S mediálnou kritikou sa stretával najmä v čase svojich sporov s expremiérom Mikulášom Dzurindom. „S Dzurindom sme boli priatelia, kým sme bojovali proti Mečiarovi,“ poznamenal Schuster. Ani v tom čase však ich vzťahy neboli jednoduché.
„Bál sa, že im zoberiem percentá a že sa spojím proti nim s Mečiarom. Vysvetlil som mu, že ja sa nikam nevnucujem, ale že som bol pozvaný. A tiež som im povedal, že pokiaľ mi budú garantovať, že vyhrajú voľby a získajú v nich trojpätinovú väčšinu, tak stranu zakladať nebudem,“ spomína Schuster.
„Keď sa nad mojimi slovami usmievali, oznámil som im, že stranu založím, spoločne získame ústavnú väčšinu a zmeníme ústavu na priamu voľbu prezidenta, aby sa neopakovali chvíle, keď mal Mečiar v rukách nielen právomoci premiéra, ale aj prezidenta. Toto nie je môj terajší výmysel – je to všetko zapísané a archivované,“ tvrdí.
Po tom, ako sa stal prvým slovenským priamo zvoleným prezidentom, sa jeho vzťahy s vtedajším premiérom zhoršili. „Do značnej miery to spôsobila aj moja kritika niektorých krokov Dzurindovej vlády, ktorá sa vtedy tešila nekritickej obľube a priazni médií. Doplatil som na to tým, že keď sa rozhodli médiá, že ma pošpinia, tak o mojej prezidentskej ceste do Ruska informovali tak, že som šiel za Putinom, lebo mi chýba Sovietsky zväz,“ spomína Schuster.
„Keď mi však americký prezident Bush poslal gratulačný list k narodeninám, keď ma akceptoval ako politika a dal dokonca príkaz armáde, aby ma odviezli na južný pól, lebo vedel, že som aj vášnivým cestovateľom, o tom sa už nehovorilo. To komusi, kto bol malicherný, nehralo do kariet,“ dodáva.
