Autoritárske režimy sa dajú rozdeliť na dve základné podskupiny: revolučné a konzervatívne. Hlavný rozdiel spočíva v prístupe samotného režimu k svojim stúpencom. Revolučné alebo tiež dynamické režimy svojich stúpencov podporujú v tom, aby konali nezávisle. Na druhej strane konzervatívne režimy podobné praktiky zavrhujú a na akékoľvek podnety, ktoré nevychádzajú priamo z centra moci, sa dívajú skepticky.
„V priebehu dlhej ruskej histórie sa ruskí politickí lídri spoliehali primárne na konzervatívnejší autoritársky model, ktorý riadia len najvyššie politické kruhy a iniciatívy od vlády nezávislých skupín potláča,“ píše autor.
„Po anexii Krymského polostrova v roku 2014 sa ruská vláda uchýlila k dočasnej zmene tohto prístupu; Kremeľ umožnil organizáciám zjednocujúcim ruských patriotov expandovať, ale čoskoro si uvedomil možné riziká tejto stratégie a rýchlo sa vrátil k svojmu tradičnému modu operandi.“
Zmenu tradične konzervatívneho prístupu ruskej vlády vyvolala mobilizácia opozície vnútri Ruska na začiatku nového tisícročia a najmä v rokoch 2011 až 2012 a po anexii Krymu. Kremeľská stratégia boja proti zmobilizovaným davom sa opierala o podporu provládnych skupín, ktoré mala vláda spočiatku pevne pod kontrolou.
Ruská vláda najprv podporovala najmä patrioticky orientované mládežnícke organizácie. Po prvom proteste na kyjevskom Majdane v roku 2014 sa sformovala skupina Naši. Za tvorbu programu nového mládežníckeho hnutia bol zodpovedný Vladislav Surkov z prezidentskej kancelárie RF.
„Skupina Naši bola od svojho vzniku prezentovaná ako ,protifašistická‘, čo zo všetkých jej oponentov automaticky urobilo fašistov. Antifašizmus sa neskôr stal jednou z hlavných zbraní novej ruskej ideológie. Toto je spojené s rokom 1945, keď Sovietsky zväz zvíťazil vo vojne proti fašistickému Nemecku. Logika je taká, že ktokoľvek, kto vystupuje proti ruskej vláde, automaticky patrí do kategórie ,fašista‘,“ píše autor.
Mládežnícka skupina Naši a jej podobné organizácie (ako napríklad Mladá garda) organizovali v roku 2007 v Rusku a Estónsku protifašistické protestné akcie potom, ako z centra Tallinna odstránili sochu sovietskeho vojaka. Demonštranti v Moskve zase zabarikádovali estónske veľvyslanectvo.
Podobné mládežnícke organizácie zamerali svoje snahy aj proti členom ruskej opozície a aktivistom za ľudské práva. Kľúčový rozdiel medzi činmi skupín ako Naši a ostatnými občianskymi hnutiami spočíva v tom, že mládežnícke organizácie vytvorené v reakcii na rastúce protivládne protesty sa neuchyľujú k násiliu.
„Ale z nejakého dôvodu sa kremeľský plán na obranu proti ruskej opozícii nevydaril tak, ako jeho tvorcovia zamýšľali. V období protivládnych protestov v Rusku v rokoch 2011 až 2012 vedúci predstavitelia študentských hnutí zlyhali v masovej mobilizácii mládeže. Vládne orgány museli prevziať iniciatívu a skupinu Naši v roku 2013 oficiálne rozpustili. S týmto sa skončila éra provládnych mládežníckych organizácií,“ tvrdí autor.
Ruská vláda sa prestala spoliehať na energickú mládež a – najmä v súvislosti s krízou na Kryme a Donbase – sa obrátila na dospelých aktivistov: vojenských dobrovoľníkov a veteránov, motorkárov a továrenských robotníkov.
Dobrovoľníci a hybridná vojna
Protesty na ukrajinskom Majdane v rokoch 2013 až 2014 a vojna vo východnej časti Ukrajiny odštartovali novú éru – éru patriotického aktivizmu a decentralizovaného násilia v Rusku aj za jeho hranicami.
Ruská vláda zúfalo potrebovala na svoju hybridnú vojnu dobrovoľníkov, čo si vyžadovalo mobilizáciu mimovládnych vojenských skupín a expertov na propagandu a logistiku. Vojenská účasť Ruska na Ukrajine musela vyzerať ako spontánna akcia vlastenecky zmýšľajúcich dobrovoľníkov. V konečnom dôsledku sa však stalo to, že pôvodne Kremľom podporované ozbrojené skupiny začali predstavovať hrozbu pre samotnú ruskú vládu.
„Spočiatku ruské štátne médiá dobrovoľníkov bojujúcich na východe Ukrajiny prezentovali ako hrdinov, ktorí sa na rozdiel od ,byrokratov v oblekoch‘ nebáli ohroziť svoje vlastné životy a išli hájiť záujmy Ruskej federácie,“ pokračuje Baunov.
„V tomto období vznikali po celom Rusku patriotické vojenské kluby, kluby nadšencov vojenskej histórie a vládou sponzorované ,mimovládne organizácie‘. Prostredníctvom heroizácie lídrov Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky legitimizovala ruská vláda v očiach verejnosti ich autonómiu a nezávislosť.“
Konanie ruskej vlády motivovalo veľa dobrovoľníkov, aby sformovali organizácie, ktoré sa podieľali na nábore ďalších dobrovoľníkov, ich vyzbrojení a následnom vyslaní do konfliktných zón. Aktivity týchto organizácií sa však neprezentovali v štátnych médiách, ich cieľom bolo utvoriť iný obraz.
Ruské médiá sa pridržiavali príbehu o tom, že vojna na východe Ukrajiny prebiehala primárne medzi miestnymi obyvateľmi a niekoľkými oddanými ruskými občanmi, ktorí sa na Ukrajinu vydali potom, ako počuli o otrasnom zaobchádzaní s po rusky hovoriacimi ľuďmi zo strany ukrajinských agresorov.
„Kľúčové informácie, ako sa na Ukrajinu títo ruskí dobrovoľníci vôbec dostali, a o pomoci, ktorú im poskytli organizácie špeciálne vytvorené s týmto cieľom, ruské médiá nepriniesli. Pritom pokračovanie vojny na východe Ukrajiny závisí od logistickej podpory všemožných nadácií, internetových serverov a sociálnych skupín,“ zdôrazňuje autor správy.
Vo veľmi krátkom období sa zrodil vysoký počet vlasteneckých organizácií: Nadácia pre pomoc Novému Rusku, Aliancia občanov Donbasu, Asociácia Nového Ruska, Od ľudí Donbasu a mnohé ďalšie, z ktorých všetky úzko spolupracovali s regionálnymi vládami a armádnymi veliteľmi.
Vojaci vracajúci sa z východu Ukrajiny späť do Ruska začínali formovať svoje vlastné skupiny, ako sú Únia veteránov Donbasu a Únia donbaských dobrovoľníkov. Počas najtuhších bojov na Donbase sa sformovala radikálna ruská ideológia, ktorá sa postupne rozšírila až k najvyšším pozíciám v ruskej vláde.
„Donbas pritom nebol jediným ohniskom, kde došlo k dočasnej strate ruského vládneho monopolu; k podobným incidentom dochádzalo aj v Čečensku pod vedením Ramzana Kadyrova. Spolu s nezávislými skupinami dobrovoľníkov bojujúcimi na Donbase, ktorí sa po svojom návrate do Ruska začali usilovať o dosiahnutie politickej moci, predstavoval problém Čečenska úpadok centrálnej moci ruskej vlády.“
Návrat do starých koľají
Ruská vláda si veľmi rýchlo uvedomila, že tento revolučný typ politickej podpory zo spodných vrstiev spoločnosti úplne nezodpovedá ruským národným tradíciám a môže v konečnom dôsledku ohroziť samotný Kremeľ.
Návrat do starých koľají sa prejavil v konflikte v Sýrii, kde z ruskej strany pôsobí len ruská armáda, ktorá je priamo riadená ruským ministerstvom obrany. V Sýrii ruskí občania nevidia hrdinov v robotníkoch, z ktorých sa cez noc stali vojaci, ale vo vojenskom personále ruskej armády. Na rozdiel od dobrovoľníkov bojujúcich na Ukrajine ide o ľudí, ktorí prešli vojenskou akadémiou, a tvoria tak kontrolovateľnú súčasť vládnej moci.
Ruská vláda prostredníctvom štátnych mediálnych kanálov súčasnou heroizáciou ruských vojakov bojujúcich v Sýrii odvracia pozornosť od potenciálne škodlivých elementov pôsobiacich na Donbase.
„Najväčšiu hrozbu vidí Kremeľ v extrémnej ľavici a konzervatívnych patriotoch. Títo ľudia chcú rozviazať akékoľvek styky Ruska s globálnou ekonomikou, potrestať vnútorných nepriateľov Ruska, regulovať kultúrny a privátny život ruských obyvateľov a prerozdeliť štátne bohatstvo, ktoré sa po privatizácii dostalo do rúk hŕstky oligarchov,“ pokračuje Baunov.
„O týchto myšlienkach sa často hovorí v novovzniknutých republikách na východe Ukrajiny. Dokonca sa už podnikli aj prvé kroky na ich realizáciu.“
Toto, samozrejme, nemohli nechať vládne kruhy bez povšimnutia a začalo dochádzať k postupnému znižovaniu podpory dobrovoľníckych skupín. „Hrdinovia Donbasu“ zmizli z verejného priestoru tak rýchlo, ako sa v ňom objavili.
Všetko nasvedčuje tomu, že ruská vláda sa teraz snaží o zníženie popularity dobrovoľníkov bojujúcich na východe Ukrajiny, rovnako ako ich činov.
Celú štúdiu si môžete v angličtine prečítať TU.
