V rozhovore pre zahraničné denníky označil Trump NATO za „zastarané“. A to aj preto, že Severoatlantická aliancia sa vraj nestarala o terorizmus. Na túto tému sa objavilo množstvo komentárov. Čo si o tom myslíte vy?
Záleží na tom, ako budeme chápať slovo „zastarané“. Ako organizácia, ktorá zakotvuje vojenské partnerstvo USA a Európy určite NATO stále zmysel má, prinajmenšom symbolický. Iná vec však je, aký je zmysel faktický. Keď po skončení studenej vojny zmizol Sovietsky zväz, proti ktorému NATO pôvodne vzniklo, hľadala Aliancia dôvod svojej existencie. Zdalo sa, že ho našla v rôznych expedičných humanitárnych či protiteroristických operáciách, lenže to je asi trochu málo. Teraz sa opäť hovorí o „návrate ku koreňom“, teda k teritoriálnej obrane, ale bojím sa, aby z toho zase nebol opačný extrém, teda aby Aliancia nezačala strácať expedičné kapacity.
Čo sa týka terorizmu, ten podcenili takmer všetci, čo však platí aj o ďalších dnešných hrozbách, ako je masová imigrácia. Niekto hovorí, že toto nie je starosť NATO. Ale ja sa potom pýtam, čo teda starosť NATO vôbec je? Ja hovorím, že nemá zmysel hľadať jednu konkrétnu hrozbu alebo poslanie a zameriavať sa výlučne na to. Podľa mňa by sa tak Aliancia mala transformovať na komplexnú, a hlavne maximálne pružnú bezpečnostnú organizáciu, ktorá bude schopná zvládať akýkoľvek druh hrozby či konfliktu od rozsiahlej konvenčnej vojny cez kybernetický boj až po tie operácie proti teroristom. A na to sú, logicky, potrebné tri veci. Peniaze, peniaze a peniaze! Väčšina štátov NATO však svoje záväzky neplní a Trump na to dlhodobo upozorňuje.
Američania by sa bez Aliancie asi zaobišli, ale Európa ťažko. Takže by sa podľa toho mala správať, nie sa sťažovať. Trump skrátka len žiada, aby všetci dodržiavali svoje záväzky. Niektorí európski politici ho za to kritizujú, lenže to nevypovedá ani tak veľmi o Trumpovi ako skôr o nich.
Ako zásadné znejú aj ďalšie Trumpove slová, keď hovoril o možnom zrušení protiruských sankcií výmenou za dohodu o znížení počtu jadrových zbraní. Rusi sú zatiaľ zdržanliví. Je to dobrý obchod alebo nie?
Myslím, že na to sa takto všeobecne odpovedať nedá, záležalo by na konkrétnych parametroch tej dohody. Nikdy som nebol fanúšikom tohto druhu sankcií, pretože tie nakoniec poškodia obe strany a vždy sa nájde niekto „tretí“, kto sa smeje. Tým, samozrejme, nehovorím, že by som všetky tie sankcie okamžite zrušil, ale malo by sa to stať predmetom seriózneho a racionálneho rokovania, nie emotívnych výstrelkov, aké nám nedávno predviedol Obama.
Existuje dlhý rad tém, o ktorých by USA a Rusko mohli a mali rokovať a na ktorých by sa mal nájsť aspoň akýsi konsenzus. Predpokladám, že Trump bude chcieť predložiť Putinovi nejakú komplexnejšiu dohodu, ktorá sa bude dotýkať väčšieho počtu tém. Optimálne by bolo nejaké rozdelenie sfér vplyvu, podľa ktorého by územie bývalého Sovietskeho zväzu (s výnimkou Pobaltia) pripadlo Moskve, kým Latinská Amerika by zasa pripadla Washingtonu ako jeho „zadné dvierka“, ktorými koniec koncov desiatky rokov bola. A, samozrejme, existujú ďalšie témy, o ktorých sa dá hovoriť a kde sa budú robiť nejaké kompromisy. Balkán, Blízky a Stredný východ, Afganistan, Arktída, o tom všetkom sa dá hovoriť.
A ako výstižne povedal už Winston Churchill: Hovoriť a hovoriť je vždy lepšie ako strieľať a strieľať. Podľa mňa je najdôležitejšie to, aby sa obnovil strategický veľmocenský dialóg medzi Západom a Ruskom. Samozrejme, nedá sa očakávať, že sa na všetkom nájde zhoda, pretože veľmoci vždy budú súperiť o vplyv, to je úplne prirodzený stav. Ale to súperenie by malo mať nejaké pravidlá a malo by sa udržiavať v nejakých rozumných medziach.
Očakávaný Trumpov príklon k Rusku zmiernilo „grilovanie“ jeho kandidátov do čela niekoľkých rezortov vrátane Rexa Tillersona, ktorý má byť ministrom zahraničia. Ten spolu s kolegami Jeffom Sessionsom, Jamesom Mattisom a Mikom Pompeom v Senáte hovorili o Rusku takmer výlučne kriticky. Tillerson dokonca označil anexiu Krymu za protiprávnu. Išlo o ulahodenie niektorým senátorským jastrabom alebo to s blízkymi vzťahmi s Kremľom nebude také horúce?
Myslím, že do určitej miery je platné oboje. Trump nie je a nebude diktátor, bude do značnej miery závislý od Kongresu a od Republikánskej strany. V tej existujú rôzne názorové prúdy a Trump dal vo vláde priestor všetkým. Sú tam ľudia z establishmentu, kresťanskí konzervatívci, „jastrabí“ neokonzervatívci, paleokonzervatívci aj tzv. alternatívna pravica. Posledné dva spomínané prúdy sa k Rusku stavajú viac či menej ústretovo, ale ostatné sú prinajmenšom skeptické, ak nie vyslovene nepriateľské, v čom majú aj podporu veľkej časti Demokratickej strany.
Ale ono niečo podobné platí aj v Rusku, pretože napriek tomu, ako to vykresľuje mediálny mainstream, Putin ani zďaleka nie je neobmedzený autokrat. Vo vedení Kremľa sú tiež rôzne frakcie od pragmatikov, ktorí by sa radi s USA dohovorili (výhľadovo hádam aj na spolupráci proti Číne), po ideologických fanatikov, pre ktorých bude Amerika vždy jedine nepriateľom.
Je teda veľmi dôležité, aby na oboch stranách získali prevahu pragmatici. Nedávno to dokonale vystihol Hynek Kmoníček, keď vysvetľoval, že striktne geopolitické dôvody pre nepriateľstvo USA a Ruska sú limitne blízke nule. Konflikty medzi nimi majú takmer výlučne ideologickú povahu. Je teda potrebné sa sústrediť na tie otázky realistickej geopolitiky, kde sa dá spolupracovať alebo nájsť kompromis. Ideológia je užitočná v súperení na domácej politickej scéne, kým zahraničná politika by sa mala robiť realisticky, t. j. s ohľadom na konkrétne pragmatickej záujmy. V tom by sa Západ mohol od Ruska učiť, pretože ako geopolitický hráč a realistický stratég je Vladimir Putin svetová špička. Dúfajme, že mu Donald Trump dokáže v tomto byť zdatným partnerom.
O začatí zmysluplného dialógu s Moskvou hovorí šéf Vojenského výboru NATO Petr Pavel. Predchádzajúce pokusy nevyšli. „Musíme vytvoriť kontakt, nejakú základnú mieru dôvery, nastaviť agendu a až potom môžeme našich expertov jednoznačne poveriť, o čom majú diskutovať. Táto ponuka je na stole a čakáme na reakciu z Moskvy,“ uviedol po rokovaní výboru na úrovni náčelníkov štábov armád členských krajín Severoatlantickej aliancie. O čom toto podľa vás svedčí?
Dúfam, že to svedčí o tom, že aj vo vojenských kruhoch už začína konečne prevládať rozum, a nie resentimenty z doby studenej vojny. Teraz je, samozrejme, ešte potrebné, aby to isté bolo na opačnej strane. Skoro som povedal „na opačnej strane železnej opony“, ale tak ďaleko to (hádam) ešte nedošlo, lebo ešte stále máme čas zaraziť druhú studenú vojnu. Generála Pavla som si vždy vážil, a hoci s ním v niektorých názoroch nemusím bezvýhradne súhlasiť, je to jeden z najschopnejších vojakov, akých sme v moderných časoch vôbec mali, a preto som veľmi rád, že sa práve on ako prvý Čech dostal do takej vysokej funkcie v Aliancii.
Každopádne je potreba, aby podobne realisticky zmýšľali aj ruskí generáli, pretože, bohužiaľ, platí, že na oboch stranách je viac než dosť tých, ktorí vnímajú druhú stranu ako principiálneho nepriateľa, s ktorým nemožno konať a na ktorého sa musí strieľať, poprípade aspoň nadávať. Rusko môže byť v niektorých veciach partnerom, v niektorých mocenských konkurentom, možno aj súperom, som však zásadne proti tomu, aby sa používalo slovo „nepriateľ“, pretože to už má silný emotívny nádych, a ako som už pred chvíľou hovoril, do rokovaní medzi veľmocami na medzinárodnej scéne emócie nepatria. Práve toto by vojaci mali chápať najlepšie. V histórii už sa totiž neraz stalo, že vojaci dokázali vyjednať mier či kompromis lepšie ako diplomati.
V skutočnosti len málo vojakov túži po vojne. Keď na ňu dôjde, samozrejme, splnia svoju povinnosť a slúžia vlasti, ale ako poznám vojakov, tak viem, že drvivá väčšina si želá mier. Profesionálnym vojakom preto veľmi prekáža, že politici spolu nevedia normálne komunikovať a zaťahujú svojej krajiny do konfliktov.
Niektorí publicisti stále, podobne ako v kampani, varujú pred Trumpovým údajným hulvátstvom, klamaním a agresivitou a bijú na poplach, že takýto politický štýl v Bielom dome bude hrozbou pre svet a môže vyvolať vojny. Už teraz Trumpovi evidentne prekáža menová politika Číny, a nielen to. Do akej miery je pravdepodobné, že výbušným problémom môžu byť práve vzťahy s Pekingom?
To nie je pravdepodobné, to je absolútne isté. Vzťahy s Pekingom patrili medzi hlavné témy, o ktorých Trump od začiatku kampane hovoril. A ak to niekto považoval len za rétoriku, tak ho to muselo prejsť buď po tom telefonáte s prezidentkou Taiwanu, alebo najneskôr po tom, čo Trump avizoval, že na čele nového orgánu pre priemyselnú a obchodnú politiku bude Peter Navarro. U nás to meno pozná málokto, ale v Amerike je to už veľa rokov najhlasnejší zástanca toho, aby USA zaujali voči Pekingu maximálne tvrdý postoj. Navarrovo vymenovanie je dôkaz, že Trump myslí túto tému smrteľne vážne. Myslím, že je absolútne odhodlaný ísť do obchodnej vojny s Čínou a bude chcieť energicky vzdorovať aj jej nárokom v Juhočínskom mori.
A to, ako na Trumpove výroky reagujú oficiálne čínske médiá, dokazuje, že čínske vedenie začína chápať, že sranda sa skončila, a že sú z toho zdesení. Znalci ázijskej kultúry vedia, že naozaj rozhnevaný a odhodlaný Číňan pôsobí mrazivo pokojne, kým takéto hysterické pľuvanie ohňa, nadávok a vyhrážok v skutočnosti len zakrýva nefalšovanú hrôzu. Na smolu Číňanov, je Trump schopný biznismen, jeho minister zahraničia Rex Tillerson tiež a Navarro, pochopiteľne, tiež. Všetci traja dobre vedia, že čínska ekonomika sa zadrháva, že Čínu čoskoro čaká kríza, ak nie priamo krach, a že Peking jednoducho „robí ramená“, aby zakrýval vlastnú slabosť.
Čínske blufovanie asi fungovalo na Obamu, lenže s touto érou je koniec. Teraz očakávam, že Trump čoskoro vyšle ďalšie ústretové gestá smerom k Taiwanu, pretože to je najjednoduchší spôsob, ako názorne predviesť svetu, že Čína nie je ani zďaleka taká silná, ako sa snaží vystupovať.
„Čína v posledných piatich rokoch zdvojnásobila objem dodávok vojenskej techniky do zahraničia a v rebríčku patrí na tretiu pozíciu za USA a Ruskom. Už sa objavila prognóza, že sa Čína môže čoskoro stať najväčším exportérom vyzbrojených dronov na svete, najmä ak západné krajiny svoj export obmedzia podľa iniciatívy Baracka Obamu. Dá sa však predpokladať, že to nový prezident Trump zastaví,“ uviedli ste pre server natoaktual.cz. Ako to myslíte? Môžete byť ešte konkrétnejší?
Tá iniciatíva, ktorá obmedzuje nasadenie a export vyzbrojených bezpilotných lietadiel a ku ktorej sa pridali štyri desiatky štátov (vrátane Slovenska a Česka), by mohla znamenať len nádherný darček pre krajiny, ktoré ju nepodpísali. Je príznačné, že ju úplne odmietol Izrael, pre ktorý sú drony jednou z najdôležitejších oblastí, a samozrejme, sa nepridala ani Čína, pretože z jej pohľadu sú to len obmedzenia, ktoré samy na seba vyrubujú západné krajiny. Našťastie, je to však len exekutívne rozhodnutie prezidenta Obamu, ktoré nový prezident Trump môže jedným škrtom pera zrušiť (a dúfam, že to čo najskôr urobí). Pochybujem, že by sa nečinne pozeral na to, ako Čína doháňa USA v odbore, kde patrí Amerika medzi pionierov, ale toto je len jeden kamienok mozaiky.
Myslím, že americký zbrojný priemysel čakajú zlaté časy, pretože Trump síce kritizuje niektoré problémové a predražené zbrojné programy, ale zároveň veľmi dobre chápe, aký je zbrojný priemysel pre USA dôležitý. Z hľadiska pracovných miest, daní a vedecko-technického pokroku. Vyspelosť a sila Ameriky pramení z veľkej časti práve z toho.
Navyše to zapadá aj do Trumpových plánov v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, pretože Trump chce spojencov prinútiť k tomu, aby sa starali trochu viac aj sami o seba, aby nestáli s natiahnutou rukou a aby sa USA tiež mohli spoliehať na ich aktivitu. Myslím tým najmä regionálne veľmoci, napr. Izrael, Japonsko alebo Austráliu, v Európe hlavne Veľkú Britániu a, samozrejme, i Poľsko. Čakám, že za Trumpa bude Amerika realizovať veľmi aktívnu exportnú politiku a bude viac ako kedykoľvek predtým usilovať o to, aby jej blízki spojenci mali prístup k najmodernejšej vojenskej technike.
Nastupujúci prezident je z mnohých strán ostreľovaný ako populista, rasista a antiglobalista, avšak publicista a znalec americkej politiky Roman Joch tvrdí, že Trumpovo prezidentovanie žiadnou nezodpovednou populistickou rebéliou nebude. Už preto, že sivou eminenciou jeho zahraničnopolitického tímu je „patriarcha globálnych elít“ Henry Kissinger. Bude Trump prezident úplne iný ako Trump kandidát? Alebo sa predpovede o neriadenej strele s nulovými skúsenosťami z politických funkcií potvrdia?
Tiež si myslím, že prezident Trump bude iný ako kandidát Trump, nakoniec k tomu už existuje precedens v podobe Ronalda Reagana, ktorý tiež v kampani predniesol rad kontroverzných či konfliktných výrokov. Trump nepochybne bude energický a cieľavedomý, bude sa snažiť na veci pôsobiť a meniť ich, hoci za tie minimálne štyri roky si ho možno tá funkcia trochu „osedlá“ a on potom bude aj ľudsky viac umiernený. Ale čo sa týka samotného obsahu jeho politiky, v tom bude veľmi záležať na názoroch členov jeho vlády, čo sa logicky týka aj zahraničnej politiky. To, že Trumpovi radí Kissinger, sa dá koniec koncov vykladať aj ako ďalší náznak toho, že Trump sa naozaj chce nejako dohovoriť s Ruskom a tvrdo tlačiť na Čínu. Nezabudnime, že Nixon v roku 1972 vykonal Kissingerov plán, podľa ktorého sa Amerika začala zbližovať s Pekingom, aby sa tak dosiahlo oslabenie Moskvy.
Kissinger je bytostný realista a pragmatik, podľa niekoho možno až cynik, to isté zrejme platí o Trumpovi, takže sa logicky ponúka variant, že sám Kissinger mu poradil, aby takpovediac „obrátil“ jeho manéver, t. j. aby sa začal zbližovať s Ruskom v neprospech Číny, ale tak, aby z toho nebola priama vojenská konfrontácia. Nakoniec toto odporúča Kissinger aj vo svojej novej knihe Svetový poriadok, kde tiež budúcemu americkému prezidentovi navrhuje, aby využil brexit pre „pretiahnutie“ Veľkej Británie od neefektívnej európskej byrokracie smerom k hospodárskemu priestoru USA a Kanady a aby vyrokoval mier v Sýrii po vzore Juhoslávie. Hádam ho Trump bude počúvať.
Pozrime sa na ukončenú osemročnú Obamovu éru. Možno podľa vášho názoru vypichnúť niečo, čo v súvislosti s Obamovou vládou utkvelo ľuďom v pamäti najviac? Ako sa z vášho pohľadu bezpečnostného experta zapíše do histórie?
Vypichol by som najmä ten ohromný kontrast medzi očakávaniami na strane jednej a realitou na strane druhej. Žiadny prezident od Kennedyho nevzbudzoval také veľké nádeje, ale voliči potom boli o to viac sklamaní. Vždy som si bol istý, že Obama je ľudsky slušný človek, ktorý to naozaj myslel dobre, lenže ako sa hovorí, najhoršia prax často vychádza z najlepšej teórie. Obama skutočne túžil po tom, aby napravil vzťahy s Ruskom a priniesol mier a stabilitu na Stredný východ, lenže reálne kroky, ktoré robil, pôsobili väčšinou pravý opak. Ocital sa v situáciách, pre ktoré mu jeho vzdelanie a predchádzajúca práca neponúkali riešenia. Zdá sa, že univerzitný intelektuál nie je optimálnou kvalifikáciou pre funkciu najmocnejšieho človeka na svete. Obama nezdedil Ameriku a svet práve v najlepšom stave, lenže Trumpovi ich, bohužiaľ, odovzdáva v stave ešte horšom. Američania stále hovoria, že Obama ako človek je im sympatický, lenže väčšina odmieta jeho politiku.
Bola to napokon aj dezilúzia či frustrácia z tých nesplnených „obamovských nádejí“, čo toľko poškodili Clintonovú a pomohli Trumpovi. Ten tiež sľubuje zmenu, ale úplne iného charakteru ako Obama, navyše pochádza z odlišného prostredia a je natoľko zvláštnou osobnosťou, že sa voliči rozhodli, že mu dajú šancu. Nedá sa však skrátka očakávať, že splní úplne všetko, čo sľúbil. Hoci mu fandím a želám si, aby svoje zámery presadil, tiež by som všetkým radil, aby boli realisti. Aj Trump bude musieť pôsobiť v nejakom politickom systéme, hľadať kompromisy a podriaďovať sa realite. Áno, určite má ambície, vôľu, schopnosti, podporu a silný tím, takže mu držme palce, ale nečakajme od neho zázraky, nech si nepripravíme ďalšie veľké sklamanie.
