Banáš: Česi nabúrali arcikonzervatívny slovenský katolicizmus. S ideou rozbiť monarchiu a vytvoriť Československo prišiel Štefánik. Masaryk ho v tom spočiatku brzdil

24.1.2018 0:00

ROZHOVOR „Štefánikovi vyčítajú, že bol čechoslovakista. Ale keď spoločný štát zakladali, nemohli navonok vystupovať s tým, že tu sú dva štátotvorné národy, lebo by im dohodové mocnosti povedali, načo idete tvoriť nový viacnárodný štát, veď tu už máme Rakúsko-Uhorsko,“ domnieva sa spisovateľ a expolitik Jozef Banáš. Za pozitívne označuje aj to, že Česi pred sto rokmi priniesli na Slovensko liberálnejší pohľad na svet a nabúrali arcikonzervatívny slovenský katolicizmus.

Banáš: Česi nabúrali arcikonzervatívny slovenský katolicizmus. S ideou rozbiť monarchiu a vytvoriť Československo prišiel Štefánik. Masaryk ho v tom spočiatku brzdil
Foto: TASR
Popis: Jozef Banáš

V roku 2018 si pripomíname sté výročie vzniku Československej republiky. Čo znamenal tento medzník pre Slovákov?

Vznik Československa považujem pre slovenský národ za kľúčovú, takmer existenčnú udalosť. Najmä po Apponyiho zákonoch (prijaté v roku 1907, ich cieľom bola intenzifikácia rečovej aj duchovnej maďarizácie nemaďarských žiakov na území Uhorska – pozn. PL.sk) to vyzeralo so Slovákmi a slovenčinou veľmi zle. Keď koncom roku 1918 prišiel Vavro Šrobár na Slovensko (ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, aby organizoval štátnu správu nového štátu – pozn. PL.sk), zúfalo zistil, že je tu okolo tritisíc sudcov a len jeden sa hlásil k Slovákom. Nebola tu takmer žiadna slovenská inteligencia.

Po vzniku Československa sme sa stali štátotvorným národom, dostali sme hranice, ktoré sme dovtedy nemali, názov Slovensko neexistoval, bolo len Horné Uhorsko. Začali sme s českou pomocou budovať našu modernú kultúru, štátnu správu, školstvo. Aj keď sme mali spisovnú slovenčinu, tak by nám to v súboji s Apponyiho zákonmi nič nepomohlo. Maďarizácia bola v tom období taká silná, že by nás to vygumovalo, či by sme spisovnú slovenčinu mali alebo nie. V samotnej Bratislave (vtedy Pozsonyi) sa k Slovákom hlásilo sotva desať percent obyvateľov.

Česi priniesli na Slovensko liberálnejší, odľahčenejší pohľad na svet, trocha nabúrali arcikonzervatívny slovenský katolicizmus. Je známy výrok Andreja Hlinku, ktorý povedal, že jemu je bližší maďarský katolík ako český neznaboh. Ale na druhej strane, sa v októbri 1918 vyjadril aj v tom zmysle, že manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo a ďalej ideme s Čechmi.

Dvadsiatym ôsmym októbrom 1918 bola revolúcia v Česku takmer dovŕšená, ale na Slovensku sa týmto dátumom boj o republiku len začínal. Formálne už síce bola vyhlásená, uznaná spojencami, ale maďarizáciou zdecimovaní Slováci prakticky bez vlastnej elity sa pridať k Čechám veľmi nehotovali, navyše Budapešť po nástupe Károlyiho vlády a neskôr aj Kúnových boľševikov robila na Horné Uhorsko neuveriteľný nátlak. Českí legionári a sokoli sa hlavne v Bratislave a južných oblastiach považovali za okupantov. Vznik Československa hodnotím z pohľadu Slovákov jednoznačne pozitívne.

Kto spomedzi slovenských osobností zohral najväčšiu úlohu pri vzniku spoločného štátu?

Nesporne to bol v zahraničnom odboji Milan Rastislav Štefánik, o ktorom teraz píšem knihu a mala by vyjsť pri príležitosti stého výročia vzniku spoločnej republiky. V domácom odboji Milan Hodža (viacnásobný minister a neskôr aj predseda vlády – pozn. PL.sk) a nepochybne Vavro Šrobár. Slovenský domáci odboj bol však takmer nulový. To treba jasne povedať, posun nastal po verejnom prihlásení sa najväčšej domácej autority Andreja Hlinku k Čechom.

Česi sa búrili najmä od Trojkráľovej deklarácie v januári 1918, keď pod tlakom českých spisovateľov prijal klub českých poslancov v Ríšskom sneme deklaráciu, kde jasne formulovali, že chcú vytvoriť Československo. Vtedy to malo byť ešte v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska. Na Slovensku sa nedialo nič, v podstate až mikulášskou prvomájovou deklaráciou, ktorú naformuloval Vavro Šrobár, sme sa k čomusi prihlásili (k samourčovaciemu právu pre uhorskú vetvu československého kmeňa – pozn. PL.sk). Slovenská národná rada sa sama rozpustila, počas prvej svetovej vojny vyhlásila status neutrality a poslanci nerobili pre československú myšlienku nič. Na Slovensku sa do poslednej chvíle váhalo, či sa pridáme k Čechom alebo ostaneme v Uhorsku.

Je to však celkom pochopiteľné. Tu boli všetci štátni úradníci, učitelia, farári, polícia, železničiari, pošty, skrátka celý štátny aparát v maďarských alebo maďarónskych (pomaďarčení Slováci) rukách. A títo ľudia vedeli, že ak vznikne Československo, podpília si pod sebou konár. Česi mali tú výhodu, že rakúska politika bola voči nim podstatne liberálnejšia. Mali svoje školy, univerzitu. My sme nemali nič. To nehovorím kriticky voči slovenskej inteligencii, len to konštatujem.

Akú úlohu v tomto období zohral Štefánik?

Treba jasne povedať, že bol motorom a ešte prvý pred Masarykom začal kategoricky hovoriť o Československu ako o samostatnom štáte. Masaryk stále vychádzal z myšlienky historického Českého kráľovstva, ku ktorému by sa „prifarili“ Slováci ako jedna vetva československého národa, ale v rámci trojfederácie. Teda Rakúska, Uhorska a Česi žiadali taký status, ako mali Rakúšania a Uhri.

Štefánik chodil ako čudák po parížskych salónoch s mapou Rakúsko-Uhorska pod pazuchou, rozkladal ju v spoločnosti a pýtal sa, akú krajinu tu vidíte? Všetci sa naňho nechápavo dívali a on im ukazoval, kde bude Československo. Masaryk ho ešte spočiatku brzdil v jeho úvahách o samostatnom Československu. S myšlienkou rozbiť monarchiu a vytvoriť spoločnú republiku prišiel prvý Slovák z Košarísk. Treba však povedať, že Štefánikovi sa pôsobilo v parížskych politických kruhoch podstatne slobodnejšie a efektívnejšie ako Masarykovi a Benešovi doma v monarchii, lebo od roku 1912 bol francúzsky občan. Keď sa začala prvá svetová vojna, robil veľmi výraznú vojenskú kariéru, za dva roky sa vypracoval z vojaka na generála. Bolo to však len niečo ako dočasná hodnosť. Humorne hovoril, že československá vec sa upevňuje podľa toho, ako sa mu zväčšuje zbierka hodnostných čapíc. Keďže bol francúzsky občan, mal aj jednoduchší prístup k vtedajším francúzskym politickým špičkám.

Z trojice Masaryk, Beneš, Štefánik bol Slovák jediný, ktorý naozaj aj fyzicky bojoval na fronte. Išiel do veľkých rizík, lebo robil výzvedné aj bojové lety v Taliansku či vo Francúzsku. Najhoršie dopadol na srbskom fronte, kde síce nebol zostrelený, ako hovoria niektorí historici, ale mal pri pristávaní ťažko poškodené lietadlo aj bol pri tom zranený.

Portrét Milana Rastislava Štefánika Zdroj: TASR

Do francúzskych politických kruhov sa vraj do veľkej miery dostával prostredníctvom žien.

Vo Francúzsku predsa vymysleli termín cherchez la femme. Do veľkej miery mu osobný šarm, ktorým si získaval ženy, pomáhal. A pritom bol maličký, mal 162 centimetrov, plešatý, mal poďobanú tvár, keďže v detstve prekonal ovčie kiahne. Ale bola v ňom neskutočná magická sila viery i presvedčenia. Vlastne to nebolo ani tak, že by on ženy nejako zvádzal, ony sa mu skôr núkali.

Jeho najväčšou pomocníčkou v Taliansku bola markíza Giuliana Benzoni a vo Francúzsku Sarah Claire Boas de Jouvenel. S touto rozvedenou a iba o niečo staršou dámou údajne Štefánik aj niečo mal. Jednal s ňou veľmi svojrázne, vraviac, napríklad: Potreboval by som sa dostať k istému politikovi. Ona mu na to, že naňho nemá kontakty. Štefánik jej s odzbrojovacím úsmevom odvetil, že má na to jeden deň, aby to zariadila. A jej sa to podarilo.

Dával najavo, že dôveruje človeku, na ktorého sa obrátil s prosbou. Navyše parížsku spoločnosť v pozitívnom slova zmysle pobláznil. Bol skvelý rozprávač, v tých časoch bol jeden z najväčších cestovateľov na svete, mal veľmi veľa zážitkov z ciest.

Z Tahiti si napríklad priniesol pravé perly a z vďaky ich potom darúval ženám za pomoc, ktorú mu poskytli. Ešte aj to bolo na ňom  milé, že v jeho francúzštine bolo cítiť, že je cudzinec, hoci už bol naturalizovaný Francúz. Spoločnosť vedel upútať aj tým, že bol vynikajúci kúzelník. Vedel vždy odľahčiť ťažkú situáciu. Keď vládlo napätie, mal pri sebe nejaké karty či kúzelnícke náradie. Predovšetkým však získaval spoločnosť silou svojho presvedčenia a viery. „Veriť, milovať, pracovať!“ bolo jeho dnes už notoricky známe heslo.

Prečo si myslíte, že spoločný štát Čechov a Slovákov napokon „neprežil“? Nemyslím na obdobie druhej svetovej vojny.

Myslím si, že Česi nevycítili čas, keď sa už Slovensko začalo v rámci Československa emancipovať. Štefánikovi vyčítajú, že bol čechoslovakista, ale keď ten štát zakladali, nemohli navonok vystupovať s tým, že tu sú dva štátotvorné národy, lebo by im dohodové mocnosti povedali, načo idete tvoriť nový viacnárodný štát, veď tu už máme Rakúsko-Uhorsko.

Česi vtedy potrebovali Slovákov najmä preto, aby bol v štáte voči Nemcom dominantný slovanský živel – československý kmeň. V ČSR bolo Nemcov viac ako Slovákov. Nás bolo 2,5 milióna, Nemcov tri milióny. Filozofia čechoslovakizmu v čase vzniku republiky bola jasná a logická. Každý, kto to Masarykovi, Benešovi alebo Štefánikovi vyčíta, nechápe najmä medzinárodné súvislosti.

Iné potom bolo, keď sa už Československá republika začala upevňovať. Česi vždy chápali Slovákov v tom dobrom zmysle ako súčasť československého kmeňa. Prečo sa teda republika postupne rozpadla? Bola síce politicky kompaktná, ale mentálne, a najmä emocionálne sa pražské vnímanie Slovenska výrazne odlišovalo od slovenského vnímania seba samých aj Prahy.

V čom?

Uvediem to na príklade. Keď sa v roku 1920 prijímala v ČSR prvá ústava, tak slovenskí poslanci jej účinnosť navrhovali na desať rokov. Podľa mňa išlo o rozumný návrh, lebo potom by sa videlo, kam sa Slovensko za desaťročie dostalo, aká silná a spôsobilá slovenská elita vyrástla. 

Bez Čechov by sme v počiatkoch vzniku republiky mali fatálne problémy, to je nesporné. Situácia nebola jednoduchá, z Česka sem prišli lekári, policajti, učitelia, vojaci, železničiari. Potrebovali nahradiť Maďarov. Ale za desať rokov mohli na Slovensku vyrásť dve generácie novej slovenskej inteligencie.

Väčšina Čechov prišla na Slovensko s nadšením, ale mnohí aj zo zištných dôvodov, mali za to rôzne príplatky. A tí, čo išli na Podkarpatskú Rus, o nich ani nehovorím. Nasťahovali sa sem, oženili sa, založili si rodinu a robili postupne kariéru, keď sa napríklad vypracovali z pisára na prednostu úradu. A po desiatich rokoch by im mali povedať: My tu už máme svojich a vy môžete odísť? To je z ľudského hľadiska ťažké a pochopiteľné. Tak sa začalo na mnohých miestach hovoriť, že maďarských žandárov, richtárov, učiteľov, úradníkov vymenili českí.

Ale predsa si len myslím, že keby to boli riešili v ústavnej forme, tak by tí ľudia vedeli, že po desiatich rokoch musia dať priestor aj Slovákom. Možno by to potom neviedlo až k tomu, že autonomistické sily na Slovensku postupne, logicky, rástli. Praha skrátka prepásla a možno aj ignorovala pochopenie a porozumenie slovenskej emócie a sebavedomia.

 

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Igor Matloň
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Zrušenie milosti pre Kočnera? SaS sa snaží od neho teatrálne očistiť. Sulík nemá morálne právo niekoho obviňovať. Vytĺkanie politického kapitálu, zaznelo zo Smeru

17:00 Zrušenie milosti pre Kočnera? SaS sa snaží od neho teatrálne očistiť. Sulík nemá morálne právo niekoho obviňovať. Vytĺkanie politického kapitálu, zaznelo zo Smeru

Väzobne stíhanému podnikateľovi Marianovi Kočnerovi by mala byť zrušená milosť, ktorú mu v kauze Tec…