ŠtB by vraj so signatármi a hovorcami Charty 77 rýchlo zatočila, keby sa nedarilo jej vyhlásenia a dokumenty pašovať do zahraničia a tu ich publikovať.
Jedným z dôležitých „poštmajstrov“ cez časy železnej opony sa v 80. rokoch stal historik Vilém Prečan. Vďaka kontaktom na západných diplomatov bol v spojení s československým disentom, archivoval zbierky samizdatu a dokumenty Charty 77, ktoré rozosielal zahraničným novinárom.
Zároveň pre chartistov zháňal finančnú podporu a tajnými cestami domov do Československa posielal knihy, dokumenty a korešpondenciu z exilových nakladateľstiev.
Prečan sa usadil v západnom Nemecku a postupne sa zapojil do exilových aktivít. K pašovaniu dokumentov a kníh využíval dvojité spojenie.
Ako ďalšie spojky Prečan využíval niekoľko západných diplomatov, kultúrneho referenta veľvyslanectva SRN Wolfganga Scheura, kanadského diplomata Petra Bakewella a prvého tajomníka západonemeckého veľvyslanectva Petra Metzgera, ako píše server.
Napríklad s Wolfgangom Scheurom sa Vilém Prečan stretával vždy v nejakom nemeckom meste v blízkosti hraníc a okrem toho posielal listové zásielky prostredníctvom kuriérskej pošty veľvyslanectva.
Wolfgang Scheur potom rozdal poštu či zásielky priamo ľuďom z disentu. Okrem toho sa Vilém Prečan už od začiatku emigrácie snažil v spolupráci s nemeckými univerzitami a akademickými ústavmi založiť stredisko, kde by sa samizdat a dokumenty Charty archivovali, množili a distribuovali.
Dlho však nebol úspešný, ako ďalej uvádza server. Až v roku 1985 prišla správa od Jiřího Pelikána, ktorý žil v talianskom exile, že americký prezident Ronald Reagan dal podnet na založenie nadácie National Endowment for Democracy (Národná nadácia na podporu demokracie), a tak sa pokúsili získať podporu u Američanov.
Tým sa ale návrh Prečana a jeho kolegov zdal, naopak, málo angažovaný. Československí exilanti tak uspeli až na druhýkrát, keď dokázali, aké čulé kontakty s disentom udržujú.
Na každý rok pôsobenia dostali 50-tisíc dolárov, ako upozorňuje server.
V roku 1986 tak mohlo vzniknúť Československé dokumentačné centrum. Zakladajúcimi členmi boli Jiří Gruša, František Janouch, Josef Jelínek, Ivo Kunstýř, Ivan Medek, Jiří Pelikán, Karel Schwarzenberg, Pavel Tigrid a Ľubomír Ďurovič.
Predsedom sa stal Ján Vladislav, vedúcim Vilém Prečan. Sídlo poskytol Karel Schwarzenberg vo svojom zámku v Scheinfelde.
Tu sa rukopisy zasielané z Československa kopírovali a posielali do knižníc, ktoré o ne mali záujem, do exilových nakladateľstiev Index, Rozmluvy, Sixty-Eight Publishers a ďalším záujemcom.
Okrem toho sa Vilém Prečan staral o písomný kontakt bezpečnou cestou skrz železnú oponu, čulý kontakt udržiaval s Václavom Havlom a mnohými ďalšími disidentmi.
O tom, že Československé dokumentačné stredisko bolo financované aj CIA cez organizáciu International Literary Center, Vilém Prečan hovorí otvorene.
„Okolo peňazí sa vždy narobilo veľa rečí, aj v predchádzajúcich exiloch. Teraz mám na mysli väčšinovú spoločnosť. Azda ale nepanuje názor, že sa všetka práca exilu a disentu obišla bez zahraničnej pomoci alebo že keď sme potrebovali peniaze, vzali sme si lopatku a metličku a šli si ich nabrať na ulicu,“ rozprával v roku 2012 v rozhovore pre časopis Respekt.
Okrem oných 50-tisíc dolárov tak získavali desiatky výtlačkov kníh od exilových nakladateľstiev, ktoré nakupovala iná americká organizácia, platená priamo CIA, International Literary Center, píše ďalej server.
Ďalšie financie pre disent potom Vilém Prečan získaval od západných médií.
„Zastával som tvrdé stanovisko, že nikto nesmie využívať bezprávne postavenie samizdatových autorov a publikovať ich texty bez honoráru. A skutočne BBC aj Slobodná Európa riadne platili, bolo to trebárs tridsať libier alebo šesťdesiat mariek za text, ale v prepočte na koruny to hralo určitú úlohu.“
