V jednotlivých krízach, ktorým čelila v tomto roku EÚ, či už banková, grécka alebo migračná, sa podľa analytika opakuje vzorec správania, ktorý má tri typické vlastnosti.
„Vo väčšine prípadov porušujú vlády, nielen jednotlivo, ale aj ako spolok svoje vlastné pravidlá a dohody výhradne smerom ´dole´. Teda k ich zmäkčeniu, nikdy však nie smerom k razantným opatreniam. Taký aktér sa však zbavuje flexibility, ktorá je nutná pre nečakané a extrémne situácie,“ píše vo svojom blogu na portáli aktualne.cz Petr Robejšek.
Ďalšou vlastnosťou, ktorú expert na medzinárodné vzťahy pomenoval je, že vlády nevolia najpriamejšiu a najúčelnejšiu cestu riešení jednotlivých kríz. „Na tú dôjde vždy až potom, keď už nezostávajú žiadne možnosti sa jej vyhnúť. Na výzvy nereagujú politici účelne a priamočiaro, ale volia oneskorené a iba polovičaté opatrenia,“ pokračuje. Treťou, no podľa neho najzávažnejšou, je nasledovná tendencia európskych vlád. „Ak sú vlády ´zaskočené´ nutnosťou konať rýchlo a rozhodne, uhýbajú pred nepohodlnými zákrokmi tým smerom, kde tušia najmenší odpor. Konajú tak veľmi často predovšetkým na úkor vlastných občanov,“ vyjadril sa.
Západné vlády odmenili svojich občanov ešte väčšou záťažou
Vymenované vzorce správania sa európskych politických elít počas kríz podľa analytika v posledných rokoch znamenali, že vlády západných krajín ustupovali „nenásytným“ manažérom (počas bankovej krízy), spojencom nedodržiavajúcim zmluvy (prípad eurokrízy) aj násilníckym vladárom (migračná kríza) prevažne na úkor záujmov svojich občanov. „V bankovej kríze to politické elity zdôvodnili (údajne) chýbajúcimi alternatívami. V eurokríze nutnosťou brániť zánik EÚ a v migračnej kríze (a priori všetkému nadradenými) morálnymi ohľadmi,“ vysvetľuje Robejšek. Vo všetkých troch prípadoch však podľa neho platí jedno. Doplatili na to samotní občania. Tí sú podľa analytika najslabšími aktérmi, lebo dodržiavajú pravidlá, nevydierajú a nepoužívajú násilie. Odmenou pre nich je „ešte väčšia záťaž“.
Európske elity počas migračnej krízy urobili podľa Robejška niekoľko chýb. Jednou z nich je, že veľmi dlho prehliadali neprehliadnuteľné príznaky nadchádzajúcej migračnej vlny. „Nedonútili Grécko, Taliansko ani ďalšie krajiny, aby plnili zmluvné záväzky, nedokázali včas použiť násilie voči pašerákom ľudí a nakoniec sa sami vmanévrovali do vydierateľnej pozície voči severoafrickým štátom a Turecku. V dôsledku toho sa v Európe rapídne zvyšuje počet vyznávačov náboženstva, ktoré má veľké ťažkosti nielen tolerovať iné vierovyznania, ale dokonca aj akýkoľvek iný spôsob života,“ skonštatoval analytik.
Za zlyhania vlády doplácajú občania
Pokračuje, že európske elity svojim vlastným občanom nahovárajú, že majú morálnu povinnosť deliť sa o výsledky európskeho civilizačného projektu. „Že ľudia z menej úspešných spoločenských systémov majú nárok vyzdvihnúť si v Európe, čo im chýba, a že na pobyt v EÚ má právo každý, v ktorého krajine sa bojuje,“ napísal. Výsledným efektom potom je, že „európske vlády len zakrývajú svoje vlastné zlyhania a vyžadujú od občanov, aby znášali náklady toho, že ony samy nedokážu riešiť problémy účelne“. Robejšek sa preto vôbec nečuduje, že v Európe rastie počet nespokojných ľudí, ktorí majú pocit, že sa vláda o ich záujmy buď nestará vôbec, alebo nerobí dosť. Dôsledkom je potom podľa analytika spochybnenie spoločenskej zmluvy, ktorá znamená, že ak bude vláda brániť záujmy občanov, oni budú znášať jej mocenskú pozíciu.
Vlády podľa autora jednoducho neplnia svoj diel spoločenskej zmluvy, ktorá ich zaväzuje chrániť vlastných občanov a tak kontrolovať a prípadne odmietať tých, ktorí nespĺňajú predpoklady pre vstup do krajiny. „Svoj mocenský monopol sú európske demokracie schopné uplatňovať len proti tým, ktorí sa rovnako nebránia a správajú sa disciplinovane, teda voči svojim vlastným občanom,“ vyjadril sa. Toto považuje za príznak rozpadu politického systému.
Autor ďalej poukazuje na trend posledných rokov, keď sa aj etablované politické strany „zjednotili“ vo svojej neochote používať včas a energicky potrebné opatrenia, a volia si pre seba tú ľahšiu cestu – stále viac zaťažovať svojich vlastných občanov.
Každý politik je podnikateľ
Tu dochádza k paradoxu. Voliči podľa Robejška síce majú právo voliť si svojich zástupcov, už si však nemajú z čoho vybrať skutočnú alternatívu voči politike, ktorá im nevyhovuje. Podľa analytika už totiž žiadna neexistuje. Dôsledkom je potom rastúci potenciál nespokojnosti so súčasnou mocenskou garnitúrou aj so samotným demokratickým systémom. „Zatiaľ ešte nie jediným, ale jedným z možných dôsledkov tejto dezilúzie môže byť volanie po ´silnom vodcovi´, ktorý bude ľudu, hoci i len domnelo a dočasne, naozaj načúvať,“ myslí si analytik.
Kladie si preto otázku, prečo to zašlo až tak ďaleko? „Každý politik je podnikateľ, ktorý žije zo svojej schopnosti mobilizovať hlasy voličov a jeho ziskom sú moc, prestíž a peniaze. Jeho náklady sú napríklad zdĺhavé hľadanie riešení, presadzovanie nepopulárnych rozhodnutí, konflikty s mocnejšími aktérmi atď. Spoločenská úloha politika je definovaná jednoznačne: prispievať k vzrastu blahobytu, bezpečnosti a stability krajiny. Jeho cieľom je však skôr snaha zvýšiť svoj zisk tým, že zníži svoje náklady. Pokúša sa teda vytvoriť a zvyšovať nepomer medzi svojím výkonom a odmenou, ktorú za neho dostane. Skôr, ako sa nad tým začneme rozhorčovať, mali by sme si uvedomiť, že sa sami správame úplne rovnako,“ píše ďalej Petr Robejšek.
Čo sa s tým dá urobiť?
Občania si podľa analytika musia v prvom rade vyjasniť, či sa radšej zmieria s prípadnou stagnáciou, alebo dokonca poklesom svojho konzumu, alebo s rizikami dlhodobo hroziacimi v spojitosti s trvalým prílevom ľudí, ktorí majú veľké ťažkosti nielen tolerovať iné vierovyznania, ale aj iný, západný spôsob života. Občania preto podľa neho musia dávať svojej vláde jednoznačne, vytrvalo a dôrazne najavo, čo si želajú. „Pomôžu tak svojim politickým reprezentantom, aby sa vzopreli tlaku zvonku a vládli naozaj pre svoju krajinu. Keď však budú občania o svojich záujmoch mlčať a spoliehať sa na to, že ich politici postoj obyvateľstva spoznajú a sú dostatočne prezieraví, aby rozhodli správne, tak robia veľkú chybu. Prenechajú totiž voľbu v rukách politikov, ktorí majú z podstaty veci iné priority,“ uviedol Petr Robejšek.
„Ak chcú obyvatelia, aby ich politici naozaj vládli pre národ a nie pre pre seba, a cudzie mocnosti, nesmú svojich politikov opustiť, ale im pomôcť k správnym rozhodnutiam,“ zdôraznil. Možností majú niekoľko. „Od písania listov, cez návštevy v kanceláriách svojich poslancov a rezolúcie až k nenásilným, ale neprehliadnuteľným demonštráciám,“ odporúča. Keď to však občania neurobia, tak podľa neho politici zostanú sami pod tlakom z Bruselu a so svojimi vlastnými záujmami.
Celý blog Petra Robejška si môžete prečítať TU.
