Okolo zasahovania ruských spravodajských síl do amerických prezidentských volieb formou hakerských útokov sa stále vedú ostré diskusie. Americké bezpečnostné služby sú o ruskom vplyve na voľby vraj stopercentne presvedčené. Dokonca Barack Obama za to Moskve hrozil odvetou. Donald Trump to však rezolútne popiera. Aký na túto záležitosť zastávate názor? Ide len o boj medzi politickými stranami v USA a odvetu porazených priaznivcov Hillary Clintonovej alebo to môže byť pravda?
Ak americké bezpečnostné služby vyhlasujú, že sú stopercentne presvedčené o ruskom vplyve na americké voľby, majú nepochybne pravdu. Rusko už len svojou existenciou nemôže nemať vplyv na amerického voliča, a teda aj na výsledky volieb. Veď v USA je už takmer 100 rokov ZSSR (a Ruská federácia ako jeho nástupca) prezentovaná ako primitívna krajina zla, monštruózny jadrový nepriateľ a ohrozenie americkému spôsobu života. To sa nemôže neodraziť v spôsobe myslenia voličov a v ich rozhodovaní, komu dať svoj hlas. Predpokladám, a predvolebné prieskumy v USA to jasne ukazujú, že tento pohľad na Rusko priniesol Hillary Clintonovej vďaka jej výrazne protiruskej rétorike veľmi významný počet hlasov.
Samozrejme, netvrdím, že sa ruská strana aspoň nepokúsila „nahliadnuť“ do vybraných informácií krúžiacich vo forme núl a jednotiek rozľahlým kybernetickým svetom USA. Čudoval by som sa, keby to tak nebolo. Mätie ma však fakt, že hoci sa americké tajné služby považujú personálne aj technickým vybavením za najlepšie na svete, nedokázali okrem „stopercentného presvedčenia o ruskom zasahovaní“ predložiť ani jeden zásadný dôkaz, že sa tak skutočne dialo. Žeby špičkovo vybavené americké tajné služby, ktoré bez problémov sledovali mobilné hovory (a predpokladám, že aj e-maily) všetkých vrcholových európskych politikov vrátane Angely Merkelovej, nedokázali zabrániť „primitívnym“ ruským hakerom v prieniku do serverov hlavných politických strán USA?
Fakty nasvedčujú tomu, že rétorika CIA, ktorej vedenie bolo jednoznačne naklonené víťazstvu Clintonovej, bola súčasťou predvolebného boja medzi ňou a Trumpom. Pre tento záver hovorí aj únik tajných e-mailov Clintonovej, za ktorým rozhodne ruskí hakeri nestáli. A Obamovi potom už neostávalo, než sa rétorike CIA prispôsobiť, aby sa vyhol medzinárodnej hanbe.
Je tu ešte jeden podstatný faktor, o ktorom sa príliš nehovorí. Víťazstvo Trumpa neznamená žiadnu zásadnú výhru pre Rusko, a už vôbec nie pre Vladimira Putina. Trump ako prezident bude aj naďalej nekompromisne obhajovať národné záujmy USA, aj keď ich, samozrejme, prispôsobí svojim predstavám o prioritách Ameriky dnešných dní. Pravdepodobne pomerne skoro po jeho nástupe do funkcie dôjde zo strany USA k výraznému obmedzeniu protiruských sankcií. Prakticky určite dôjde k výraznému obmedzeniu americkej prítomnosti v Európe, čo bude Ruskom na rozdiel od európskych krajín NATO prijímané určite pozitívne. Ale určite budú tiež pokračovať zbrojné programy zamerané na modernizáciu jadrového potenciálu USA a určite bude zahájený avizovaný proces návratu americkej armády k schopnosti vedenia štandardnej vojny s rovnocenným protivníkom, avšak s využitím moderných technológií.
Na záver k tejto otázke ešte jeden drobný detail. Kto sleduje pozorne ruskú politickú scénu, nemohol si nevšimnúť, že najhlasnejšie prejavy podpory Donaldovi Trumpovi pred voľbami vychádzali paradoxne od najväčších protivníkov Vladimira Putina. Z toho je možné usudzovať jediné – existenciu silného prepojenia ruskej protiputinovskej opozície s vládnucimi elitami USA. Muselo byť jasné, že ich hlasné vytrubovanie podpory Trumpovi v skutočnosti naháňa hlasy opačnej strane, teda Hillary Clintonovej. A sem tiež môžu viesť (a podľa môjho názoru aj vedú) počiatky „ruskej stopy“ v amerických prezidentských voľbách.
Koalícia arabských spojencov za výdatnej podpory USA v Iraku a Ruska v Sýrii sa snaží v súčasnosti zničiť teroristický Islamský štát. A aj keď ofenzíva v irackom Mosule je dosť zdĺhavá, mohol by vraj Islamský štát podľa názorov niektorých analytikov prestať existovať už v lete budúceho roka. Nemôžu sa potom naplniť predpovede niektorých bezpečnostných expertov, že väčšina z islamských radikálov sa potom preleje do Líbye, Pakistanu i Afganistanu, kde sa posilní Taliban a sieť al-Káida?
Hneď na úvod mi dovoľte poopraviť úvodnú vetu vašej otázky. Spojenie pojmov „koalícia arabských spojencov“ a „snažiaci sa zničiť Islamský štát“ je niečo, čomu sa hovorí oxymoron, čiže protirečenie, spojenie niečoho, čo sa navzájom vylučuje. Možnosť vôbec len prezentovať tento zlepenec ako „koalíciu“ je principiálne podmienená iba dvoma faktormi.
V prvom rade je to samotná existencia IS. O jeho vznik a vyzbrojenie pôvodne ako nástroja likvidácie asadovského režimu v Sýrii sa zásadne zaslúžili predovšetkým wahhábisti vládnuci v Saudskej Arábii s výdatnou zbrojnou a finančnou podporou USA. Zásadným posilnením tejto pôvodne okrajovej organizácie islamských radikálov bola vojenská intervencia USA v Iraku a v ďalších krajinách, z ktorých sa regrutuje väčšina takzvaných bojovníkov IS. Postupne sa tak vďaka štedrej podpore arabských sponzorov a zrejme aj USA vytvorilo niečo, s čím možno aspoň zdanlivo bojovať, zdôvodňovať tým výdavky na nákupy zbraní a munície, obmedzovanie slobôd občanov v mene zabezpečovaní ich bezpečnosti pred terorizmom atď., atď.
Druhým faktorom sú štedré finančné a zbrojné „stimuly“ členom americko-arabskej koalície zo strany USA, Saudskej Arábie, Kataru a ďalších arabských krajín, pokiaľ v nej budú zotrvávať. USA si dodávkami zbraní a investíciami kupujú podporu arabských štátov rovnako, ako si s odvolaním sa na článok 5 Severoatlantickej zmluvy kupujú (avšak za oveľa menšie peniaze) podporu európskych krajín NATO pri vytváraní dojmu zákonnosti a masovej podpory svojich zahraničných dobrodružstiev v bývalej Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Sýrii a ďalších krajinách. Týchto dobrodružstiev sa, bohužiaľ, zúčastňuje tiež armáda Českej republiky, ktorá sa čiastočne aj vďaka nim stala obyčajným príveskom tzv. „zahraničných operácií NATO“, ktoré sú v úplnom rozpore nielen s Chartou OSN, ale aj so znením samotnej Severoatlantickej zmluvy.
„Koalícia“ tak paradoxne bojuje proti niečomu, čo jej kľúčoví členovia sami vytvorili. Zrejme aj preto až do začatia ruskej leteckej podpory sýrskej vláde Bašára al-Asada nevyvíjali v oblasti Blízkeho východu ani letecké sily USA, ani pozemné vojská koalície žiadnu vojensky významnú činnosť, ktorá by viedla k oslabeniu Islamského štátu. Naopak, veľké množstvo zbraní deklaratívne dodávaných „umiernenej proasadovskej opozícii“ a Kurdom sa neznámymi cestami ocitalo vo výzbroji IS. Vrátane samopalov vzor 58, príslušnej munície a granátov F1 českej proveniencie, ktoré mali byť dodané prostredníctvom USA práve Kurdom. Pred zásahom Ruska do konfliktu s IS s vedomím vodcov „koalície“ Islamský štát tiež čulo obchodoval s ukradnutou sýrsku ropou, za ktorú získaval peniaze na nákupy zbraní, platenie žoldnierov a tiež organizovanie migračných aktivít moslimov doslova po celom svete.
Porážka IS rozhodne nezávisí od dobytia Mosulu. Ten je len jedným z mnohých miest, v ktorom si IS zriadil svoje centrá moci. Zo strategického hľadiska má jeho dobytie len epizódnu úlohu, ktorá sa absolútne nedá porovnávať s porážkou IS sýrskou vládnou armádou v Aleppe. Tu bolo totiž hlavné stredisko obchodu so sýrskou ropou, významné centrum výroby zbraní, munície a výbušnín pre bojovníkov IS a tiež odtiaľto boli organizované teroristické akcie po celom Blízkom a Strednom východe a zrejme aj v Európe. Preto je strata Aleppa pre IS (a tiež pre tzv. sýrsku umiernenú opozíciu) veľmi bolestivá. Významne oslabila pozíciu tak IS, ako aj všetkých zložiek protiasadovskej opozície nielen na území Sýrie. Tie dokonca donútila k priamym rokovaniam so sýrskou vládou. V Moskve, bez protektorskej prítomnosti USA.
Čo sa týka konca IS, treba povedať, že tento subjekt je v súčasnosti nezničiteľný. Nie je to štát s nejakou pevnou riadiacou, ekonomickou, vzdelávacou štruktúrou a podobne, ale dobre organizovaná teroristická organizácia pevne zviazaná ideológiou islamu, právom šaría a myšlienkou džihádu za celosvetové víťazstvo islamu. Preto tiež nemá zmysel baviť sa o tom, že by prestala existovať.
Pre nás obyvateľov Európy je podstatné, že bojovníci IS nemajú žiadny dôvod na to, aby sa v prípade svojho vytlačenia z územia Iraku a Sýrie prelievali do Líbye alebo Afganistanu. Vďaka neustávajúcemu sponzoringu zo strany niektorých islamských štátov (najmä členov už spomínanej „koalície“) má IS dostatok prostriedkov na to, aby sa etabloval kdekoľvek na svete, kde bude mať dobré podmienky pre svoju existenciu a presadzovanie svojich cieľov. Čo sú teraz, kvôli prakticky neexistujúcej ochrane hraníc, nezmyselne štedrej sociálnej podpore tzv. „utečencom“ a prakticky neexistujúcemu aktívnemu odporu obyvateľov proti islamizácii, paradoxne predovšetkým „starí“ členovia EÚ.
A keď sa bavíme o nebezpečenstve od islamistických radikálov, ako to môže byť v budúcnosti s Tureckom? Je síce členom NATO, avšak niektorí politici tvrdia, že Erdogan sa usiluje o „Veľké Turecko“, ktoré by sa stalo vo svojej oblasti moslimskou veľmocou, ktorého základnou politickou ideológiou je radikálnejší islam, čo už predviedol represiami po potlačení vojenského puču…
Súčasná pozícia Turecka na Strednom východe a v Európe je nejasná a nie je jednoduché predikovať smery jej vývoja. Na základe nevydareného pokusu o vojenský puč časti armádneho velenia sa Turecko v súčasnosti emancipuje od amerického vplyvu, hoci navonok sa stále deklaruje ako pevný spojenec NATO, a tiež vyvíja veľmi intenzívne snahu stať sa členom EÚ.
Zložitými peripetiami prechádzajú rusko-turecké vzťahy. Počas necelých dvoch rokov sa dokázali stať obe krajiny z blízkych obchodných a politických partnerov nepriateľmi na život a na smrť (po zostrelení ruského bombardéra Su-24), aby sa bezprostredne po potlačenom puči a ostentatívnom odklone Turecka od USA opäť ich vzťahy oteplili až natoľko, že sa ruský veľvyslanec v Ankare zúčastnil verejného podujatia bez sprievodu vlastnej ochranky, aby za to vzápätí zaplatil životom. Je otázkou, či a nakoľko tento výnimočne závažný teroristický čin ovplyvní v konečnom dôsledku vzťahy oboch krajín.
Turecko zohralo v minulosti neblahú úlohu pri dobývaní Európy islamom. Napriek všetkým snahám jeho vedenia je však stále ešte tým, čím bolo po skončení prvej svetovej vojny, chorým mužom na Bospore. Snaha prezidenta Erdogana vrátiť islamizujúcej sa krajine bývalú moc však má reálny základ. Podľa všetkého chce vytlačiť Saudskú Arábiu z pozície lídra sunnitského islamu. Ak sa mu následne podarí s Ruskom ako prostredníkom zblížiť Irán, ktorý je už teraz duchovným, a tým aj mocenským centrom ázijského i európskeho šiitského islamu, vznikne tu pre Európu veľmi nebezpečná, ekonomicky, politicky aj vojensky nezávislá mocenská štruktúra, principiálne podstatne nebezpečnejšia ako IS.
Samotné Turecko disponuje druhou najväčšou armádou v NATO (po USA). Jej veliteľský zbor je síce čistkami po nevydarenom puči výrazne oslabený a ani výzbrojou nepatrí k najmodernejším, napriek tomu však predstavuje silu, pred ktorou je potrebné mať rešpekt. To isté platí aj o armáde Iránu. Ak by sa obe krajiny spojili, získali by vďaka obrovskej prevahe moslimských štátov v OSN možnosť úplne ovládnuť jej vedenie, prípadne túto medzinárodnú organizáciu úplne ochromiť. Táto situácia by zákonite vzápätí viedla k totálnej zmene systému medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva, ktorého dôsledky pre Európu možno dnes len ťažko domýšľať.
Na druhej strane Angela Merkelová a lídri EÚ hovoria o Turecku ako o spáse, ktorá má zastaviť príliv migrantov do Európy. Sú ochotní za to platiť. Európskymi peniazmi a ústupkami. Turecko, ktorého nie celkom nepodstatná časť leží v Európe, má od EÚ dostať v prvej fáze tri miliardy eur a Ergodan absolútne nevyberavo požaduje bezvízový styk a urýchlenie prístupových rokovaní o členstve v tejto organizácii. Vedenie EÚ týmto snahám ustupuje, hoci navonok hovorí o ľudských právach, o právach Kurdov na sebaurčenie atď. Otázka je, kam až budú ochotní v Bruseli Turecku ustúpiť. Pevne verím, že tentoraz nie až k Viedni.
Pritom by stačilo, keby vedenie NATO, ktoré tento proces zatiaľ úspešne blokuje, požiadalo Turecko o pomoc na základe článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Tento krok by razom vyriešil dva zásadné problémy. Jednak by jasne ukázal, či to Turecko ešte myslí s členstvom v NATO vážne, jednak by (v prípade, že sa Turecko skutočne stále cíti členom NATO) v podstate okamžite vojenskou mocou došlo k zastaveniu prílevu nelegálnych migrantov z tureckého smeru. Obávam sa však, že tohto kroku sa za Obamovej administratívy nedočkáme. A o pol roka môže byť neskoro.
Svetovú verejnosť teraz šokovala vražda ruského veľvyslanca v Turecku. Zatiaľ médiá informujú, podľa vyjadrenia prezidentov Putina aj Erdogana, že vrahom je sýrsky policajt, vzbúrenec proti súčasnému tureckému režimu, ktorý sa pomstil za ruskú pomoc Asadovi. Môže existovať aj iné vysvetlenie? Kto by mohol mať záujem na konflikte medzi Ruskom a Tureckom? Špekuluje sa aj o exilovom tureckom politikovi Gulenovi…
Médiá prezentujú vraždu ruského diplomata Andreja Karlova ako „pomstu Rusku za Aleppo“, a dokonca som počul, že ide o pomstu za ruské bombardovanie, za zabité sýrske ženy a deti. Jediná rozumná reakcia na podobné výplody je: „… a teraz ešte tú rozprávku o Čiapočke!“ Už len preto, že k atentátu došlo len jeden deň pred plánovanou schôdzkou vodcov Ruska, Iránu a Turecka v Moskve, kde sa malo diskutovať o budúcnosti Sýrie a o situácii v Aleppe.
Táto starostlivo načasovaná, naplánovaná a pripravená operácia mala jeden zásadný cieľ, varovať Rusko aj Turecko pred pokračovaním ich vzájomného zbližovania a zasiahnuť ich politické scény na veľmi citlivom mieste. Jej okamžitý vplyv na vonkajšie rusko-turecké vzťahy bude síce zrejme minimálny, ale je otázkou, ako Vladimir Putin a Recep Tayyip Erdogan ustoja dôsledky vraždy diplomata na vnútropolitickú situáciu vo svojich krajinách.
V Rusku tento útok dáva protiputinovskej opozícii do rúk argument o „škodlivosti Putinovho zahraničnopolitického kurzu“, ktorý určite využijú k nátlaku na Putina, aby zmenil svoju politiku ústretovosti voči Turecku a dal ruky preč od spolupráce s Iránom.
Erdoganovi a jeho spojencom tento útok zase dáva najavo, že ak budú pokračovať v politike zbližovania s Ruskom a budovania osi Ankara – Damask, nemôžu si byť istí životmi, pretože ani dôkladnejšie čistky nezabránia tomu, aby aj k nim prenikol samovražedný atentátnik. Turecký prezident tak bude musieť voliť medzi rizikom ďalšej destabilizácie ozbrojených zložiek pokračujúcimi čistkami a rizikom útokov vrahov z radov jeho odporcov, ktorí môžu zostať ako spiaci agenti medzi jeho vernými a vo vhodný okamih na rozkaz zaútočiť.
V prípade Ruska môže ísť navyše o varovanie pred zbytočným vírením situácie, vzniknutým zadržaním niekoľkých desiatok vojenských poradcov a inštruktorov „koalície“ (pôvodom z USA, Francúzska, Veľkej Británie, Nemecka, Izraela, Turecka, Saudskej Arábie, Maroka a Kataru) sýrskou armádou po obsadení Aleppa. Títo „poradcovia“ pôsobili v prospech tzv. umiernenej opozície bojujúcej po boku IS proti vláde Bašára al-Asada.
Celá situácia po vražde Andreja Karlova mi tak trochu pripomína situáciu po atentáte na nemeckého diplomata Ernsta von Ratha, ktorého v roku 1938 zastrelil v Paríži židovský študent Herschel Grynszpan. Jeho čin, hoci bol motivovaný úplne odlišnými pohnútkami, bezprostredne viedol k rozpútaniu Krištáľovej noci, počas ktorej bolo v noci z 9. na 10. 11. 1938 v Nemecku, Rakúsku a Sudetoch zabitých 91 Židov a zhruba 30-tisíc ich bolo zatknutých a internovaných v koncentračných táboroch. Židovské domovy, nemocnice a školy boli ničené a rabované, bolo vypálených viac ako tisíc synagóg a zničených vyše sedemtisíc židovských obchodov.
Nemecký diplomat mohol, samozrejme, byť v očiach mnohých ľudí stelesnením Hitlerovej krutosti, genocídy, antisemitizmu a blížiacej sa svetovej agresie, ale páchateľ jeho vraždy na rozdiel od vraha ruského diplomata podľa posledných poznatkov prežil nielen zatknutie, ale (napodiv) aj väznenia v niekoľkých nacistických koncentračných táboroch a po vojne sa zrejme vysťahoval na územie súčasného Izraela.
Osobne mám obavy z toho, aby čin atentátnika v Ankare nemal podobné fatálne následky ako čin mladého židovského idealistu v Paríži. Našliapnuté k tomu je. Tak v Rusku, ako v Turecku.
Bude po porážke Islamského štátu ešte viac ohrozená Európa navrátilcami z IS a čo sa dá proti tomu vlastne robiť? Je vôbec možné zabrániť podobným desivým masakrom, aký sa odohral v Berlíne?
Svojou odpoveďou tak trochu nadviažem na vašu prvú otázku. Osobne mám názor, že bojovníci IS, ktorí sa už teraz hromadne prelievajú do Európy, sa zatiaľ nebudú správať príliš agresívne. Rozhodne nie v súčasnosti, keď moslimovia predovšetkým vďaka neomarxistickej ideológii multikulturalizmu šíriacej sa ako mor celou Európou získavajú od neschopných a skorumpovaných vlád európskych krajín, na ktorých doslova a do písmena parazitujú, ďalšie a ďalšie ústupky a výhody.
Teroristické útoky osamelých vlkov inšpirované radikálnym islamizmom sú dnes nočnou morou nielen vlád európskych krajín, ale, paradoxne, aj hlavných ideológov islamu, pretože radikalizujú pôvodné obyvateľstvo, ktoré sa začína brániť postupujúcemu ničeniu európskej kultúry a európskeho spôsobu života. Zabrániť im je veľmi ťažké až nemožné, hoci (a to zdôrazňujem) sa na ich odhaľovaní z uvedených dôvodov aktívne podieľajú aj príslušníci silných islamských komunít starých krajín EÚ.
Dovoľte mi poznámku. Rozumiem, samozrejme, opatreniam prijatým českým ministerstvom vnútra zrejme v snahe chrániť občanov pred útokmi teroristov. Nerozumiem však tomu, prečo sú samopalmi ozbrojení policajti aj v uliciach Šumperka alebo Uherského Brodu (pri všetkej úcte k ich veľkosti). Ostatne nie je mi jasné ani to, prečo sa samopalmi vyzbrojení chlapci nevycvičení k zásahom proti teroristickým útokom pohybujú na verejných priestranstvách aj v Prahe, Plzni a v ďalších veľkých českých mestách. Ak začnú v prípade reálneho teroristického útoku zmätkovať, môžu ich zbrane usmrtiť v dave viac ľudí ako samotný terorista.
Odporučili by ste turistom a zvlášť mladým ženám tento rok na Silvestra cestovať do Paríža, Bruselu, Viedne či niektorého z nemeckých miest? Myslíte si, že v týchto krajinách sú schopní usmerniť rozvášnených migrantov arabskej národnosti? Napríklad nemeckí policajti si vypočuli nedávno rozhovory medzi skupinami afganských a palestínskych utečencov, ktorí plánovali rabovania a argumentovali medzi sebou tým, že sa už polície nemusia báť, pretože sú početnejší, čo k tomu povedať?
Na to mám jedinú odpoveď, každý e svojho šťastia strojcom. Samozrejme, vždy možno eliminovať riziko nepríjemného zážitku úpravou správania, vyhýbaním sa miestam s vysokou koncentráciou neeurópskeho obyvateľstva, alebo dokonca migrantov. Ale inak musím na základe tak osobných skúseností, ako na základe zhliadnutých záznamov z rôznych policajných akcií proti migrantom v uplynulom roku konštatovať, že to, čo si policajti vypočuli zo záznamu onoho rozhovoru, je skutočná realita súčasnej západnej Európy, odzbrojenej a spútanej ideológiou multikulturalizmu.
V Európe zatiaľ ešte nenastal čas toho, čomu sa hovorí džihád meča, ale nebude to trvať príliš dlho. Súdim tak z veku mladých mužov, základu potenciálnej budúcej armády džihádu, ktorí nami pôvodnými Európanmi pohŕdajú a na rozdiel od väčšiny z nás a ako ukazujú prieskumy, vrátane príslušníkov armády sú pripravení za svoju vec umierať. Je tiež známe, že mnohí z nich prešli veliteľským výcvikom a dokážu organizovať formovanie menších, spočiatku nepravidelných islamistických bojových skupín a ich spájanie do väčších ozbrojených celkov.
Verím, že ešte máme čas sa tomu postaviť, máme čas obnoviť našu operatívnu armádu a posilniť políciu tak, aby tieto ozbrojené zložky boli schopné zvládnuť ochranu našich hraníc a problémy s islamskými radikálmi. Čas sa však skutočne kráti a je otázkou, či krajina potrebuje skôr nové radary proti akejsi fiktívnej možnosti ruského útoku na Európu alebo skôr sebavedomú políciu riadenú kvalitnými ľuďmi s kvalitným vybavením, vycvičenú k efektívnym reakciám na teroristické útoky a skutočnú armádu chrániacu hranice krajiny pred prenikaním potenciálnych útočníkov na naše územie.
Na verejnosť sa v tomto roku z médií valilo veľa rozporuplných informácií ohľadom Ruska. Zatiaľ čo niektorí experti varujú pred jeho zámermi, dezinformačnými vojnami v mnohých štátoch sveta a zmieňujú neúmerné posilňovanie raketových vojsk v regióne Kaliningradu, druhá strana tvrdí, že ide len o obranné reakcie na približovanie vojsk NATO k Moskve, najmä v pobaltských štátoch aj na Ukrajine. Kto má pravdu a ako sa v tom vlastne vyznať?
Objektívne tieto geopolitické otázky presahujú reálny dosah slovenskej zahraničnej politiky natoľko, že sa ich riešením v praxi zaoberajú azda len analytici think-tanku Európske hodnoty. Mne osobne je napríklad skutočnou záhadou, ako dokázal despotický prezident zaostalého Ruska s rútiacou sa menou len v tomto roku zvrátiť prezidentské voľby v USA, rozvrátiť migračnou vlnou celú EÚ, zaviniť brexit, infiltrovať vedenie NATO svojimi agentmi a tiež skorumpovať inflačnými rubľami prezidentov V4. To je teda naozaj výkon.
Ale teraz vážne. Na internete je voľne prístupná mapa zobrazujúca rozmiestnenie viac ako 700 zahraničných základní USA na strane jednej a všetkých troch základní Ruskej federácie na strane druhej. Rovnako tak sú k dispozícii informácie o pomeroch vojenských rozpočtov, počtov tankov, lietadiel a ďalšej vojenskej techniky vrátane jadrových zbraní USA, Ruska, Francúzska, Veľkej Británie, Číny a ďalších krajín. Osobne si v tomto kontexte neviem predstaviť jeden jediný dôvod, ktorý by viedol prezidenta Putina k tomu, aby vydal rozkaz ruským vojskám k obsadeniu Pobaltia alebo Gruzínska, k odpáleniu strategických jadrových rakiet na USA alebo kaliningradských Iskanderov na hlavné európske mestá. Vy áno?
