Pripomienku tohto dňa majú v Miloviciach, kde majú dokonca Námestie 30. júna. „Tridsiaty jún je azda jediný porevolučný dátum, ktorý prenikol do názvov námestí či ulíc. Však poznáte Ulice 17. novembra? Ale tie sa tak volajú už od komunizmu na pamiatku nacistickej perzekúcie študentov. Zatiaľ čo 30. jún je dátum čisto porevolučný,“ všíma si Petráček. Tento deň sa už niekoľko rokov oslavuje aj ako Deň ozbrojených síl ČR na pamiatku vzniku prvej československej jednotky vo Francúzsku v júni 1918.
O deň neskôr, 1. júla 1991, zanikol vojenský pakt Varšavská zmluva. „Tie udalosti je užitočné si osviežovať. Viac než výročie nejakej historickej nevyhnutnosti pripomínajú meniacu sa atmosféru. Že dnes by už to také jednoduché nebolo. Že okno tej využitej dejinnej šance sa zavrelo skôr, než sme si boli pred 25 rokmi ochotní myslieť,“ píše Petráček. A zamýšľa sa nad tým, čo sovietska okupácia hovorí tým, ktorí sa pred 25 rokmi hrali na pieskovisku alebo ešte neboli na svete. „Potom by sme možno lepšie porozumeli, prečo toľko ľudí na webe hádže do jedného vreca úlohu Sovietskeho zväzu a USA. Ale to sme v rovine ,keby‘,“ uviedol.
Podrazené Rusko
„Ale viete vôbec, že Milovice sú najmladším mestom v krajine? Priemerný vek tu predstavuje 28 rokov. A priemerná plodnosť na jednu ženu predstavuje 2,07 dieťaťa. Milovice sú jediným mestom u nás schopným zaistiť jednoduchú reprodukciu obyvateľov. Keby sme si chceli ušetriť starosti s dôchodkovou reformou a migráciou, celá republika by sa musela demograficky správať ako Milovice,“ podotkol Petráček s tým, že Milovice sú jedným z mála príkladov úspešnej vnútornej kolonizácie.
Na záver sa Petráček zameral na tézu, že po roku 1989 Západ podviedol Rusko tým, že ho vytesnil z hry a poškodil jeho oprávnené záujmy. „Kto obhajuje tézu o tom, že Západ podviedol Rusko, obhajuje svet v podobe sfér vplyvov a opomína úlohu slobodných rozhodnutí. Napríklad fakt, že štáty od Československa cez Estónsko až po Ukrajinu sa slobodne rozhodli žiť bez vplyvového dozoru Moskvy. Že v 90. rokoch sa tá idea dala uskutočniť. Ale že dnes už by to nešlo,“ hovorí s tým, že podľa jeho názoru dnes vidíme skôr ústup Západu a postup Ruska, jeho revanšu za údajné poníženie ako podraz Západu na Moskvu.
„Putinovo Rusko je krajinou, ktorá prejav slobodnej vôle iných cíti ako vlastné poníženie. Krajinou, ktorá ten pocit opiera o silu. Krajinou, kde vládu nebrzdí opozícia. A teraz si odpovedzte na rečnícku otázku: Stiahla by takáto krajina svojich vojakov z Česka? Dopustila by stratu vplyvu bez náhrady? Je módou posmievať sa Michaelovi Kocábovi, že pôsobí ako z Marsu. Ale práve z dnešného pohľadu treba oceniť jeho úlohu pred 25 rokmi. Stiahnutie sovietskej armády pôsobí ako zázrak, ktorý by sa nemohol opakovať ani náhodou. A toľko ľudí by malo pre tú nemožnosť pochopenie,“ uzavrel komentátor.