Američania vybrali Havla. Manželka Milana Kunderu o minulosti aj o Paríži, kde sa už nedá žiť

1. 12. 2019 12:49

Literárny mesačník Host publikoval dva rozhovory s Věrou Kunderovou, manželkou svetoznámeho spisovateľa českého pôvodu Milana Kunderu. Podľa Kunderovej došlo pri Nežnej revolúcii k chybe a odsúdilo sa aj to dobré, čo v období komunizmu vzniklo. A odhalila dôvod, prečo sa disidenti púšťali do Kunderu. „Američania, ktorí boli napojení na Tigrida, vybrali ako vodcu protikomunistickej opozície Havla a mali obavy, že Milan, ktorý bol v zahraničí vtedy oveľa známejší, by chcel byť sám na čele politickej opozície.“ V dnešnom Paríži sa vraj nedá normálne žiť.

Američania vybrali Havla. Manželka Milana Kunderu o minulosti aj o Paríži, kde sa už nedá žiť
Foto: TASR
Popis: Sovietsky tank v roku 1968.

Český literárny mesačník Host zverejnil dva rozhovory s Věrou Kunderovou, manželkou slávneho spisovateľa a emigranta Milana Kunderu, ktorá s ním odišla do exilu.

„Možno ťa prekvapí, že som to bola ja, kto bol od začiatku rozhodnutý sa nevracať. K definitívnemu spoločnému rozhodnutiu došlo vo chvíli, keď Milan začal písať rok po našom príchode Knihu smíchu a zapomnění; bolo hneď jasné, že za tú knihu by v Čechách musel byť odsúdený, tá kniha bol definitívny rozchod. Stačilo napokon, že z nej publikoval v Nouvel Observateur ukážku, bolo to v roku 1979, a okamžite ho zbavili občianstva,“ okomentovala teoretickú možnosť vrátiť sa do Čiech, ktorú mali, ešte keď odchádzali.

Kunderová uviedla, že sa jej po Čechách veľmi cnie.

„Emigrácia je ťažká vec. Je to najhoršia hlúposť, ktorú môže človek v živote urobiť. A v Paríži sa už nedá normálne žiť. Jednak pre turistov, ktorí zničia všetko, ale zhoršujú sa aj služby, verejná doprava, bezpečnosť, všade je špina, nedá sa dýchať pre smog. A k tomu neustále štrajky, demonštrácie, žlté vesty. Všetko sa rozpadá a nič už poriadne nefunguje. Keď sme prišli, chodila pošta trikrát denne. Dnes sme radi, keď nám vôbec doručia balík z Čiech a nestratí sa niekde cestou. Lenže čo s tým? Čo s nami? My už sa nikam presťahovať nemôžeme.“

Odpovedala aj na otázku, ako vníma Nežnú revolúciu. „Bola som celý čas presvedčená, že už nikdy neuvidím Prahu. Môj pesimizmus bol absolútny. November bol predovšetkým neuveriteľné prekvapenie. A potom dojatie. A potom radosť. Čo si myslím o pokračovaní? Človek, ktorý žije tak dlho v cudzine a vie, že sa už nevráti, môže vám len držať palce a sám sa pýtať.“

Kunderová tiež uviedla, že s exilovými kruhmi sa nestýkala. S jednotlivými priateľmi áno.

Zverila sa aj s historkou, ako sa raz vydala na protest proti Gustávovi Husákovi k československej ambasáde. „... prvý Čech, ktorého som stretla, mi ironicky hovorí: ,Pán Kundera má nádchu, že neprišiel?‘ Tak som sa zase otočila a povedala si, že už nikdy.“

Dodala, že v Michigane sa na večeri pri príležitosti udelenia čestného doktorátu Milanovi Kunderovi s Čechmi pohádala o politike.

„Pretože len nadávali na komunistov a všetko bolo podľa nich zlé. A to nebolo pre mňa znesiteľné,“ vysvetlila dôvod.

Ako malá nebola v pionierskej organizácii ani v SZM, jej otca komunisti väznili, nemala teda dôvod komunistov hájiť. Ale aj tak. „... tá hrôza sa skončila niekedy okolo roku 1963, po kafkovskej konferencii. To, čo bolo potom, bol iný komunizmus, ktorý robili iní ľudia. A vďaka nim bol Forman, Chytilová, Krejča, Menzel, vďaka nim boli Literární noviny,“ povedala Kunderová. „Áno, komunisti boli hrozní, zatvárali a popravovali ľudí, ale po Maďarsku, po roku 1956, to prestalo. To bolo také strašné zlo, čo sa tam dialo, že sa ľudia začali, myslím si, prebúdzať,“ poznamenala.

Ani na Rusov vraj nemôže nadávať tak, ako sa to deje v Čechách.

„Pamätám si, ako idem 21. augusta z televízneho vysielania Bartolomějskou ulicou, bola plná tankov a vojenských vozidiel, a zrazu ma jeden z tých vojakov, mladý chlapec, možno ani nie dvadsať rokov, chytí a zatiahne do domu a zavrie dvere. Hovorím si, koniec, tak takto skončím, niekde zabitá v prejazde, ale ten chlapec mi vrazil do ruky horu letákov a hovorí: ,Dlja tvoju mať.‘ A ja tam čítam v azbuke niečo ako: ,My nevieme, kde sme, my sme si mysleli, že ideme do Nemecka, my sme toto nechceli.‘ Ten chlapec riskoval život! Keby si to všimli, tak by ho na mieste zastrelili. Ja som ich nenávidela, pochopiteľne, ale keď sa ti prihodí niečo také, tak si zrazu uvedomíš, že nič nie je čierno-biele. Nič nie je čierne alebo biele, ako vy si tam myslíte, všetko je sivé.“

Pri prvej návšteve Československa v roku 1990 ju vraj vyvádzalo z miery, že všade počula angličtinu. „Všade v centre boli dvojjazyčné nápisy. To nebolo možné ani pri ruskej okupácii, že by boli nápisy v ruštine! Toto bolo strašné odcudzenie. My sme s Milanom spolu vždy hovorili po česky. Čeština nás spájala s domovom a teraz, keď sme sa vrátili, to vyzeralo, akoby sa v tej krajine už po česky ani nehovorilo. Akoby tá krajina, z ktorej sme odišli, už neexistovala.“

A dodala, že z miery ju tiež vyviedol bezdomovec. Z Paríža na nich vraj bola zvyknutá, ale na ich prítomnosť v Prahe nie.

Odpovedala tiež na otázku, prečo sa nevrátili do bývalej vlasti. Jednak vraj pre novinárov, ktorých si vo Francúzsku držali od tela, ale v Čechách by to vraj nešlo.

„A potom pre disidentov, ktorí sa dostali k moci a ktorí nás nenávideli. Z toho sme mali obavy. A keď vyšla tá odpornosť o Milanovi v Respekte, už to vôbec nešlo. Vtedy som si prvýkrát uvedomila nemožnosť návratu. A v tej chvíli sa to narodilo. Túžba byť doma, na svojich miestach, kam sa človek môže schovať, a súčasne vedomie, že už sa nikdy vrátiť nemôžem, pretože tam sú naši nepriatelia, ktorí chcú zničiť Milana.“ Kunderová naráža na článok Respektu z roku 2008, Udanie Milana Kunderu.

Dôvody následne vysvetlila. „To sa začalo v roku 1976. Rok po našej emigrácii, keď si nás pozval Pavel Tigrid a pri obede povedal: ,Pán Kundera, nepleťte sa do politiky.‘ My sme na neho pozerali vyvalene, prečo to hovorí, pretože Milan žiadne politické ambície nemal. On chcel len písať. Až neskôr sme pochopili, čo za tým bolo. Američania, ktorí boli napojení na Tigrida, vybrali ako vodcu protikomunistickej opozície Havla a mali obavy, že Milan, ktorý bol v zahraničí vtedy oveľa známejší, by chcel byť sám na čele politickej opozície,“ podotkla.

Václav Havel

Václav Havel. Zdroj: TASR

„Ale to sme vtedy nevedeli. To nám došlo až neskôr, keď sme videli, ako sa disidenti snažili Milana pošpiniť, ako na neho útočili a urážali ho. Všetky tie útoky mám uložené v archíve. Ostatné veci sme už vyhodili a zničili, len toto nie. Oni mali jednoducho obavy, že by mohol ísť do politiky, a tak sa ho snažili znemožniť. A nenávisť voči nemu zostávala aj po Novembri a všetko vyvrcholilo tým odporným textom v Respekte, ktorý nás zničil zdravotne. A nikto sa mu doteraz neospravedlnil!“

Podľa nej bola chyba, že sa pri Nežnej revolúcii nenadviazalo na pražskú jar.

„Sedem krásnych rokov, schválne hovorím sedem, pretože sa to nezačalo v roku 1968, ale v roku 1963 kafkovskou konferenciou v Libliciach. Iste, boli sme mladí a tak ďalej, ale vtedy sa skutočne odohrávalo niečo výnimočné. A bola najväčšia chyba, ktorú ste urobili, ktorú urobili disidenti, že to chceli vymazať. To je dôvod, prečo všetko potom išlo tak zle. Nechali ste si nahovoriť, že komunizmus trval päťdesiat rokov, a dopustili ste, aby šesťdesiate roky takto amputovali z dejín a zničili. Len sa pozri, ako ste sa vtedy správali k emigrantom.“

Tvrdila, že z pohľadu disidentov to asi bolo logické, pretože pokiaľ by uznali, že komunizmus nebol skrz-naskrz zlo, tak by to zmenšilo ich povesť hrdinov a bojovníkov, ale krajinu to podľa Kunderovej poškodilo.

„Vy ste povedali, že všetko, čo bolo pred rokom 1989, bolo svinstvo a zabudneme na to. To nebola pravda a vy ste tým prišli o možnosť nadviazať na všetko, čo bolo skôr dobré. Vy ste začali znovu, ale tým ste prerušili tú dôležitú kontinuitu,“ doplnila.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: kas
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

VIDEO D1 má o vyše 14 kilometrov viac. Úsek Budimír - Bidovce otvorili pre motoristov

14:58 VIDEO D1 má o vyše 14 kilometrov viac. Úsek Budimír - Bidovce otvorili pre motoristov

Diaľničný úsek D1 pri Košiciach Budimír – Bidovce v dĺžke 14,4 kilometra začal slúžiť motoristom. V …