Banáš pre PL: Klasické vymývanie mozgov. Démonizácia Ruska a velebenie USA sú až úsmevné. Rusom sa vyčíta, že vojensky cvičia na vlastnom území. Potom sa mocenské médiá čudujú...

2.10.2016 10:18

ROZHOVOR Expolitik, spisovateľ a publicista, ktorý sa nebojí kopnúť ani do tém, ktoré v súčasnosti nie sú práve v móde. Jozef Banáš si tesne po krste svojej novej knihy našiel chvíľku pre PL a posvietil si na (ne)konzistentnosť Európskej únie, zaspomínal na „cenzúru“ za časov socializmu a slovenským opozičníkom odkázal poriadne štipľavý odkaz. A rýpol si aj do slovenského predsedníctva v Rade EÚ: „To, že ste predsednícka krajina, má asi taký význam, ako že na Kilimandžáre majú nízke stavy snehu.“

Banáš pre PL: Klasické vymývanie mozgov. Démonizácia Ruska a velebenie USA sú až úsmevné. Rusom sa vyčíta, že vojensky cvičia na vlastnom území. Potom sa mocenské médiá čudujú...
Foto: pk
Popis: Jozef Banáš.

Začal by som tak trochu „dvojotázkou“. V súčasnosti ste na knižný trh uviedli novú knihu. Jej motívom je „hľadanie šťastia“. Existuje nejaký univerzálny recept na dosiahnutie šťastia a stretli ste už šťastného Slováka?

Ja som šťastný (smiech). Základný a univerzálny recept na šťastie je osobný postoj k problémom. Tu platí, že pre niekoho je pohár poloprázdny a pre niekoho poloplný. Od okamihu, ako sa človek narodí alebo sa ráno zobudí až po moment, ako umrie alebo ide spať, stretávajú ho rôzne situácie, ku ktorým sa musí postaviť. A keď sme navyknutí stavať sa k veciam z pohľadu poloprázdneho pohára, tak sme menej šťastní. Je zaujímavé, že čím som starší, mám silnejší pocit vnútorného šťastia. Samozrejme, je to determinované aj tým, že nám rodina funguje a obidve dcéry, zať aj vnučka sú v poriadku. Toto sú veci, ktoré sú, podľa mňa, pre pocit šťastia kľúčové. Samozrejme, šťastie každého záleží aj na vašom okolí. Od toho, aké podmienky na život vám vytvára politická, spoločenská, mediálna či cirkevná štruktúra. Ale aj to je sekundárne, primárne je, ako sa k tomu vy postavíte. Keď si ľudia uvedomia, že základný zákon nášho žitia sa volá tak, ako to nazval Kristus: Čo zaseješ, to budeš žať alebo Čo dáš, to sa ti vráti, tak vtedy sa pred nimi otvorí všetko pochopenie. Čakáme, že sa na nás budú všetci usmievať, no nebudú, pokiaľ sa neusmejete vy ako prvý.

Viacero expolitikov, podobne ako vy, sa pustilo aj na spisovateľskú dráhu. Napríklad taký Michal Havran napísal Kandidáta, román o prezidentskom predvolebnom boji alebo prednedávnom bývalý minister školstva Juraj Draxler vydal knihu. V obidvoch prípadoch ide o politické trilery. Zaujímate sa o tvorbu exkolegov? Je slovenská politika takým bohatým zdrojom, napríklad na napísanie politického trileru?

Z prostredia politiky som napísal tri veci: Idioti v politike, Zóna nadšenia a Sezóna potkanov. Podľa mňa chcú ľudia hlavne dobré príbehy. Miša Havrana mám v úcte, je to veľmi vzdelaný mladý muž. No a Kandidát, kniha aj film, boli slovenskými médiami i verejnosťou hlboko podcenené.

Myslíte, že bol podcenený?

Myslím, že to bol jeden z najlepších filmov, ktoré sa v tejto krajine vyrobili.

Slovenská kritika sa k nemu práveže postavila dosť kladne…

Ale, v ktorých kinách a koľko ho dávali? Pomaly to hrali ráno o šiestej a večer o jedenástej a medzi tým dávali americké voloviny.

Ale to je problém asi celej slovenskej produkcie v kinách…

Hej, ale Kandidáta spomínam, lebo to bol mimoriadne dobrý film. Som presvedčený, že ak by ho vyrobili Američania, tak by bol svetovým bestsellerom. Pokiaľ ide o tvorbu expolitikov - poviem to takto obrazne: Najprv si prečítam Dostojevského, Tolstého, Slobodu či Šikulu a potom si prečítam aj Draxlera (smiech).

Prednedávnom ste Angele Merkelovej napísali už druhý, poriadne kritický list, kde poukazujete aj na údajnú cenzúru v médiách. Čo ju podľa vás spôsobuje?

Slovo cenzúra je taký „terminus technicus“, na ktorý sme si zvykli v socializme. Výstižnejšie by možno bolo niečo ako „selekcia informácií“ či „zatajovanie informácií“. A to vysvetlenie je veľmi jednoduché. Všetky kľúčové svetové médiá sú v rukách niekoľkých silných mediálnych skupín. Podobne u nás. Ktoré slovenské médiá nie sú v niekoho rukách? Teda logicky novinár píše tak, ako je línia média určená majiteľom. Tak to bolo aj za komunistov. Médiá vlastnila komunistická strana, tak novinári písali o komunistoch dobre a naopak o imperialistoch zle. Problém vidím v tom, ako som to napísal aj v zmienenom liste, že za komunistických čias sa nikto netváril, že tu je nejaká sloboda tlače či slova. Skrátka, bola cenzúra. Každý novinár a spisovateľ vedel, pokiaľ môže ísť. Každý sa potom radšej „autocenzuroval“, aby zbytočne nenarážal, ale keď ste narazili na hlúpeho cenzora, mohol vám zase prejsť celý rad vecí. Dnes vám ale každý hovorí, že je tu sloboda prejavu a tlače. Ukážte mi, kde?

Viac sa zaoberám zahraničnou politikou, domáca ma nikdy veľmi nezaujímala. Keď sledujete udalosti vo svete a to, ako o nich médiá informujú, je to jasná démonizácia jednej strany a velebenie tej druhej. To je tá manipulácia. Začnime napríklad americkou predvolebnou kampaňou. Je to čistá démonizácia Trumpa a naopak velebenie Clintonovej. A to preto, lebo médiá sú v rukách skupín, ktorých záujmy Clintonová presadzuje. Pozrite sa zase napríklad na to, čo sa deje vo vzťahu Putin a médiá. Všetci sú to mocenskí politici. Samozrejme, aj Putin, veď je to prvý muž svetovej mocnosti. Ale démonizácia Ruska na jednej strane a velebenie USA a NATO na druhej, sú až úsmevné.

Včera som sa napríklad dočítal o dajakých manévroch v Rusku. Noviny ich za to tvrdo kritizovali. Neskutočné. Rusi robia vojenské cvičenie na vlastnom území a navyše len ako reakciu na to, čo robia NATO a USA pri ich hraniciach, a to sa im vyčíta. Na druhej strane USA sú vojensky prítomné v 155 krajinách a to je v poriadku. Zvozia pod čiernu zem ruskú stíhačku, ktorá preletí v tesnej blízkosti amerického torpédoborca. To, že americký torpédoborec je kúsok od hranice ruských výsostných vôd, je pre manipulátorov v poriadku. Manipulácia je už len vo výbere fotografií. Putina som v našich mocenských (mainstreamových) médiách ešte nevidel usmiateho, a to nie som putinovec, len konštatujem. Clintonová je všade vysmiata a Trumpa ukazujú rozzúreného s vlajúcimi vlasmi. Klasické vymývanie mozgov, ktoré však na jednoduchšieho čitateľa či diváka zaberá. Nuž, ale tváriť sa, že som mienkotvorný novinár a pritom ovplyvňovať iba hlupákov nie je bohviečo... Výraz cenzúra možno nesedí, ale démonizácia a selektívnosť sú tu úplne jasné. Ľudia, ktorí žili v tzv. demokratických krajinách, kde bola vyššia úroveň slobody médií ako u nás počas komunistických čias, sú z toho stále viac v šoku. Práve za komunistov našim každodenným športom bolo hľadanie alternatívnych zdrojov informácií.

Ako ste ich hľadali?

Podobne ako dnes – v alternatívnych zdrojoch. Som Bratislavčan a viem po nemecky. Komunistický štát dokonca montoval na paneláky antény na rakúsku televíziu, zrejme si vedomý, že je tu jazyková bariéra. Pozeral som teda rakúsku televíziu, počúval Slobodnú Európu či Hlas Ameriky v slovenčine, angličtine, ruštine. Síce sa to rušilo, ale aj keď nekvalitne ste to mohli chytiť. Ja som napríklad strávil päť rokov v bývalej NDR, a tam je okolie Drážďan geograficky v priehlbine, takže tam nechytali západný televízny signál. Túto oblasť samotní východní Nemci volali „Tal der Ahnungslosen - Údolie nič netušiacich“. Tí nevedeli čo sa deje, lebo počúvali a pozerali len východonemecké médiá. Takže mám pocit, a to by bol možno aj celkom dobrý titulok rozhovoru, že tie oficiálne, ako ja hovorím, mocenské médiá, sa nielen u nás snažia vytvoriť „Údolie nič netušiacich“.

Hovoríte, že v súčasnosti sloboda prejavu neexistuje?

Je limitovaná. Pozrite sa napríklad na moje komentáre. Musím napríklad pochváliť portál Aktuálne.sk. Je to oficiálny portál, ale snažia sa prinášať vyvážené informácie, ktoré sú „pre“, ale aj „proti“. Nech si čitateľ vyberie. Podobne Parlamentné listy. Prinesiete „pre“, ale aj „proti“ a ponecháte na čitateľa, nech si utvorí názor. Ja nepotrebujem, aby mi nejaký zaujatý novinár predpisoval, čo si mám myslieť. Povedzte mi, ale koľkí to tak robia? Myslíte si, že to, čo píšem na Aktuálne alebo vám, by uverejnil napríklad Denník N či Sme? Nehovorím, že robia žurnalistiku, ktorá by bola nejakým zámerom, ale robia žurnalistiku v intenciách svojho majiteľa. To je jasné, ale nech nenahovárajú sebe ani nám, že sú slobodní. Potom sa čudujú, že sledovanosť mocenských médií klesá a alternatívnych stúpa. Ak by bolo všetko uverejňované v mocenských médiách, tak by internet takto mohutne nežil a ľudia by alternatívne informácie nesledovali.

V jednom z článkov pre PL ste kritizovali, že v súčasnosti si napríklad nemôžete kúpiť normálne vajíčka alebo ísť do kina na klasikov ako Ingmar Bergman či Andrej Tarkovskij. No dá sa povedať, že v obchodoch nájdete kvalitné, ale aj nekvalitné potraviny či vajíčka a v kinách nájdete aj hollywoodske blokbastre, ale aj klubové filmy. Niektoré menšie kiná sa špecializujú práve len na európsku či nemainstreamovú kinematografiu. Nie je skôr problém v rozmanitosti trhu ako v nejakej cenzúre, a tým pádom sa konzument, respektíve divák, musí naučiť filtrovať a selektovať?

Pokiaľ ide o vajíčka, povedal som, že tie nenormálne vajíčka – doslova vyrobené od sliepok, ktoré nevideli v živote denné svetlo, označujeme ako normálne a normálne vajíčka od zdravých sliepok označujeme ako bio. Podobne aj s inými potravinami. Pokiaľ ide o kultúrnu pluralitu, hovorme o kľúčových médiách. Pre väčšinu ľudí je dnes stále hlavným médiom televízia. Tu máte zase klasický príklad. RTVS je verejnoprávna televízia, takže tam je výber celkom vyvážený. Hovorím o kultúrnych programoch, nie o spravodajstve. Diametrálne odlišné je to v médiách, ktoré sú v súkromných rukách. Keď vám teraz donesiem televízny program, tak vám garantujem, že Markíza má denne, od rána do večera desať až dvanásť amerických filmov či seriálov. Ak sa tam objaví nejaký neamerický film, tak to je mimoriadna situácia. Nehovorím, že všetka americká produkcia je zlá, no je to totálne nevyvážené. Nemôžem to ale Markíze vyčítať, lebo si to tak želá jej majiteľ. Nemusí mať na to dôvody politické, prvoradé sú obchodné. Zoberte si takú filmovú distribúciu. Mišo Havran si v mojej talkšou verejne povzdychol, že naše kiná sú totálne saturované hollywoodskou produkciou.

Nevyvažuje sa to práve tými malými kinami? Najmä v Bratislave je ich niekoľko…

No dobre, ale aký je to pomer. V Bratislave máte zopár malých kín, kde premietajú svetovú i slovenskú produkciu, ale v každom obchodnom centre máte päť až osem veľkých kinosál. Ak budem optimista, tak ten pomer je 90 k desiatim. A to hovoríme o Bratislave, inde alternatívne kiná nie sú. Čo sa týka televízií, tak to je pomer - odhadujem - 95 ku piatim. Samozrejme, že za socializmu boli isté ideologické limity, neviem si teraz spomenúť film, ktorý nemohol ísť, ale za tých čias ste mali v našich kinách na výber celú svetovú kinematografiu od Bergmanna, Bunuela, Tarantina, Truffauta, Pasoliniho, Antonioniho, Felliniho, vrátane vtedajšej sovietskej produkcie. Nespomínam si, že by za dvadsaťsedem rokov od revolúcie niekde hrali ruský film, pričom Tarkovskij, Michalkov či Bondarčuk sú uznávaná svetová špička. Aj slovenská či československá produkcia bola v tých časoch výrazne silnejšia.

No práve slovenská produkcia bola aj dosť cenzurovaná. Síce 60. roky boli o niečo voľnejšie, no vo všeobecnosti v umení platil dohľad nad témami…

Áno, boli ideologické limity. No keď to zoberiem z hľadiska možnosti prístupu väčšinového diváka ku kinematografii... Dnes máte všetko na internete, ale koľko ľudí si napríklad na vidieku hľadá filmy na internete či na YouTube? Nemajú počítače a pozerajú televíziu. Zatiaľ je to ešte stále nosné médium. Chvalabohu, v literatúre to je výrazne vyváženejšie. Mám pocit, že domáca literatúra začína prevažovať nad zahraničnou.

Prednedávnom bol v Bratislave summit Európskej únie a v súčasnosti ešte stále trvá slovenské predsedníctvo. Ako sa pozeráte na tieto „akcie“?

Čistá formalita. Čo nám to prinieslo? Viete vy, ako „insider“, ako novinár povedať efektívny výsledok niečoho podobného, ako je napríklad stretnutie ministrov financií, vnútra či zdravotníctva? Trochu som sa v európskych štruktúrach pohyboval, viem, o čom hovorím. Najväčší význam ministerských a iných stretnutí vidím v tom, že sa títo ľudia stretávajú v neformálnych formátoch. Napríklad už len to, že sa stretávajú najvyšší predstavitelia voľakedy znepriatelených národov, stretnutie Merkelová s Hollandom je pre znižovanie úrovne predsudkov dôležité. Stretnutia v Európskej únii na akejkoľvek úrovni majú kľúčový význam v tom, čo kedysi povedal Helmut Kohl, že osobná komunikácia ako lídrov, tak aj občanov je najlepší nástroj na predchádzanie konfliktov. Keď sa my dvaja teraz takto porozprávame pri čaji a nabudúce mi niekto bude rozprávať, že ste neférový chlap, tak to už budem brať veľmi opatrne, lebo vás poznám a už trošku viem, ako myslíte. Takže toto je základný význam.

Ako by ste zhodnotili vyjadrenie Roberta Fica, ktorý zhodnotil bratislavský summit ako úspešný…

Nespomínam si, že by bol zmienil dajaký konkrétny výsledok.

Čo pre vás ako expolitika znamená takýto výrok?

To sú všetko politické floskuly! Prosím vás pekne, nemôže predsa hlavný hostiteľ- organizátor povedať, že tak bolo to fajn, tak sme sa zišli, dali sme si nejaké „kábeeš špeciál“ a to je celé (smiech). Chodil som na najvyššie zasadania najvyšších orgánov parlamentu NATO, Rady Európy. V Rade Európy sa dokonca aj riešili nejaké veci a prijímali sa rezolúcie, ktoré ak by sa neuplatnili, tak by sa nič nestalo, ale aspoň sa prijali. Z bratislavského summitu mi chýba nejaká záverečná rezolúcia, kde by sa adresne a konkrétne povedalo, že dovtedy urobíme toto a toto, ale nič také nebolo. Toto ale nie je len hodnotenie či kritika bratislavského summitu, ale aj všetkých podobných akcií. To, že ste predsednícka krajina, má asi taký význam, ako že na Kilimandžáre majú nízke stavy snehu. Pred nami bola predsednícka krajina Holandsko a viete o niečom, čo by ich predsedníctvo vyriešilo?

V súčasnosti sa kritizuje konzistentnosť Únie, čo jej podľa vás najviac škodí?

Poviem vám to zo psychologického hľadiska. Celý život som strávil v konfrontácii s cudzinou. V zahraničnom obchode som bol napríklad v kontakte hlavne s Francúzmi a Nemcami. Potom som dlhé roky robil v nemeckej firme, predtým v rakúskej. Negeneralizujem, ale ten pocit, že západniari nás, bývalých východniarov, berú ako B kategóriu, stále ostáva. Ako si nejaký bezvýznamný luxemburský minister ani neviem čoho, môže dovoliť vynadať Orbánovi a navrhnúť, aby Maďari vypadli z Európskej únie. To si čo dovoľuje? Kto to je? No, ale on je Luxemburčan. Oni nás stále považujú za tých, ktorí ešte sedia na stromoch. Od toho sa odvíja ich, ale aj Merkelovej arogancia smerom k nám. Tento psychologický moment tu hrá veľmi dôležitú úlohu.

Súvisí to so súdržnosťou Únie?

Samozrejme, však aj my máme svoju hrdosť. Poliaci, Česi, Slováci, Maďari, Rumuni, Slovinci, Bulhari, Chorváti a ďalší z bývalého Východu sú ľudia, ktorí niečo dokázali, sú to národy s veľkou históriou. Neraz väčšou, ako majú tí z bývalého Západu. Áno, žili sme 40 rokov v systéme, ktorý sme si neželali, no nepýtali sme sa o to, aby sme patrili do Stalinovho východného bloku. Tak si to mocní skrátka dohodli, veď aj Američania to odsúhlasili, ale my sme si to tu odskákali. To ich ale ešte neoprávňuje, aby sa na nás pozerali, že sme nejakí béčkari.

Takže podľa vás je rovnocennosť štátov v Únii len naoko?

Samozrejme, ale je tu jedna podstatná vec, ktorú som si aj odskúšal. Keď týmto ľuďom dáte najavo, že ovládate jazyky, ste vzdelaný a stojíte pevne na nohách, tak vás rešpektujú. V kampani o podpredsedu PZ NATO som napríklad vyradil významného britského politika. Výbornú skúsenosť mám napríklad s Američanmi. Majú oveľa väčší zmysel pre fair-play ako Európania. Skvelý bol bývalý kongresman Douglas Bereuter z Nebrasky, ktorý bol šéfom parlamentného zhromaždenia NATO. Tento muž ma bral úplne rovnocenne a moje názory pozorne počúval.

Iné to je s Európanmi… Francúzmi či Nemcami, najmä Nemcami. Nemecká „vrchnosť“ mala vždy takú mentalitu, že tomu, čo je nad ním, sa klania, a to, čo je pod ňou, drží nakrátko. To robí aj Merkelová. Keď sa objaví niekde Obama, tak sa hlboko klania, doslova je na nej vidieť, ako jej jeho chvály lichotia (spomeňme si, ako rýchlo zabudla na odpočúvanie jej telefónu „spojeneckými“ Američanmi), no voči ostatným je nekompromisná. Ja som vedel jazyky, rešpektovali ma a zvolili ma. Je to, samozrejme, o osobných kvalitách a sebavedomí každého človeka. Peter Sagan je klasický príklad. Je vynikajúci, charizmatický, vie pomerne slušne po anglicky, tak ho rešpektujú, z kvality vyplýva jeho sebavedomie. Ukážte mi u nás nejakého politika, ktorý spĺňa všetky tieto atribúty.

Spomenuli ste, že domácu politiku až tak nesledujete, no zrejme na ňu máte určitý názor. Ako hodnotíte slovenskú politickú kultúru?

Je mi ľúto, že to ide stále dole vodou. Napríklad silno medializovaná kauza Robert Kaliňák. Ak by tu bola tradícia politickej kultúry, tak ak som podozrivý z nejakých nekalých vecí a tvrdím, že som čistý, vyhlásim, že dočasne odstupujem z funkcie, nech sa všetko vyšetrí, dokáže sa, že som v poriadku a nakoniec sa so slávou vrátim. To je však problém Smeru. Pokiaľ ide o opozíciu, možno s výnimkou Sulíka, je to katastrofa. Neschopnosť presadiť sa vo voľbách nahrádzajú presadzovaním sa na ulici. To je dôkaz slabosti! Ulica patrí občanom a nie politikom. A parlament? Smejem sa z toho, keď Danko navrhuje, že poslanec môže rečniť maximálne tridsať minút a oni ešte protestujú. To čo je za hlupáka, ktorý nie je schopný povedať to, čo chce, nie za tridsať, ale za päť minút? Samozrejme, že nekonečný čas na rečnenie potrebuje len na obštrukcie. V starom Grécku musel rečník stáť na jednej nohe, a kým na nej dokázal stáť, mohol hovoriť! A keď nevydržal, skončil. Toto treba dať do zákona o rokovacom poriadku! Jedna noha - aspoň si zlepšia kondičku!

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: pk

Ďalšie články z rubriky

Zrušenie milosti pre Kočnera? SaS sa snaží od neho teatrálne očistiť. Sulík nemá morálne právo niekoho obviňovať. Vytĺkanie politického kapitálu, zaznelo zo Smeru

17:00 Zrušenie milosti pre Kočnera? SaS sa snaží od neho teatrálne očistiť. Sulík nemá morálne právo niekoho obviňovať. Vytĺkanie politického kapitálu, zaznelo zo Smeru

Väzobne stíhanému podnikateľovi Marianovi Kočnerovi by mala byť zrušená milosť, ktorú mu v kauze Tec…