Drsné svedectvo z Kosova. Takto sa dnes žije v ťažko skúšanej krajine

27.9.2016 5:30

REPORTÁŽ Sedemnásť rokov po odchode srbských ozbrojených a bezpečnostných síl a osem rokov po vyhlásení nezávislosti uznáva Kosovo ako nezávislý štát 113 krajín a neuznáva 90 vrátane všetkých najväčších krajín Latinskej Ameriky, ako aj Ukrajina, Španielsko, India, Grécko, Mexiko a ďalšie. Ako sa teda žije v takomto stave polo-existencie?

Drsné svedectvo z Kosova. Takto sa dnes žije v ťažko skúšanej krajine
Foto: archív Gustáva Murína
Popis: Zvyšky chrámu

Všetko sa točí okolo...

Keby sme chceli veľmi, ale veľmi zostručniť vznik nezávislého Kosova, tak môžeme, naopak, smelo označiť za rozhodujúci nástroj tejto nezávislosti ústa praktikantky v Bielom dome Lewinskej. Jej schopnosť orálneho sexu, ktorú dnešná kandidátka na prezidentku USA zjavne neovládala, priviedla prezidenta Billa Clintona až na pokraj hrozby hanebného zbavenia úradu. Väčšinu Kongresu pritom nejaká nevera nemohla tak rozrušiť, ako jeho logický plán zatvorenia zahraničných vojenských základní USA a redukcie tých domácich. To vojensko-priemyselný komplex, pred ktorým varoval už prezident Eisenhower, nemohol dopustiť. Preto ten škandál a preto zrejme aj dohoda, že Clinton nebude odvolaný, ak zabudne na svoj odzbrojovací plán a ponúkne ozbrojeným silám ľahko vyhrateľnú vojničku. A tak 9. júna 1998 prezident USA Bill Clinton deklaroval „stav národnej núdze“ (výnimočný stav) vzhľadom k „neobvyklému a mimoriadnemu ohrozeniu národnej a zahraničnej bezpečnosti Spojených štátov“.

Čo môže byť absurdnejšie – kde sa končí „zahraničná bezpečnosť Spojených štátov“? V Kosove?? Veď tu sme už pri scenári filmu „Vrtieť psom“, v ktorom sa presne opisuje, ako sa taká vojnička hľadá a ako sa realizuje. Samozrejme, vo filmovej metafore. Ako pri všetkých amerických agresívnych intervenciách, realita je omnoho krutejšia – pre tých druhých. A ako paradox, nezávislé Kosovo je fakticky logistickým zázemím pre najväčšiu americkú vojenskú základňu v Európe so siedmimi tisícmi vojakmi na rozlohe 360 hektárov. Američania sa sem stiahli po tom, čo ich už Nemci, Taliani a Španieli mali plné zuby. Týmto sa Clinton vykúpil a vďaka tomu teraz nechodí po kanáloch, ale lobuje v kampani za svoju ženu. Preto by sa tiež tá základňa mala volať Lewinski...

Američanmi vedené „humanitárne bombardovanie“ (vynález „humanistu“ Havla) Kosova a Srbska stálo životy troch tisíc obetí všetkých etnických skupín vrátane kosovských Albáncov. Američania vybombardovali aj nemocnicu v Niši a ich rakety zdemolovali čínsku ambasádu v Belehrade. Iné doleteli až na predmestie bulharského hlavného mesta Sofie. A keďže sme boli takí hlúpi, že sme podvodne povolili prelety lietadiel NATO (pán Kukan klamal, že budú len dopravné a tankovacie) aj samotná Bratislava bola v ohrození, keď na Letisku generála M. R. Štefánika prijali telefonát, že majú okamžite evakuovať, lebo „humanitné bombardovanie“ sa blíži! Sú známe zábery, ako lietadlá NATO vybombardovali celú kolónu albánskych utečencov. Súčasne sa stupňovali represie zo srbskej strany (veď za to, čo robili kosovskí povstalci, by ich v USA likvidovali plameňometom, kde aj pokojné demonštrácie rozháňajú tankami Národnej gardy), z ktorých vraj najväčších zverstiev sa dopúšťali ruskí dobrovoľníci (možno ako výhovorka, že tieto zverstvá robili ne-Srbi). Do toho stupňovala svoj teror (ako teroristická organizácia aj Ministerstvom zahraničných vecí USA označená) Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK). Veľmi pozoruhodný dokument o tom pripravila Česká televízia, ale nikdy neodvysielala, preto je na YouTube. Známy je útok UÇK na pravoslávny kláštor v Zočište (5 km od Orahovacu), významný pre uloženie ostatkov sv. Kosmasa a Damianosa. Hoci bol uctievaný aj miestnymi Albáncami, príslušníci UÇK ho vyrabovali, mníchov deportovali do zajateckého tábora a všetky budovy zrovnali so zemou. Tieto zverstvá ponechali západné demokracie na čele s USA dokonalo ľahostajnými k nevinným obetiam. A práve z Orahovacu, dnes označovanom ako Rahovec, prinášame túto reportáž o tom, ako tam dnes Albánci aj Srbi žijú.

Stopy vojny

Kam sa v Kosove pozriete, nájdete následky bojov. Na domoch sú stopy po strelách a granátoch, ešte aj v centre Rahovca sú vypálené domy a obchody. V Prizrene, meste na juhu Kosova, ktorý historickým významom predčí Prištinu, Albánci vypálili pod prizrenským hradom ešte v roku 2004 (teda päť rokov po skončení vojny a odchode srbskej armády!) srbské domy a chrám. V chráme rozstrieľali staré fresky, ale hlavné múry sa zachovali, a tak sa o pamiatku stará Alexander, Srb, ktorému tiež vypálili neďaleký dom. Ale vrátil sa pred tromi rokmi, lebo mu ho veľmi pekne zrekonštruovala britská nadácia! To je tu priam pravidlom – v Rahovci financovala Turistické centrum USAID a pitnú fontánku zasa švajčiarska nadácia Helvetas.

Opýtal som sa Alexandra, ako sa teda žije teraz Srbom v Kosove. Odpovedal: „Teraz už dobre.“ A to ma zaujalo. Na to „dobre“ som bol naozaj zvedavý.

Treba povedať, že aj súčasná kosovská vláda označuje útoky na srbské pravoslávne chrámy za vandalstvo. Tak to hlása aj veľká tabuľa pred Katedrálou svätého Juraja v centre Prizrenu, ktorú stráži zosilnená policajná hliadka – a nudí sa. A tak to je prakticky všade. Tieto chrámy sú chránené, ale tiež zväčša zatvorené. Nádherný kláštorný komplex v údolí nad mestečkom Deçani je výnimočne otvorený návštevníkom a má aj suvenírový obchodík, ale to preto, že ho chránia mierové sily K-force. Albánsky taxikár tam ani nechcel ísť, že ho nepustia. „Teba nepustia, mňa pustia,“ povedal som mu, a tak sme došli až po betónové zátarasy s ornamentálne situovaným obrneným transportérom, kde nikto nebol.

Keď sme došli ku kláštoru, pri vchode sme našli stanovište s guľometnými strieľňami, kde opäť nikto nebol. Slovinských vojakov K-force som našiel až na nádvorí na verande hospodárskej budovy, ako hrajú karty. Len jeden z nich formálne kontroluje pasy návštevníkov, aj to až na odchode. Ako osamelý novinár som sa pri vchode míňal s miestnymi Srbmi, ktorí prišli obzrieť kláštor autobusom práve z Rahovca. Je to paradox, ale po odtrhnutí Kosova od Srbska bol kláštor nielen noblesne zrekonštruovaný, ale ešte aj rozšírený o ďalšie budovy! A treba jasne povedať, miestna ostraha K-force by proti útoku rozvášneného davu nič nezmohla. Lenže žiadny rozvášnený dav sa tu nekoná. Aj preto je tu služba v mierových silách, kam patria okrem Slovincov a Talianov aj Rakúšania, skôr turistickým výletom a takých uniformovaných výletníkov nájdete po celom Kosove.

Je tu pokoj?

Keď som sa chystal do Kosova, tak mi z ich turistickej kancelárie odporučili z atrakcií mesta Rahovec okrem iného aj návštevu vinárskej obce Velika Hoca, kde žijú výhradne Srbi. Všetky názvy obcí sú uvedené aj v srbčine. Pravda, väčšinu z tabúľ pri malých dedinkách, odkiaľ Srbi nedobrovoľne odišli, ktosi zamazal. Našinec tu logicky v komunikácii s miestnymi použije najskôr materinský jazyk, v tomto prípade slovenčinu. Automaticky odpovedajú srbsky. Všetci kosovskí Albánci srbčinu či srbo-chorvátčinu, prirodzene, ovládali. Preto nerobí problém sa s nimi dohodnúť. Jediný raz som započul (aj to od chrbta a polohlasom) protest, keď sme vchádzali do miestneho kultúrneho domu pomenovaného po padlom bojovníkovi UÇK a ja som (ako inak) pozdravil po srbsky. Ako to vlastne je, som sa teda rozhodol preveriť prechádzkou po severnej časti mestečka Rahovec, ktorú obývajú Srbi.

Ako obvykle, miestny pravoslávny chrám bol zamknutý a izolovaný vysokým múrom. Ale ani blízka albánska historická veža s hodinami nebola prístupná. Bránka zatvorená, schody k veži zarastené burinou a krovím, hodiny dávno nefunkčné. Ale ochotne ma k nej priviedol miestny Albánec, aj keď som sa ho na cestu pýtal lámanou srbčinou. Domy sú tu zväčša ošarpané, ale to je aj inde. Miestne centrum pre deti zamrežované a zamknuté. Nikde na svete som nevidel kontajnery na odpadky v takom stave rozkladu. Až neskôr som zistil, že odpad sa tu nevyváža ani z albánskych častí. A to majú starostu pôvodne vyštudovaného biológa, tak by mohol tušiť, akú časovanú bombu v meste má. Málo ľudí vidieť na ulici, je to tu ako vymreté. Ale ak sa zjavia, usmievajú sa a radi odpovedajú na srbský pozdrav.

Pomaly som prešiel touto časťou a bez toho, aby som si to všimol, ocitol sa na albánskej strane dlhej ulice. V miestnom obchodíku som si dal pivo, ktoré aj sami pijú (veď sú, hoci ako moslimovia, aj veľkými producentmi vína) a dozvedel sa, že sem Srbi nakupovať nechodia. Majú svoj vlastný obchodík. Ale v debate nad tým pivom som objavil, že kosovskí Albánci majú veľmi triezvy pohľad na politiku. Oni aj Srbi sa jednohlasne zhodnú, že najlepšie bolo za Tita. Súčasné Kosovo je paralyzované korupciou a rodinkárstvom. Uznávajú aj už zosnulého Rugovu, čo chcel všetko riešiť zmierlivo a nielen pre Albáncov. Bývalého veliteľa UÇK a súčasného prezidenta Taćiho považujú za mafiána, čo si kúpil hlasy voličov a teraz rozkráda krajinu. Veď z tejto krajiny je aj najväčší prúd z Balkánu v rámci vlny utečencov do západnej Európy. Po vysnívanej slobode prišlo rozčarovanie. Ameriku stále obdivujú, ale americká základňa v nich už také nadšenie nevzbudzuje.

Americkí vojaci sa tu totiž pohybujú ako duchovia a účel tej základne, keď sú tu sily K-force, ostáva záhadou. Pozoruhodné je, že hoci je všade vidieť kombináciu kosovskej a albánskej vlajky, v skutočnosti o toto spojenie do jedného štátu nestoja pre historické a aj povahové rozdiely. Sú aj jazykové, veď miestni v Rahoveci sa dorozumievajú originálnym nárečím, ktoré je mixom všemožných jazykov medzi srbčinou a albánčinou vrátane zopár nemeckých slovíčok. O tých druhých (Albánci o Srboch a naopak) pred cudzími nehovoria a robia všetko pre to, aby konečne mohli žiť zasa normálnym životom.

Čas na poéziu

Kosovo sa na ruinách po krvavej občianskej vojne pokúša žiť normálne. Dôkazom je druhý ročník medzinárodného literárneho festivalu „Poézia a víno“, ktorého zakladateľom a hlavným organizátorom je miestny básnik Fahredin Shehu. Prvý ročník mal až štyridsať účastníkov zo zahraničia. V druhom ročníku sa miestnemu publiku predstavili básnici z Austrálie, Japonska, Nórska, Fínska, Turecka, Švajčiarska, Albánska, Belgicka, Palestíny a Albánska. A ako to už býva v trápených krajinách, záujem miestneho publika o poéziu a literatúru je pozoruhodný. Večerný maratón poézie v kaviarni v parku napodiv miestnych od kávy, či vína nevyhnal a ľudia tu počúvajú, aj keď mnohí nemôžu rozumieť angličtine či iným jazykom. Iste k tomu prispelo aj to, že prevažovali miestni poeti a poetky, ale veď aj v tomto im máme čo závidieť.

Budúcnosť v Európe

Svojou ne-existenciou pre takmer stovku štátov sveta vyriešili elegantne. Nemajú zastupiteľstvá a víza rozdávajú pri prílete na letisku s úsmevom. Nikdy a nikde som nepostrehol náznak nevôle, že prichádzam z krajiny, ktorá Kosovo neuznáva. Pozoruhodne si tu adoptovali euro. Hoci nie sú v eurozóne, je to ich oficiálna mena a celá ekonomika sa tomu (podobne ako v Čiernej hore) prispôsobila. Ich vlajka napodobuje vlajku EÚ a to je evidentne aj budúcnosť tejto ťažko skúšanej krajiny. Až sa ocitnú v spoločenstve európskych národov spoločne so Srbmi, snáď konečne aj padnú hranice medzi nimi. Tie viditeľné, aj tie skryté...

Autor: Gustáv Murín

Článok vznikol s podporou grantu Literárneho fondu v Bratislave.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia

Ďalšie články z rubriky

Ako to bolo s Kočnerom? Jankovská zverejnila takýto status. Má odkaz aj pre Matoviča

21:40 Ako to bolo s Kočnerom? Jankovská zverejnila takýto status. Má odkaz aj pre Matoviča

Štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská, ktorej meno sa malo objaviť v údajne…