„Tlmočil som pre medzinárodné vojská. Dostával som veľa výhražných listov, pretože na to prišli ľudia z Talibanu napojení na rôzne teroristické organizácie. Stiahol som sa a potom pracoval len v biznise. Vyhrážky pokračovali, na ulici ma napadli. Rozhodol som sa emigrovať,“ vysvetľuje pre PL Afganec Mohamed Nebi. Stretli sme sa v kaviarni Kábul, rozsiahlej chatrči, ktorá aj so všetkými ostatnými v južnej časti „Džungle“ podlieha demolácii.
Džungľa a Mohamed
Z Calais prichádzajú stále čerstvé správy o pokračujúcom búraní južnej časti provizórneho utečeneckého tábora, ktorého tu nazývajú „Džungľa“. Začalo sa v pondelok popoludní za dohľadu desiatok policajtov a v ďalších dňoch demolácia pokračovala. S tým súvisia aj rôzne strety, zapálené chatrče a násilné vyháňanie utečencov. Situácia je dosť neprehľadná. Niektorí utečenci sa odmietajú presťahovať do kontajnerových domov, aby nestratili možnosť azylu vo vyvolenej krajine, teda v Anglicku, kam všetci smerujú.
Zhruba tridsaťročný Afganec Mohamed Nebi tu žije v nádeji, že sa dostane do Veľkej Británie, skoro pol roka. Meno prezradil, ale nenechal sa odfotiť (fotografia pripojená k článku je teda iba ilustračná – pozn. red.). Je slušne oblečený, stále niečo ťuká do mobilu, na rozdiel od väčšiny utečencov vie veľmi dobre po anglicky. Jazyk sa naučil ako malý v škole a v rodnom Afganistane potom tlmočil vojakom Medzinárodných bezpečnostných asistenčných síl (ISAF). Avšak nie tak dlho, aby mu z toho plynul nárok na azyl v niektorej z demokratických krajín NATO.
„Prišiel som sem, pretože podľa Ženevských konvencií môžu utečenci nájsť politický azyl v krajine, kde chcú žiť. Chcem ísť do Anglicka, pretože Briti sú oveľa šľachetnejší a dobrotivejší ako Francúzi. To je už vidieť tu v ,Džungli‘. Najviac dobrovoľníkov je tu z Británie, najlepšej multikultúrnej krajiny v Európe. Aj tam je rasizmus a nenávisť, ale oveľa menej ako na kontinente. Viem po anglicky, čo je obrovská výhoda, aby som tam mohol spokojne žiť,“ vysvetľuje s tým, že mal na tunajšom Jungala Radio aj vlastnú reláciu zvanú Nádej.
Jeho strastiplná cesta
Narodil sa v afganskom meste Jalalabad, v provincii Nangarhar. Rodina kvôli neutešeným pomerom v krajine utiekla do susedného Pakistanu, keď mal dva roky. Tam sa v škole, kde sa učilo podľa oxfordského systému, naučil po anglicky. V roku 2001 sa s veľkým očakávaním vrátil domov. „Chcel som byť súčasťou zmien, ktoré sa tam odohrávali, a zároveň ma to ťahalo domov,“ hovorí. Tlmočil pre medzinárodné organizácie, vojenské jednotky a súkromné firmy zo Západu. Kvôli tomu sa dostal do hľadáčika teroristických organizácií a denne sa mu vraj vyhrážali.
„V Afganistane je stále vojna, nech si médiá hovoria, čo chcú. Žiadny Afganec neuteká z domu len tak z plezíru. Navyše to nie je naša vojna. Ide síce o vojnu s teroristami, ale súčasne o ekonomickú vojnu o zdroje. V Sýrii, Iraku aj Afganistane je to rovnaké. Snažil som sa urobiť pre zlepšenie situácie v mojej domovine, čo som mohol. Ale išlo vždy len o sľuby. Medzinárodné vojská neurobili nič dôležité, žiadnu zásadnú zmenu. Ide len o obrovské plytvanie peniazmi a materiálom. Keď som si uvedomil , že sa nič nezlepší a že naopak bude všetko horšie a horšie, vydal som sa na cestu,“ hovorí pre PL o svojom zmýšľaní, ktoré v roku 2015 vyústilo do emigrácie.
Až do Francúzska prešiel cez jedenásť krajín. Irán, Turecko, Grécko… Vo všetkých utečeneckých táboroch panovali hrozné podmienky, do Európskej únie, teda Grécka, sa plavil na lodi sedem hodín. „Bolo to strašné. Natlačení ako sardinky v podpalubí po kolená vo vode. Nakoniec som sa dostal do Francúzska, ale ľudia sú tu dosť odťažití, rasistickí. Nás utečencov nenávidia. Vodiči autobusov mi schválne nezastavovali, ľudia si odo mňa v autobuse odsadali. Pritom nesmrdím a som slušne oblečený. A aj keby nie, som predsa ľudská bytosť,“ podotýka.
Sny a túžby utečenca
„Vždy som počul o demokracii a ľudských právach v Európe. Tak som si povedal, že je lepšie ísť do Európy a pokračovať v živote tu. Keď som sem prišiel a videl situáciu v ,Džungli‘, neveril som vlastným očiam. Pýtal som sa sám seba, kde sú tie demokratické pomery, tá ochrana ľudských práv. To je demokracia len pre Európanov a nie pre Aziatov či Afričanov? Počul som o veľkorysosti, šľachetnosti a dobrote Britov. Preto som došiel až do Calais, aby som sa dostal do Anglicka, ale už som tu pol roka a nič. Som vyčerpaný, sklamaný a vlastne neviem, čo mám ďalej robiť,“ dopĺňa. Keď demolačné čaty zlikvidujú časť „Džungle“, kde býva, nevie, kam sa šuchne. Vo Francúzsku sa nechce registrovať, pretože tu nechce zostať.
Sám však priznáva, že sú v „Džungli“ aj ekonomickí utečenci. „Ale prísť na to, kto je politický a kto ekonomický utečenec, si vyžaduje dlhší proces. My nechceme ísť do Británie ilegálne, tajne naskočiť na vlak, nákladiak či kamión, ale nemáme žiadnu inú možnosť. Chceme sa tam dostať legálne, ale nikto nás v tom nepodporí. Všetci pred problémom zatvárajú oči, nikoho to nezaujíma, vlády to nechávajú hniť. No, a medzitým umierajú ďalší a ďalší ľudia. Jeden z mojich blízkych priateľov, bývali sme tu v jednom stane, zrazu zmizol. Potom sme zistili, že je mŕtvy. Bol to asi najhorší deň môjho života. Chcel ísť do Británie za sestrou, ale jeho chyba bola, že sa narodil ako Afganec,“ hovorí a po tvári mu tečie slza.
„Preboha, všetci sme ľudské bytosti,“ kričí Mohamed Nebi a apeluje za všetkých utečencov v calaiskej „džungli“ na ľudskú solidaritu: „Potrebujeme zmenu politického ovzdušia. Potrebujeme, aby nám v tom pomohli všetci ľudia. Od aktivistov cez medzinárodné a neziskové organizácie až po všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí majú srdce na správnom mieste. Žijeme síce ako bezdomovci, ale už tak žiť nechceme. Chceme žiť a pracovať vo Veľkej Británii!“
