Štrobl, ktorý sa podľa svojich slov hlási k pražskej kaviarni, o sebe tvrdí, že má síce sociálne cítenie, ale k neziskovým organizáciám je prinajmenšom obozretný. Ľavicové zmýšľanie vraj tiež nemá, namiesto toho volí konzervatívne strany.
„V tomto duchu sa nesie aj môj postoj k riešeniu utečeneckej krízy. Nie je mi ľahostajný osud trpiacich na Blízkom a Strednom východe, prípadne v Afrike, ale som jednoznačne proti tomu umožňovať týmto ľuďom neriadenú imigráciu do Európy. Možno to bude znieť zvláštne, ale odmietam vítaciu politiku práve preto, že s ľuďmi, ktorí do Európy mieria, súcitím,“ nechal sa počuť Štrobl.
A dal sa do objasňovania svojho názoru. „Chápem, že predstava veselej a šťastnej Európy plnej ľudí rôznych rás a náboženstiev je lákavá. Aj mne by sa celkom páčila, ale otvorením stavidiel migrácie to nedosiahneme. Máme za ľudí, ktorým tu dáme azyl, do značnej miery zodpovednosť. A čo im môžeme ponúknuť? Vyhliadky na život na okraji spoločnosti, celkom bez vplyvu na okolité prostredie, a závislosť od sociálnych dávok. To je vražedný koktejl,“ mieni Štrobl.
Pôvodný text TU
Dodáva, že svoju hodnotu opierame o to, ako sa nám podarilo v danej kultúre zakotviť, ako významní si v nej pripadáme a do akej miery ju môžeme sami utvárať či ovplyvňovať. Poukazuje na vyjadrovanie hodnoty cez peniaze či na jeden z faktorov ovplyvňujúcich sociálny status – vzdelanie.
„Ako do tejto kultúry môžu zapadnúť imigranti, ktorí sa teraz plavia cez Stredozemné more. Odpoveď? Ťažko, alebo vôbec. Čaká ich život na sociálnych dávkach bez možnosti aktívne sa podieľať na kultúre, do ktorej vstupujú, pretože tá ich zdroje sebahodnotenia neocení. Čím je napríklad prostý afganský alebo sudánsky dedinčan hodnotný pre svoje okolie. Vo svojej vlasti potrebuje poznať niekoľko súr z Koránu, žiť životom podľa pokynov miestneho, spravidla biedne vzdelaného mullu (kazateľa), musí rozpoznať, kde rastie dobrá tráva pre jeho stáda kôz, prípadne vedieť obrobiť svoju pôdu tak, aby mu z nej niečo vzišlo. A potom sa ešte musí vedieť jednať na trhu a svoje víťazstvo v týchto sociálnych interakciách náležito podať svojim priateľom, ktorí ho následne za to ocenia,“ uvádza a ukazuje na to, že ak príde takýto človek k nám, zistí, že všetko to, z čoho plynie jeho sebaúcta, ja mu naraz nanič.
„Čo urobí? Nuž primkne sa k podobne deprimovaným súkmeňovcom, vytvoria postupne geto s paralelnou kultúrou, kde sa opäť môže cítiť dôležitý, ale frustrácia z nenaplnených potrieb tým nemizne. Najčastejšou odpoveďou na takúto situáciu je rezignácia. Človek si, ako je známe, zvykne na všetko. Ale občas to nestačí. Pokiaľ počet podobne frustrovaných jedincov prekročí určitú medzu (niektoré štúdie udávajú štyri až sedem percent), začnú logicky žiadať implementáciu svojej kultúry do tej väčšinovej. Chcú mať, pochopiteľne, vplyv na kultúru, v ktorej žijú, a tak to robia. A pokiaľ k tomuto faktu prirátame, že islam neuznáva iné náboženstvá ako rovnako dobré a moslim svoju vieru nechápe ako svoju privátnu vec, do ktorej nikomu nič nie je, máme obrovský problém,“ hovorí Štrobl.
Záverom dodal, že integrácia ľudí najmä z Afriky a aj z islamských krajín sa Európe nepodarila. „Nikto to nezvládol a to sa s týmto problémom potýkajú na rozdiel od nás desiatky rokov. Počínajúc Nemeckom a ďalej na západ, a na sever od neho nachádzame no-go zóny, enormný počet sociálne vylúčených lokalít a nárast obojstrannej frustrácie až agresie, ktorá postihuje ako väčšinovú spoločnosť, tak menšiny neschopné sa integrovať. Nikto v Európe nemá recept, ktorý by ukazoval merateľné a pozitívne výsledky. Naopak to vyzerá, že situácia sa stáva čím ďalej, tým horšia a, zdá sa, že miestami už prerastá do otvoreného násilia,“ uviedol s tým, že on osobne by bol za to, aby sme urobili všetko pre to, aby ľudia nemuseli migrovať k nám. „A tých, ktorí sa o to snažia z iných ako politických dôvodov, vracajme. Paradoxne práve preto, aby sme im pomohli a ich osud ešte viac nezhoršovali,“ uzavrel.
