne ľudia, ktorí pomáhali americkým vojakom?

    Nie je to tak. V Spojených štátoch žije mnoho ľudí afganského pôvodu, ktorí sa do USA dostali z najrôznejších dôvodov. Nielen vrahovia ako Omar Mateen, strelec z gay klubu v Orlande, alebo útočník z Manhattanu Ahmad Khan Rahimi – ale tiež napríklad bývalý veľvyslanec USA pri OSN, v Iraku i Afganistane Zalmay Khalilzad.

    Ako je možné, že rady Talibanu opäť rastú? Nemožno si to preložiť tak, že prítomnosť zahraničných vojakov či jednotlivé misie v Afganistane boli vlastne neúspešné?

    Povedzme si, čo vlastne Taliban predstavuje za fenomén. Už niekoľko mesiacov po socialistickej revolúcii Saur v Afganistane, presne 27. apríla 1978, pakistanské špeciálne sily cvičili na svojom území bojovníkov v guerillovom boji proti afganskej vláde. Tieto skupiny boli tvorené najmä Paštúnmi z oboch strán afgansko-pakistanskej hranice, v zásade žiakmi pakistanských madras. Taliban totiž v paštu znamená žiaci. Partizánskych skupín bolo v Afganistane neúrekom, ale pretože motoru odboja – wahhábistickej Saudskej Arábii – boli najbližší saláfistickí študenti, začali byť v prvej polovici 80. rokov písaní s veľkým T, teda Taliban. Takže Taliban prišiel do Afganistanu cez hranice a mieru neprirodzenosti vývoja skupiny možno doložiť číslami. Kým ešte v roku 1992 tvorila Taliban stovka otrhancov, o štyri roky neskôr išlo o 30 – 35 tisíc dobre vyzbrojených a dobre vycvičených bojovníkov.

    Po dlhom – ale dôležitom – úvode sa dostávam konečne k odpovedi na vašu otázku. Rady Talibanu sa nemenia, pretože ho Pakistan aj Saudská Arábia stále podporujú a USA proti tomu nič nerobia. Je tomu tak preto, že Washington je presvedčený, že vzťah k Islamabádu a Rijádu má strategický rozmer, avšak Taliban je lokálna mrzutosť. Prvá fáza afganských operácií, teda koniec vlády Talibanu, bola úspešná. Ďalšia časť – výučba demokracie vykonávaná americkou armádou – zrejme nemala šancu na úspech od samého začiatku.

    Nie je podpora Talibanu zapríčinená tým, že sa správa aj ako nezisková organizácia, ako charita?

    Všetky tieto skupiny vrátane al-Káidy alebo takzvaného Islamského štátu majú vypracovaný aj sociálny program. Považujú to jednak za správne, jednak za taktické. Taliban na dedinách konkuruje nemotornej centrálnej vláde tým, že poukazuje na jej skorumpovanosť, neschopnosť, snaží sa – často úspešne, pretože ľudia majú strach – súdiť miestne spory a podobne. Vytvára paralelné štátne štruktúry a ponúka ochranu výmenou za podporu. Popularita Talibanu napriek tomu nie je vysoká. Paštúni ho do istej miery prijímajú, pretože ide o rovnaké etnikum, ale ani oni mu nedôverujú, pretože Taliban do značnej miery považujú za „exponent Pakistanu“. A Pakistanu nedôveruje žiadny Afganec. Nepaštúnski Afganci potom Taliban neberú vôbec. Iná vec je, ak si musia vybrať medzi západným vojakom a Talibancom, zvolia Talibanca. Je im bližší a súčasne vedia, že západný vojak odíde, ale talibanský násilník zostane a to v akomkoľvek drese.

    Ako by sa dala u Afgancov vzbudiť národná hrdosť, aby začali dôverovať vláde, parlamentu a štátnym inštitúciám?

    Pozrime sa najprv na etnické zloženie Afganistanu. Na juhu a juhovýchode je obývaný Paštúnmi (42 %), sever a stred Tadžikmi (27 %), sever Uzbekmi (9 %) a západ Hazarmi (9 %). Samozrejme, že obyvateľstvo je už vzájomne premiešané, ale takto to zhruba je. Paštún vyznáva v prvom rade starosvetský kód správania Paštunválí, je náruživým sunnitom a je hrdý na to, že je Paštún. To je zrejme najväčšia prekážka pre vytvorenie všeobecného pocitu celonárodnej afganskej hrdosti. Tadžici a Uzbeci sú umiernení sunniti a Hazarovia sú umiernení šiíti. Spoločensky najmodernejší a najviac štátotvorní sú asi Tadžici. Existuje politologická porovnávacia štúdia, ktorá k vlastnému úžasu zistila, že Afganistan, podľa istých parametrov, najviac pripomína Švajčiarsko. Štát zložený z národností susedných – oveľa mocnejších – štátov. Švajčiar dospel na základe racionálnej úvahy k pocitu hrdosti na Švajčiarsko, ale Afganec sa rozhoduje srdcom.

    Prečo je podľa vás radikálny islam geografickou líniou od filipínskeho ostrova Mindanao cez Indonéziu a pás južnej Ázie až po Afriku taký prerastený?

    V roku 1744 uzavrel Muhammad bin Saud zmluvu s islamským teológom Muhammadom ibn Abde al-Wahhab a od tej doby je štátnym náboženstvom Saudskej Arábie puritánsky salífizmus, často nazývaný wahhábizmus. Je dnes filozofickým základom prakticky všetkých islamských teroristických skupín. Saudi wahhábizmus šíria všetkými prostriedkami po celom islamskom svete. Ten svet je väčšinou chudobný, ale Saudi a niektoré ďalšie rodiny zo zálivu sú – od obdobia 1971 až 1973, kedy nastal koniec zlatého štandardu amerického dolára a vznikol fenomén „petrodolárov“ – veľmi bohatí. Zakladajú madrasy, charity a odmeňujú všetkých, ktorí sa cestou wahhábizmu vydajú. To je dôvod, prečo wahhábizmus ovláda, či aspoň výrazne ovplyvňuje, celý islamský svet s výnimkou štátov so šíitskym režimom. Teda Iránu a Sýrie.

    Myslíte si, že sa daju vykoreniť organizácie ako Islamský štát alebo Al-Kájda?

    Áno, ale vznikne niečo rovnaké s iným menom. Existencia podobných skupín je len príznakom kombinácie okolností a nálad. Podmienky pre vznik a relatívnu popularitu týchto a podobných skupín u islamskej verejnosti sú dané nezodpovedne oportunistickou politikou USA voči Strednému východu. A to od prezidenta Clintona až doteraz. Okupácia Iraku v roku 2003 a bombardovanie Líbye roku 2011. Bombardovanie Jemenu, o čo sa síce postarala Saudská Arábia, ale s požehnaním a podporou USA. Destabilizácia situácie v Sýrii, vracajúce sa hrozby bombardovania atómových zariadení v Iráne. A to sú len tie najkrikľavejšie prípady.

    Oslabený štát nie je schopný v týchto miestach čeliť nástupu medzinárodného džihádu, bezprízorné obyvateľstvo je vydierané, aby za „ochranu“ poskytovalo ľudské, finančné i materiálne zdroje. Názorným príkladom absolútneho ochromenia štátu bola „debaathifikácia“ Iraku Paulom Bremerom a následný vznik takzvaného Islamského štátu. Ako tu, tak aj v Líbyi a Sýrii to boli zahraničné sily, ktoré spôsobili k tragédii vedúci chaos. Predtým si miestne režimy po stáročia s podobnými problémami dokázali poradiť sami. Ak my ako Západ zásadne nezmeníme politiku k Strednému východu, musíme sa zmieriť s islamským terorizmom a stále silnejším prílivom migrantov do Európy.

    Ako informoval bezpečnostný analytik Miloš Balabán, vlani sa do Európy s utečeneckou vlnou dostalo aj 200 000 Afgancov. Vy ste o Afgancoch povedali: „Nepamätajú si, aké je to žiť v mieri. Poznajú len vojnu.“ Bude ich s takými dispozíciami vôbec schopná Európa integrovať?

    Pravdupovediac, neviem. Niekoho stále ešte áno, ale je to veľmi individuálne. V tejto súvislosti ale predsa len dodám o Afgancoch niečo všeobecnejšie. Ich rebríček hodnôt je asi takýto: rodina, dediny, kmeň, náboženstvo a tak ďalej. To im síce bráni v štátotvornosti v našom zmysle, ale tiež spôsobuje, že sú v priemere menej nábožensky fanatickí ako niektoré iné etniká. Znelo by to nádejne, ale zase najmä Paštúni vyznávajúci Paštunválí môžu mať nepraktický zmysel pre krvnú pomstu.

    Ako vnímate postoj západnej Európy a napríklad krajín Vyšehradskej štvorky, ktoré, dajme tomu, reprezentuje Angela Merkelová s jej vítacou politikou a napríklad Miloš Zeman s jeho odmietavou politikou voči migrantom? Čo je zdravšie?

    Platí to, čo som odpovedal k otázke na budúcnosť takzvaného Islamského štátu alebo Al-Káidy. Ak nezmeníme naše počínanie na Strednom východe, bude úplne jedno, či na čele Európy bude stáť antislamsta Martin Konvička alebo Angela Merkelová.

    Nie je práca diplomata v Kábule tak trochu za trest? Zmenil sa nejako zásadne váš pohľad na svet po tamojšom trojročnom pôsobení?

    Za trest určite nie. Slúžiť ako veľvyslanec kdekoľvek je vždy česť. Pravdou však je, že radoví diplomati sa do podobne náročných a nebezpečných destinácií nehrnú. Mňa tá práca, vzhľadom k mojej predchádzajúcej kariére, veľmi bavila. Medzi rokmi 2002 až 2006 som žil a pracoval v New Yorku a od roku 2010 do roku 2012 v Kábule. Hoci je život na oboch miestach rozdielny, jedno ich spája. Sú ďaleko. A ak prežijete sedem rokov mimo Európy, získate cenný odstup.

    - Reklama -