Exšéf tajnej služby prehovoril o Rusku, Číne, „dezinformáciách“ a Kryme

20. 7. 2019 12:01

ROZHOVOR Priznám sa, že som na tieto výrazy alergický. Každý melie o hybridných stratégiách, asymetrickej vojne, fake news a tak ďalej, hovorí bývalý šéf Vojenského spravodajstva a niekdajší veľvyslanec Českej republiky v Afganistane generálmajor v zálohe Petr Pelz. „Osemdesiat percent článkov v základných médiách je dielom štátom organizovanej propagandy,“ cituje zo záverov rešerše jednej americkej univerzity z roku 2016. „Mojim skúsenostiam a pocitom sa zdá toto číslo zodpovedajúce,“ dodáva.

Exšéf tajnej služby prehovoril o Rusku, Číne, „dezinformáciách“ a Kryme
Foto: archív P.P.
Popis: Petr Pelz

Žijeme v časoch, keď sa minimálne v mediálnom prostredí vzťahy medzi veľmocami, Ruskom, Čínou, Západom, vyhrocujú. O čo vlastne ide Rusom a Američanom na európskej pôde?

Jednou vecou sú prirodzené, inštinktívne sympatie dané podobným spoločenským aj kultúrno-náboženským vývojom a osudom. Západná a stredná Európa inklinuje k Amerike a naopak. Východnú Európu to, napriek nechuti časti spoločnosti, ťahá k Rusku. A za Ruskom je ešte Čína, krajina, na ktorú treba brať osobitný ohľad, veď takmer každý piaty človek na planéte je občan Číny. Pozrime sa na to takto. Studenú vojnu pomohlo ukončiť, že sa prezidentovi Nixonovi podarilo získať dôveru toho slabšieho z dua ZSSR – ČĽR. Klasická politika vyvažovania. Potom sa doba zmenila, skončil sa bipolárny medzinárodný systém, rozpadol sa Sovietsky zväz a slabšie Rusko má dnes také dobré vzťahy s Čínou ako nikdy v histórii. Klasická politika vyvažovania, lenže teraz namierená proti USA.

Rusko a Čína ako partneri?

Rusko a Čína nie sú prirodzení spojenci; inštinktívne sympatie, ktorými sme začali, pudia Rusov k Európe. Do vzájomnej spolupráce ich tlačí militaristická a nepredvídateľná politika súčasných Spojených štátov. Rusko sa po rozpade ZSSR pôvodne usilovalo o blízke vzťahy so Západom. Nebola to rozhodne naivita, potrebovalo oporu práve proti Číne a ideálnym cieľom bolo nakoniec Európu čo najviac ovplyvňovať. To bol zmysel vtedajších ruských návrhov „spoločného európskeho domu“. V podstate ide o geostrategický koncept politickej Eurázie, kde Rusko dáva prednosť spolupráci s Európou pred Čínou. Oproti nemu stojí teória „atlantického spoločenstva“ – spojenectvo západnej Európy a USA. Všimnime si, že Veľká Británia sa snaží usilovne pádlovať k americkým brehom. Rusko aj Spojené štáty majú vlastne spoločný pragmatický záujem – Európu silnú a jednotnú, ale nie veľmi. Američania trochu jednotnejšiu a silnejšiu ako Rusi, ale nie veľmi.

Zaznieva, že informačné pole v Česku ohrozujú dezinformácie a ruské vplyvové operácie. V súvislosti s tým sa vo väčšine spomínajú alternatívne médiá a blogy mimo kontroly českých oligarchov a veľkých mediálnych domov. Ako túto atmosféru vnímate?

To je téma, o ktorej sme sa už niekoľkokrát bavili. V jednom z predchádzajúcich rozhovorov som uvádzal údaj z rešerše americkej Sonoma University z roku 2016, že 80 % článkov v základných médiách je dielom štátom organizovanej propagandy. Mojim skúsenostiam a pocitom sa javí toto číslo zodpovedajúce. Je samozrejmé, že takáto mašinéria označuje čokoľvek iné za dezinformáciu. Budem parafrázovať Winstona Churchilla: „Verím len dezinformácii, ktorú som vymyslel ja sám.“

Čo sa týka ruských vplyvových operácií, treba rozlišovať dve veci. Prvá sú klasické vplyvové operácie, ktoré každý silnejší štát pragmaticky vykonáva s nejakým konkrétnym cieľom – v tejto činnosti Rusko prinajmenšom nezaostáva za ostatnými. Tu štandardné nebezpečenstvo hrozí, ale som presvedčený, že si s ním české štátne orgány opäť štandardne – teda viac či menej – poradia. Druhou vecou je lživá hystéria rozpútaná protitrumpovskými silami v USA a papagájovaná servilnými nohsledmi v ostatných západných krajinách. Teda aj u nás.

Tieto blogy a portály dokonca dostali aj vlastnú nálepku „dezinformačný web“ a vlastný vstup na internetovej „encyklopédii“ Wikipedia. „Všeobecne možno tvrdiť, že dezinformačné weby poskytujú iný spôsob výkladu ideológie dominujúcej v spoločnosti a iný spôsob výkladu sprostredkovaných informácií,“ cituje stránka z knihy Petra Nutila Média, lži a příliš rychlý mozek. Podľa BIS je potom segment týchto webov „súčasťou ruskej hybridnej stratégie“.

Na tom, že zlodej kričí „Chyťte zlodeja!“ a klamár nazýva klamármi tých ostatných, nie je nič nové ani hybridné. Priznám sa, že som na tieto výrazy alergický. Každý melie o hybridných stratégiách, asymetrickej vojne, fake news a tak ďalej. „Súčasťou hybridnej stratégie českého odboja za okupácie bola asymetrická vojna.“ To sme sa toho dozvedeli! A predsa je to pravda. Fake news môže byť čokoľvek – pravda, omyl či lož, to nikdy neviete. Našťastie je však jasné, čo si o tom myslí ten, kto nejaký výrok za fake news označil. Sú to výrazy pre politikov a pracovníkov v propagande. Normálny človek vie, že je to prázdna škrupina.

Vzťahy medzi Ruskom a Západom sa vyhrotili po tom, ako došlo v roku 2014 k udalostiam na Ukrajine, ktoré sa označujú ako Majdan. Súhlasili by ste?

Áno, súhlasil. V novembri 2013 zastavila ukrajinská vláda prezidenta Viktora Janukovyča prípravy asociačnej dohody s EÚ. Od konca novembra začalo dochádzať k nepokojom v Kyjeve; 28. januára 2014 bol odpočúvaný slávny „Fuck EU“ telefonický rozhovor medzi námestníčkou ministra zahraničia Victoriou Nulandovou a veľvyslancom Geoffreym Pyattom. K najväčšiemu krviprelievaniu došlo v dňoch 18. až 22. februára 2014, ostreľovači zabíjali zo striech vzdialených budov nielen demonštrantov, ale aj policajtov. Najdôležitejší bol však 21. február 2014, keď poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski, nemecký minister zahraničných vecí Frank Steinmeier a Eric Fournier (riaditeľ sekcie východnej Európy francúzskeho ministerstva zahraničia) za prítomnosti ruského ombudsmana Vladimira Lukina a veľvyslanca Michaila Zarubova podpísali dohodu o predčasných voľbách, do ktorých má Janukovyč zotrvať vo funkcii. Ešte ten večer však uteká Janukovyč do Charkova, potom trávi asi týždeň na Kryme a následne odchádza do Ruska. Mení sa prezident, vláda aj parlament. Dňa 23. februára 2014 sa končia v Soči olympijské hry, v marci sa koná referendum na Kryme, 6. apríla 2014 sa začína občianska vojna a 17. júla bolo zostrelené malajzijské lietadlo MH/MAS 17. Čo sa stalo 21. februára 2014? Prečo musela situácia Európou a Ruskom už vyriešená tragicky eskalovať? Pre koho bola dosiahnutá dohoda málo? Hodlal Kremeľ uchvátiť územie cudzieho štátu v čase konania olympijských hier vo vlastnej krajine? Ak toto nebol bod zlomu z objektívneho hľadiska, potom pre mňa osobne áno.

Čo tou časovou súvislosťou, ktorú ste predostreli, naznačujete?

Chcel som naznačiť smer a rýchlosť vývoja a aj to, ako dosiahnutie kompromisného – a podľa mňa aj celkom elegantného – riešenia bolo pre niekoho málo. Nepredstieram, že viem úplne presne pre koho. Isté je, že pre niekoho, kto chcel vyšachovať autorov dohody, teda Európu a Rusko.

Dezinformácie sa často spomínali v súvislosti s tým, čo sa neskôr na Ukrajine dialo, napríklad v prípade zostreleného letu malajzijských aerolínií MH17. Oficiálne vyšetrovanie organizované Západom ukázalo prstom na Rusko, ktoré však zodpovednosť odmieta. Navyše sa teraz na jeho stranu postavil aj malajzijský premiér. Ako sa v tom vyznať?

Popravde povedané, najväčšie pochybnosti budí fakt, že Západ ukázal prstom na Rusko azda ešte skôr, než nešťastné lietadlo spadlo na zem. Významný je aj dôkaz „psa, ktorý neštekal“. Americká diplomacia okamžite označila za páchateľa Rusko, ale americké spravodajské služby nikdy neboli schopné alebo ochotné, tvrdenie svojho ministerstva zahraničia podporiť faktami. NSA (National Security Agency) aj DIA (Defense Intelligence Agency) musia vedieť oveľa viac a ich mlčanie by za týchto okolností mohlo znamenať, že Rusko páchateľom nebolo. Ale ja tento prípad podrobne nesledujem, tak nechcem vyslovovať kategorický súd. Ale aj veľa ďalších vecí je podozrivých. Od začiatku mája 2014 do osudného dňa bol nad Ukrajinou zdokumentovaný zostrel minimálne 10 lietadiel (zdroj tejto informácie TU).

Usudzujem z toho, že v tom čase išlo o veľmi nepokojnú zónu...

Prečo kompetentné miesta, ukrajinské aj ďalšie, povolili lietadlu MH17 vstup do takej nebezpečnej oblasti vojnového konfliktu? Osobne mám veľkú dôveru v holandské štátne orgány, ale ako je možné, že medzinárodný tím vyšetrovateľov vedený Holanďanmi bol na Ukrajine odkázaný na informačnú, logistickú aj ďalšiu výpomoc Ukrajiny? Ako je možné, že jedna z podozrivých strán – Ukrajina – bola dokonca súčasťou tímu, zatiaľ čo Rusko bolo od začiatku „hnusným podozrivým“? Na základe čoho dospela komisia k svojim záverom? Ako znie disentné stanovisko Malajzijčanov? A konečne, odvolávať sa na skupinu Bellingcat, významne platenú US State Departmentom, Sorosovou nadáciou a podobne, ktorá sa novinársky odpísala „odhaľovaním pravdy“ aj pri opise chemických útokov v Sýrii, prípadu Skripaľ atď., ktorá preukázateľne manipulovala s fotografiami z miesta činu na Ukrajine, je už dávno diskreditujúce samo osebe.

Čo podľa vás sledovali Rusi zabratím Krymu? Z hľadiska medzinárodného práva to bola ilegálna anexia. Aspoň tak sa to hovorí...

Nie som odborník ani na medzinárodné právo, ani na Ukrajinu, ale myslím si, že k secesii a pripojeniu Krymu a Sevastopola k RF došlo na základe ukrajinskej ústavy, referenda konaného v Krymskej autonómnej republike a meste Sevastopol a príslušných ruských zákonov nutných na pripojenie. Teda nie ilegálna anexia. Chcel by som pripomenúť, že pri rozpade Československa sa nikto obyvateľov ani nespýtal... Rusi vtedy, v reálnom čase, podľa mňa nič ničím nesledovali, ale iba chvatne reagovali na vývoj.

Mohli si Rusi dovoliť nechať Krym vziať?

Keby Západ rešpektoval sféry vplyvu, moja odpoveď znie áno. Ale v čase, keď stále vyhlasujeme, že hodláme do NATO prijať Ukrajinu, Gruzínsko a ktovie koho ešte, odpoveď znie rozhodne nie.

Obnovilo dramatické dianie na Ukrajine sféry vplyvu veľmocí? Práve o nich pritom minulá americká Obamova administratíva hovorila v zmysle, že po konci studenej vojny už neexistujú. Alebo sa tieto sféry vplyvu opätovne silovo vyjednávajú tým, ako si veľmoci, obrazne povedané, „precvičujú“ svaly?

Americké administratívy hovorili o konci sfér vplyvu, lebo vychádzali z toho, že celý svet je sférou vplyvu USA. A desať rokov od konca studenej vojny to bola aj pravda. Je paradoxné, že prvý, kto ukázal svetu, že to tak nie je, bolo pár ufúľancov z al-Káidy. Potom Číňania v Juhočínskom mori a potom Putin v Sýrii. Myslím, že s Krymom ešte nie, to sa len Američanom zase len nejako zvrtlo.

Určité napätie medzi Rusmi a Američanmi v súčasnosti panuje aj na úplne opačnom konci sveta, a to v súvislosti s dianím v juhoamerickej Venezuele. O čo ide tam?

Teda, či sa nám to páči, alebo nie, sféry vplyvu v zahraničnej politike fungujú. Nič to neopisuje zreteľnejšie ako „Monroeova doktrína“ (v americkom Kongrese ju predniesol 2. decembra 1823 prezident James Monroe – európske mocnosti nemajú na americkom kontinente čo hľadať). Rusi očakávajú, že Američania budú rešpektovať, že Krym je ich. Hrami vo Venezuele sa to snažia Američanom naznačiť. Homo politicus, prezident Zeman to vyjadruje úplne presne, keď na jednej strane Rusom Krym diplomaticky priznáva a na druhej uznáva Američanmi dosadzovaného Juana Guaidóa ako prezidenta Venezuely.

Juan Guaidó

Juan Guaidó  Zdroj: TASR

Takže túto politickú hru medzi veľmocami hrá podľa vás prezident Zeman dobre?

Nekomentujem našu domácu politickú scénu; príklad s postojom pána prezidenta som použil preto, aby som naznačil, že človeku, ktorý politike rozumie, je to jasné. Prezident určite vedel, že za diplomaticky naznačované právo Rusov na Krym ho budú kritizovať protiruskí bojovníci a za Guaidóa ľavičiari, ale nemohol si pomôcť. Takto vyzerá realisticky vykonávaná zahraničná politika. Nemeria sa mierou dobrotivosti úmyslov, ale úspešnosťou výsledkov.

Priblížilo sa s príchodom Donalda Trumpa do Bieleho domu nejaké preformátovanie svetovej politiky?

Najprv sa preformátovala svetová politika a potom prišiel Trump. Donald Trump sa javí ako povrchný narcistický chaot, ale podľa mňa je prvý z amerických prezidentov po studenej vojne, ktorý postrehol to, o čom sme hovorili v otázke o sférach vplyvu. Že totiž Spojené štáty už nie sú schopné vykonávať vplyv po celej planéte. Že musia čertovsky súperiť s Čínou, Ruskom, ale postupne aj s Indiou, Európou a tak ďalej. A robí to tak, ako je zvyknutý z biznisu: zasiať chaos, využiť prekvapenie a ťažiť z toho. Je to nebezpečné. V obchode môžete maximálne bankrotovať, ale ako prezident USA, s rukou na spúšti jadrového arzenálu, môžete tiež vyhodiť do povetria celú planétu.

Donald Trump

Donald Trump  Zdroj: TASR

O čo ide v Trumpovom preťahovaní sa s Čínou? Všeobecne sa vie, že obe ekonomiky, čínska aj americká, sú od seba navzájom závislé už desiatky rokov...

Preťahovanie sa USA s Čínou sa zatiaľ odohráva naozaj v ekonomickej oblasti, a ja nie som ekonóm a nechcel by som sa púšťať do hlbokých úvah amatéra. Moc Číny však rastie a s ňou aj istý stupeň agresivity, čo vidíme v Hongkongu, na Spratlyho ostrovoch či vzťahu s Taiwanom. Tá agresivita stúpa zreteľne aj v spomínanom obchode, ktorým si Čína postupne buduje – opäť, čo iné – sféry vplyvu – v Ázii, Afrike, Európe. Čína sa riadi heslom: Ponáhľaj sa pomaly. Zato USA prestávajú mať čas. Ako si americká spoločnosť poradí s tým, že za 20 rokov budú belosi v menšine? Nebudú Spojené štáty bližšie Španielsku ako Británii alebo dokonca bližšie juhoamerickému kontinentu? Alebo Afrike? Neopustí ich étos podnikavých protestantov? Nezačnú sa USA rozpadať? Bude taká spoločnosť aj naďalej majákom pre Európu? Európu s početným zastúpením obyvateľov s odlišnými kultúrnymi a náboženskými zvyklosťami? Čína v pokoji čaká. Trochu ju trápi len silnejúca India.

A čo kauza Huawei, ktorá sa rieši už niekoľko mesiacov?

Ide o jednu zo stránok geopolitického súperenia diskutovaných superveľmocí. Jednej slabnúcej a druhej nastupujúcej. Ide o biznis aj moc. Až doteraz americká NSA (jedna z tajných služieb Spojených štátov amerických – pozn. red.) – s miernou nadsádzkou – odpočúvala celý svet. Kontrolná otázka: „Má NSA problém s čítaním kódov Huawei?“ Iste, správna odpoveď je ÁNO. Huawei vraj spolupracuje s čínskou armádou aj spravodajskými službami. Práve tak ako Google, Facebook, Amazon, Apple s tými americkými. To je pre nás výhodnejšie, pretože Američania sú spojenci. Lenže spojenci len do tej chvíle, kým budú chcieť oni. A Čína nie je nepriateľ. Zatiaľ. Osobne za tým vidím naozaj skôr biznis ako otázky bezpečnosti, pretože s rozvojom technológií tohto druhu môžu aj tak všetci čím ďalej, tým viac všetkých odpočúvať, fotografovať, filmovať a navyše ešte vyrábať všetko falošne. Čína so Západom sa zrazu chytili pod krk a bežný spotrebiteľ sa bude diviť. Tiež sa to môže skončiť tak, že budete mať čínsky telefón bez Androidu alebo nečínsky telefón s Androidom. V oboch prípadoch budeme čakať niekoľko rokov, kým to bude fungovať ako dnes. Tak uvidíme.

NSA v minulosti odpočúvala napríklad aj kancelárku Angelu Merkelovú. Na špionážne praktiky americkej super služby upozornil whistleblower Edward Snowden, ktorý sa teraz skrýva v Rusku a pre USA je zradca. Začína sa špionážna karta obracať? Môže NSA stratiť svoje výsadné postavenie?

Kto môže, tak odpočúva, s tým sa musíme zmieriť. Sú aj ďalšie prípady. Spomínam si, ako médiá priniesli informácie o tom, že pred vojnou v Iraku odpočúvala britská GCHQ (Government Communications Headquarters, jedna zo spravodajských služieb Spojeného kráľovstva – pozn. red.) v prospech Američanov poľského prezidenta – verného spojenca, aby sa uistili, či Poľsko podporí útok.   

NSA rutinne odpočúva sídlo OSN v New Yorku a som si istý, že aj v ďalších miestach. Rozvoj technológií má veľa dôsledkov – jedným z nich je aj jeden „demokratizačný“. Áno, čoraz viac entít – ale pozor –, aj neštátnych, môže začať ohrozovať výsadné postavenie americkej NSA.

Okrem „ázijských hier“ Trump sleduje „veľké ciele“ aj na Blízkom a Strednom východe. Konkrétne mám na mysli jeho vyhlásenie, že vyrieši dekády trvajúci spor medzi Izraelom a Palestínčanmi.

Smelo vyhlásim, že Trump spor Izraela s Palestínčanmi nevyrieši. Jednak ide o spor nekonečne komplikovaný a jednak nemôžu osoby Trumpom na riešenie problému povolané nič vyriešiť. Lenže Trumpovi o to vôbec nejde. Trump si chce poistiť priazeň amerických evanjelikálov v budúcich voľbách. Ich podpora ortodoxných kruhov v Izraeli je práve taká vášnivá ako bizarná a tomu zodpovedá aj Trumpov plán.

Izrael, ako taký, Palestínčanov ani nijako riešiť nechce; vždy, keď v minulosti javil akési snahy, bolo to preto, aby nejako utíšil svojich arabských susedov (štáty). Lenže premiér Netanjahu vymyslel diabolský plán. Podporu svojich arabských susedov získava militantnou iránofóbiou a rozčuľujúci sa Palestínčania mu vytváraním obrazu ďalšieho vonkajšieho nepriateľa pomáhajú získavať domácu podporu.

Ako veľmi zosilnela v posledných rokoch pozícia Ruska? V exkluzívnom rozhovore s reportérmi Financial Times Vladimir Putin priznal, že intervencia Ruska v Sýrii bola veľkým riskom, ktorý sa však z hľadiska geopolitiky vyplatil.

Za Jeľcina bolo Rusko úplne na kolenách, dnes patrí medzi tri až štyri najsilnejšie krajiny na svete. Putinove slová z vami citovaného rozhovoru nám krásne ilustrujú to, o čom som hovoril minule. Ruská zahraničná politika je logická a prísne zvažuje riziká každej operácie. Aj preto považujem „ovplyvňovanie amerických volieb“ za nezmysel.

V súvislosti s prípravou vojenského zákroku v Sýrii 2015 Putin zdôrazňuje: „Vždy zvažujeme riziká!“ A ďalej: „Riskovanie musí byť vždy veľmi dobre odôvodnené... Starostlivo som dopredu rozmýšľal, zvažoval všetky okolnosti, všetky za a proti... Rozhodol som sa, že pozitívny efekt našej aktívnej účasti v sýrskej záležitosti značne vyváži nezasahovanie a pasívne pozorovanie toho, ako medzinárodná teroristická organizácia pri našich hraniciach stále silnie.“ Možno by som mal pripomenúť, že zo 145 miliónov obyvateľov federácie je 20 miliónov moslimov. Ruská vláda teda jednak musí predísť preliatiu konfliktov dovnútra Ruska a jednak tiež musí konať v záujme svojich moslimských občanov. Áno, zákrok bol riskantný, ale nečinnosť by bola zrejme riskantnejšia.


Generálmajor v zálohe Ing. Petr Pelz

Narodil sa v roku 1953; v roku 1978 absolvoval ČVUT, odbor geodézia a kartografia, špecializácia geodetická astronómia.

V rokoch 1978 až 1990 pracoval ako geodet a projektant, v roku 1985 zložil štátne skúšky z angličtiny.

Medzi rokmi 1990 a 1993 bol riaditeľom špeciálneho analyticko-operačného tímu, poverený organizáciou špičky československej/českej spravodajskej komunity; prvým riaditeľom Kancelárie Rady pre spravodajskú činnosť.

Od roku 1993 (vstup do AČR) do roku 1995 vykonával funkcie vo velení Vojenského spravodajstva, od začiatku roku 1996 do roku 2001 bol riaditeľom Vojenského spravodajstva.

V rokoch 2002 až 2006 bol zvláštnym bezpečnostným poradcom veľvyslanca ČR pri OSN v New Yorku, po návrate do konca roku 2007, keď odišiel do zálohy, bol poradcom ministra obrany.

Od apríla 2010 do septembra 2012 bol veľvyslancom ČR v Afganskej islamskej republike.

Ing. Petr Pelz nebol do roku 1989 členom žiadnej politickej strany či mládežníckej organizácie.


autor: Jonáš Kříž

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Vysokopostavený člen najbrutálnejšieho gangu dostal 25 rokov. Nič neľutoval

12:04 Vysokopostavený člen najbrutálnejšieho gangu dostal 25 rokov. Nič neľutoval

Vysokopostaveného člena zločineckého gangu sátorovcov Františka Zákala odsúdil Najvyšší súd SR (NS S…