Deklarácie nie sú na summite G20 to najdôležitejšie. Oveľa významnejšie sú konkrétne oficiálne, neformálne alebo kuloárne rokovania jednotlivých krajín a ich predstaviteľov. Rusko nie je, samozrejme, výnimkou. Skupina G20 spája dvadsať najväčších ekonomík sveta. Skoro polovica z nich patrí ku krajinám mimo západnej civilizácie a druhá polovica pod vedením USA predstavuje západný svet. Asi nikoho neprekvapí, že väčšina krajín platformy G20 sa zároveň radí do zoznamu krajín s najväčšími vojenskými rozpočtami na svete. Inými slovami, G20 je platforma, kde sa snúbia dve berné mince súčasných medzinárodných vzťahov – vojenská a ekonomická moc.
G20 a zahraničnopolitický kurz Moskvy
Po „vyhodení“ z G8, kde malo Rusko postavenie „krajiny navyše“ (pod hlavičkou G7 plus Rusko), sa ruská diplomacia začala intenzívnejšie venovať politike v rámci G20. Okrem toho začala rozvíjať dvojrozmerné vzťahy s Čínou: dvojstranne a aj v rámci spoločných regionálnych projektov na nové usporiadanie Eurázie. Eurázijská ekonomická únia, nová Hodvábna cesta či Šanghajská organizácia spolupráce sú projekty, pri ktorých Moskva a Peking rôznorodo spolupracujú alebo hľadajú spoločný kompromis medzi svojimi rozdielnymi záujmami.
Ďalším ruským vektorom je nezápadná platforma BRICS, nad ktorou sa teraz trochu zozbierali mračná vzhľadom na pokračujúce ekonomické problémy členov a najnovšie politickej kríze v Brazílii. Ďalej je Rusko veľmi aktívne v rámci sýrskej krízy a riešení problémov Blízkeho východu. Tu je už každému úplne jasné, že bez Ruska sa so stabilizáciou regiónu nedá počítať.
Počas júna až augusta Rusko postupne normalizovalo vzťahy s Erdoganovým Tureckom, čo mení pomer síl na sýrskej šachovnici, ale aj globálnejšie vo vzťahu Turecko – EÚ, NATO, USA a tiež Rusko – EÚ. Moskva dlhodobo spolupracuje s Iránom, kde nejde ani zďaleka len o problém Sýrie a blízkovýchodného regiónu, ale napríklad aj o kaspickú regionálnu spoluprácu a ďalšie veci. Ruská diplomacia nezabudla ani na Izrael, ďalšieho regionálneho hráča. A konečne tu bol a stále je aj egyptský vektor.
Vo vzťahu k EÚ vzájomné vzťahy dlhodobo stagnujú aj napriek individuálnym „čiernym ovciam“ z členských krajín EÚ, ktoré hľadajú cesty von z poukrajinskej stagnácie (Grécko, Slovinsko, Slovensko, Fínsko). To všetko však v kontexte pokračujúcich sankcií EÚ voči Rusku, ruských protisankcí a faktickému patu na Ukrajine.
A sú tu, samozrejme, aj Spojené štáty a ich blízkovýchodná a ukrajinská (či širšie postsovietska) politika, ktorá je bodom dlhodobého stretu medzi Moskvou a Washingtonom. Naopak v prípade vzťahov medzi vojenskou alianciou NATO a Ruskom dochádza k stavu „konštruktívnej konfrontácie“ a zvyšujúcej sa bezpečnostnej dileme.
Summit G20 v Chang-čou predstavoval ďalšiu z križovatiek zahraničnej politiky súčasného Ruska. Putinove rokovania a neformálne stretnutia na samotnom summite G20 sledovali súčasnú strategickú líniu a odrážali poukrajinskú realitu jeho pozície. To znamená, že Putin sa pohyboval v troch „priestoroch“ zahraničnej politiky Ruska.
V nezápadnom vektore na osi BRICS – Čína – Turecko, ďalej na západnom vektore USA a Nemecko s Francúzskom a Veľkou Britániou a konečne na individuálnej osi jednostranných vzťahov ku krajinám, ako sú Saudská Arábia alebo Argentína.
G20: Nezápadná os BRICS – Čína – Turecko
Ako už je tradíciou, v rámci summitu G20 bola zorganizovaná neformálna schôdzka členských štátov BRICS, to jest Brazílie (zastúpenej novým prezidentom Temerom), Číny, Indie a Južnej Afriky. Pripomeniem, že ide o krajiny, ktoré zaujali k ruskej politike na Ukrajine neutrálny postoj a celý projekt BRICS je do značnej miery dieťaťom ruskej diplomacie a jej koncepcie multipolárneho sveta. Témou schôdzky bola ďalšia spolupráca v rámci BRICS, ale aj otázky ako situácia na Blízkom východe, a to vrátane konfliktu v Sýrii, problému terorizmu a ruskej operácie tamže. Je veľmi pravdepodobné, že lídri si vymenili svoje názory a predovšetkým koordinovali agendu na nadchádzajúci summit v Indii.
Nasledovalo dvojstranné rokovanie medzi Ruskom a Čínou na najvyššej úrovni. To potvrdilo doterajší trend postupného (ale výberového) prehlbovania spolupráce. Slovami čínskeho lídra majú Rusko a Čína „jednotné pozície“ v aktuálnych medzinárodných a regionálnych otázkach. Ďalej vyzdvihol úspešnú cestu Putina do Pekingu tento rok v júni, kde došlo k podpisu 30 dohôd hlavne ekonomického charakteru.
Nepochybne zvláštny význam malo rokovanie s tureckým prezidentom Erdoganom. Putin sa s Erdoganom stretol hneď 3. septembra pred oficiálnym začatím summitu. Rokovanie ukázalo pokračujúcu konvergenciu medzi Ankarou a Moskvou a ich ďalšiu spoluprácu vrátane konkretizácie Tureckého prúdu ako strategického plynovodu pre Moskvu aj Ankaru. Témou bola takmer určite sýrska kríza, ktorá sa však do oficiálneho protokolu nedostala. Novú kvalitu vzťahov dokladá, že na svojej tlačovej konferencii po skončení summitu Putin potvrdil, že nedávna turecká vojenská operácia v Sýrii preňho „nebola prekvapením“ (preložené – turecká strana ju predrokovala s Ruskom).
Putin a Obama: Hodina a dvadsať minút v kuloároch
Sýrska kríza bola nepochybne jednou z hlavných tém, ktoré sa na rokovaniach Putina široko riešili. Platilo to aj pre neformálne jednu hodinu a dvadsať minút dlhé stretnutie prezidenta Putina a Obamu v kuloároch summitu. Podľa oficiálnych správ boli témou schôdzky neprekvapivo Sýria a tiež (podľa všetkého v druhom pláne) Ukrajina, čiže dve hlavné oblasti sporov medzi oboma veľmocami. Sýria a Ukrajina pritom len stelesňujú celkový stav vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom po skončení studenej vojny.
V poslednom čase však ruská strana naznačovala určité (hádam) pozitívne posuny na poli sýrskeho konfliktu či dokonca (nekonkretizovaného) zblíženia pozícií. Po ukončení summitu G20 túto líniu na tlačovej konferencii prezident potvrdil a povedal, že jeho cieľom je „normalizovať“ vzťahy medzi Ruskom a USA, pretože ich súčasný stav chápe ako nenormálny. Sankcie a ich zrušenie sa na rokovací stôl schôdzky podľa Putina nedostali.
Saudi, ropa… A Sýria
Sýria bola zrejme témou rokovania aj s predstaviteľmi Saudskej Arábie, ktoré sa konalo v Chang-čou 4. septembra. Zatiaľ čo Putin verejne o Blízkom východe nehovoril, saudskoarabská strana spomenula úlohu Ruska ako veľmoci pre stabilitu tohto regiónu. Skutočným reálnym výsledkom rokovania bola neskôr oznámená dohoda oboch krajín o stabilizácii ropného trhu, ktorú sa im – po nezhodách – podarilo dosiahnuť. Kľúčová závislosť oboch ekonomík od predaja ropy a cena ropy zrejme obe strany donútili, aby našli spoločnú reč. V pondelok 5. septembra vyrástla cena ropy o 5 % v reakcii na dosiahnutú dohodu medzi oboma de facto rivalmi.
Rusko a západný vektor
Konečne posledný blok rokovaní Vladimira Putina sa týkal západoeurópskych partnerov. Rokovania medzi prezidentom Hollandom a Putinom a kancelárkou Merkelovou a Putinom sa konali (oficiálne pre zaneprázdnenosť Merkelovej s voľbami doma) každé zvlášť či jeden na jedného. Obe rokovania boli iniciatívou Paríža a Berlína, nie Moskvy. Fakticky predstavovali akúsi náplasť na odvolané rokovanie v normandskom formáte, ktoré sa na summit G20 plánovalo. To nakoniec v auguste Moskva odmietla ako v podstate bezpredmetné vzhľadom na stav patu Minských dohôd a vyčkávacie či skôr zdržiavanie taktiky Kyjeva.
Vzhľadom na celkovú situáciu ohľadom Ukrajiny, ktorá aj naďalej zatieňuje vzťahy s Ruskom, rokovania s Merkelovou a s Hollandom nepriniesli žiadne konkrétne výsledky alebo novinky. Možno len okrem plánovanej októbrovej návštevy V. Putina vo Francúzsku. Neskôr Putin na tlačovej konferencii komentoval postoj k normandskému formátu ako platformy na riešenie ukrajinskej otázky. Podľa jeho slov Rusko podporuje samotný princíp normandského formátu (Nemecko, Francúzsko, Ukrajina, Rusko). Nevidí však dôvod na schôdzky, ktoré k ničomu konkrétnemu nevedú.
Putin tak znovu naznačil, že Rusko nie je s výsledkami spokojné. Inými slovami, Moskva prenechala ťah svojim západným partnerom.
Konečne, za pozornosť stojí aj rokovanie prezidenta Putina s novou britskou premiérkou Theresou Mayovou. Išlo o prvé – testovacie – stretnutie oboch politikov v novom pobrexitovom kontexte. Aj tu ruský prezident zdôraznil záujem na zlepšení či normalizácii vzťahov oboch krajín pomocou dialógu.
Koniec rozprávky o izolácii Ruska
Suma sumárum, Západ (USA a EÚ) dnes čelí pomerne prekérnej situácii. Politika sankcií a izolácie Ruska fenomenálne prepadla. Krym aj naďalej zostáva Rusku a dá sa len ťažko predpokladať, že sa ho Rusko dobrovoľne vzdá – bez ohľadu na negatívne dopady sankcií na ruskú ekonomiku. Východ Ukrajiny sa premenil na krajinu nikoho a zostáva ako ruské eso v hre o geopolitické postavenie Ukrajiny. Je načase sa pýtať, či by sa vzťahy s Ruskom nemali uchopiť za iný koniec.
Rusko partnerom na Západe všemožne naznačuje, že je pripravené sa vrátiť k rokovaciemu stolu a riešiť problémy dohodou. To určite znamená kompromisy (a v rámci nich aj ústupky Moskve) na báze win-win, ale predovšetkým obnovenie vzájomnej dôvery. Lenže veci komplikuje aj to, že sa vzťahy medzi Ruskom a EÚ začali militarizovať vďaka novému oživeniu NATO a vyhodnoteniu Ruska ako recidívy expanzie z čias ruských cárov v kombinácii so Stalinom. NATO fakticky supluje neexistujúcu bezpečnostnú architektúru EÚ, respektíve Európy, a Rusko dlhodobo dráždi ako trójsky kôň americkej hegemónie v Európe. Aj napriek tomu je však považovaná za záruku európskej bezpečnosti voči Rusku (čiže silovo, konfrontačne – namiesto diplomaticky, integračne).
Ruský neeurópsky vektor sa posilňuje, a to vzhľadom na dva hlavné projekty, eurázijskú integráciu (vrátane Číny) a BRICS s presahom k Turecku, ale na druhej strane Rusko nikdy dvere Európe nezavrelo, pretože to nezodpovedá jeho národným záujmom. Sýrska politika Ruska urobila čiaru cez rozpočet akýmkoľvek ďalším plánom na globálnu izoláciu Moskvy. Práve uskutočnený summit G20 bol skrátka len ďalším dôkazom toho, že žiadna izolácia Moskvy sa nekoná.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
