Advent je malý pôst. Vraj aj psy tichšie brešú. A čo vianočné trhy? Odkedy sa na nich Slováci stretávajú?

15.12.2018 17:05

ROZHOVOR Ako slávili naši predkovia samotné vianočné sviatky? Vývojom prešla aj samotná večera na Štedrý deň, symbol bohatstva stravy. Aký priebeh mala postupne v minulosti a ktoré jedlá boli pre ňu typické? Vianočný stromček sa v Európe objavil v 18. storočí. Čo tomuto symbolu predchádzalo? Stretávali sa ľudia na akýchsi vianočných trhoch aj kedysi alebo toto je len prejav súčasného hľadenia na tieto sviatky? Na tieto a ďalšie zaujímavé otázky k aktuálnej téme blížiacich sa sviatkov v rozhovore pre ParlamentnéListy.sk odpovedala známa etnologička Katarína Nádaská.

Advent je malý pôst. Vraj aj psy tichšie brešú. A čo vianočné trhy? Odkedy sa na nich Slováci stretávajú?
Foto: TASR
Popis: Advent - ilustračná snímka

Sme v advente, vieme, čo toto obdobie znamená z pohľadu kresťanskej viery, ale ako je to pre Slovákov z pohľadu etnológie? Ako vy vnímate tieto sviatky, ktoré dnes oslavujeme ako narodenie Krista?

Pojem advent pochádza z latinského slova adventus, čo môžeme preložiť ako príchod alebo očakávanie príchodu Mesiáša. Adventné obdobie sa začínalo štyri nedele pred Štedrým dňom. Advent do cirkevného kalendára a roka zaviedol v roku 600 pápež Gregor Veľký. Spočiatku bolo obdobie adventu dlhšie, trvalo až osem týždňov, až neskôr, od roku 922 sa záväzne ustálilo na štyroch týždňoch, so začiatkom v prvú decembrovú nedeľu.

V kresťanskom chápaní slova advent išlo o čas pokánia a duchovnej prípravy na Vianočné sviatky, bol to čas, keď sa ľudia na jednej strane snažili očistiť svoje domácnosti a pripraviť ich na slávenie sviatkov, čo znamenalo, že aj v minulosti gazdinky umývali okná, upratovali a niekoľko dní pred sviatkami začínali s pečením, ale ľudia sa snažili aj o duchovnú prípravu na sviatky – zmierovali sa so svojimi hnevníkmi, lebo platilo, že k štedrovečernému stolu by si mali sadnúť len tí, ktorí urovnali všetky spory a sváry, ktoré mohli vzniknúť počas roka, a teda hnevníci sa snažili zmieriť sa a odpustiť si vzájomne.

V adventnom období sa konajú aj ranné sväté omše, tzv. roráty. Boli to omše, pri ktorých sa špeciálne uctievala Božia matka Panna Mária, a názov roráty pochádza od úvodného žalmu, ktorý sa spieval: „Rorate coeli desuper...“ (Rosu dajte nebesá zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa.) Roráty sa začínali vždy pred rozbrieždením, preto ich atmosféra bola čarovná, ľudia išli do chrámov teplo oblečení, v rukách s lampášmi, sviečkami či baterkami, brodili sa snehom, nechýbali ani deti, ktoré v chrámoch zapaľovali sviečky ako symbol očakávania narodenia Spasiteľa. Počas adventu sa ľudia zvykli postiť, preto sa advent aj nazýval malý pôst. Platil zákaz tanečných zábav, svadieb, muzikanti odložili svoje hudobné nástroje, žartovne sa na Slovensku hovorilo, že aj psy tichšie brešú...

Príchod zimy pre roľníka znamenal zmenu v charaktere prác, pretože práce na poliach ustali, muži sa venovali opravám poľnohospodárskeho náradia a náčinia, vylepšovali si nástroje a dávali ich do perfektného stavu, aby na jar boli pripravené na plné použitie. Zároveň bolo zimné obdobie veľmi vhodné na spoločné susedské, rodinné či priateľské stretnutia pri kolektívnych prácach, ako boli priadky, páračky a pod.

Vianociam predchádzali rôzne rituály, obete Slnku. Vianoce majú pohanský pôvod. Ako si vysvetľujete, že po osvojení si týchto sviatkov kresťanským učením pokračovala ich obľuba?

Už starí Slovania sa museli vyrovnať s úbytkom denného svetla a najmä krátke dni, dlhé noci, zima boli podnetmi, prečo boli ľudia presvedčení, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do zápasu, v ktorom na jednej strane stoja démonické sily a bytosti a na druhej strane je život, teplo perzonifikované v postave slnka, ktoré sa počas zimného slnovratu rodí v podobe malého dieťaťa. Ľudia tŕpli, ako sa tento boj skončí a aby ho urýchlili – a slnko, život a teplo zvíťazili čo najskôr – na to slúžili aj obrady zimného slnovratu, teda obrady k úcte slnka. Ľudia  využívali sviatky zimného slnovratu na oslavu slnka a viaceré úkony, ktorými sa malo privolať znovuzrodenie slnka. Využívali sa praktiky pozitívnej mágie a ochranné prostriedky, predmety, rastliny, magické znamenia a znaky, aby sa odohnali negatívne sily z okolia. Svoj význam mali aj pranostiky a veštby týkajúce sa počasia.

Slovania využívali najmä určité magické dni, ktorým sa pripisoval špeciálny účinok – bol to najmä zimný slnovrat, v kresťanstve nahradený vianočnými sviatkami, Nový rok. To, čo sa zachovalo v tradičnej ľudovej kultúre, je napríklad trasenie plotov na Štedrý večer – triasli ním slobodné dievky, a  z ktorej strany zaštekal pes, z tej strany príde ženích. Na Nový rok nemala prísť do domu nikdy prvá žena, prví mali prísť vinšovníci – mladí chlapci z vyšného konca, aby šiel majetok a hospodárstvo hore koncom a nie dolu... Vinše mali vždy predniesť mladí muži v plnej sile alebo chlapci, ktorí ešte rástli.

Zelená vetvička symbolizuje zdravie, silu, kontinuitu života, preto je v slovanskom zvykosloví veľmi častá, rovnako sa v určité obdobia roka nesmela púšťať do domu cudzia stará žena, lebo by mohla priniesť škodu. Rôzne predmety zhotovené a použité počas magických dní, ako pečivo, plátno slúžili aj ako čarovné prostriedky. Množstvo úkonov malo podľa princípu mágie podobnosti privolať rovnaké účinky. Slnko bolo symbolom dobra, života, tepla, radosti. Jeho prítomnosť paralyzovala pôsobenie zlých síl. Po západe slnka však platilo viacero zákazov, pretože sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál.

Po západe slnka sa z domu nič nepožičiavalo, nič nevynášalo, dokonca ani smeti sa nemali vyniesť, ani voda vyliať, mlieko predať či požičať, lebo by sa vynieslo bohatstvo a bosorky by mohli s požičanými predmetmi čarovať a uškodiť tak domácim. Počas slávenia zimného slnovratu prinášali Slovania obete slnku, zarezávala sa kurovitá hydina, ale aj kozy, na obetisku sa nechali vykvapkať a krv bola obeta zeme, aby sa prebudila a dobre na jar rodila. Obete zvierat tiež slúžili ako obete slnku. Konzumovalo sa aj rituálne jedlo, boli to guľaté koláče, ktoré tvarom pripomínajú slnko.

Koláče boli veľké ako asi koleso od voza a naplnené hrozienkami, medom, tvarohom a makom. Sviatky zimného slnovratu boli u našich predkov úzko spojené aj so spomienkou na zosnulých predkov. Verilo sa, že  zosnulí môžu pozitívnym alebo aj negatívnym spôsobom ovplyvniť náš život. Viera v revenantov, teda upírov, bola u Slovanov dosť silná. Aj preto sa počas zimného slnovratu chodilo na hroby mŕtvych predkov, popíjala sa tu medovina, z ktorej sa pár kvapiek odlialo aj na hroby a táto tradícia prešla aj do Štedrej večere, ktorá je súčasťou kresťanských Vianoc v podobe nechávania jednej prázdnej misky alebo taniera pre zosnulých. Chodenie s koledou a koledu poznali aj v starom Ríme. Išlo o sviatky calende – slávili sa každý mesiac ako prvé dni nového mesiaca. Chodenie s koledou u našich predkov malo iný význam než v súčasnosti.

Koleda – to boli u Slovanov prezlečené ženy, jedna bola chudobná a druhá bohatá koleda. Jedna bola oblečená pekne a druhá bola v roztrhaných šatách – chodenie s koledou bola forma zábavy spojená s veštením, či rodina bude mať nasledujúci rok úrodný a hojný. Obe koledy prišli do domu a boli zakryté plachtou – gazda si mal jednu z nich vybrať a až potom sa odkryla – podľa toho, či si vybral tú bohatšiu, alebo chudobnú sa predpovedala hojnosť či bieda pre nastávajúci rok. Sviatky zimného slnovratu sa u našich predkov slávili v maskách, pálili sa ohne ako symbol slnka a očisty a nosili sa  masky zvierat napríklad turoňa, masky koňa, medveďa. Čím strašidelnejšie masky, tým si bol nositeľ istejší, že démon sa zľakne a nevojde do človeka alebo do jeho príbytku. Verilo sa tiež v mágiu slova a tak si ľudia priali len to najlepšie.

Verilo sa, že ak z úprimného srdca budú želať len to dobré, tak sa im to vráti. Priali si, aby sa darilo dobytku, ľuďom, aby boli všetci zdraví. Počas zimného slnovratu sa pálili aj ohne, ktoré symbolizovali slnko, jeho žiaru, teplo – to, čo počas zimy ľuďom chýbalo. U južných Slovanov sa zachoval zvyk pálenie badnjaka. Badnij dan bol názov pre Štedrý večer. Badnjak bolo poleno, ktoré si hospodár vyhliadol v lese, muselo byť len z duba, buka alebo jaseňa. Poleno nazývané badnjak obliekli do mužských šiat, spievalo a tancovalo sa okolo neho a nakoniec sa dalo do pece a pomaličky sa prepaľovalo niekoľko dní.

Každý, kto prišiel na návštevu, obradne do toho páliaceho sa polena udrel a čím viac iskier z neho lietalo, tradovalo sa, že tým bude nasledujúci rok pre rodinu štedrejší. Počas zimného slnovratu u starých Slovanov nechýbali ani rituálne jedlá, boli to najmä kaše, napríklad jačmenná, pšeničná, krúpová, prosná. Sladili sa maslom a medom, zapíjali medovinou, neskôr vínom a pivom, mliekom. Zimný slnovrat u Slovanov vrcholil približne sedem dní po 17. decembri, podobne ako v starom Ríme trvali slávnosti na počesť Saturna – saturnálie až do konca decembra a začiatku januára.

Vianočné zvyky patria z pohľadu poznania slovenských tradícií a ľudového zvykoslovia k jedným  z najbohatších období. Ide o obdobie plné zaujímavých rituálov a úkonov. Snúbia sa tu elementy predkresťanského –solárneho kultu spojené s vítaním znovu sa rodiaceho slnka a neskoršie kresťanské oslavy narodenia Božieho syna. Prvky náboženského synkretizmu počas vianočných ľudových zvykov je možné vypátrať vo viacerých úkonoch. Prelínanie pohanských a kresťanských sviatkov spôsobilo v štvrtom storočí nášho letopočtu slávenie narodenia Ježiša Krista 25. decembra a to aj z toho dôvodu, že kresťanstvo postupne celkom prirodzene nahradilo pohanské sviatky a zvyky kresťanskými. 

Ako slávili naši predkovia samotné vianočné sviatky?

Na obdobie okolo Štedrého dňa sa viazalo veľa zvykov a mnohé z nich súviseli už s adventom. K príprave na Vianoce napríklad aj v minulosti patrilo predvianočné upratovanie. V domácnosti, ale takisto v celom gazdovstve muselo byť všetko čisté, interiéry domu sa bielili vápnom, vymazali sa hlinené podlahy, drevené dlážky sa vydrhli lúhom, umyli sa obloky. Bolo treba vyprať šatstvo, pričom takéto pranie znamenalo poriadnu drinu. Pralo sa totiž ručne v korytách. Pri veľkom praní a zváraní posteľnej bielizne to bola robota aj na dva-tri dni. Vypraná bielizeň sa muselo plákať v potoku, a to veru v zime vôbec nebolo príjemné – naše prastaré mamy by o tom vedeli rozprávať...  Potom sa sušilo, žehlilo a ukladalo na svoje miesto. Gazdiné dbali, aby cez vianočné sviatky neviseli šaty na klinci, lebo ich majiteľ mohol do roka zomrieť.

Posledné dni pred Vianocami sa každý poponáhľal vrátiť susedovi požičané náradie. Cez sviatky platil zákaz akejkoľvek práce, najmä sa nemalo priasť, šiť, tkať, priasť ani rúbať drevo, ba aj dobytok sa vopred opatril na viac dní. Robilo sa okolo neho len to najnevyhnutnejšie – dostal teda poživeň a vodu. A ešte na čosi sa dbalo na Vianoce – aby každý člen rodiny mohol zasadnúť k štedrovečernému stolu spolu s ostatnými. Preto sa drotári, plátenníci aj šafraníci vždy na Vianoce vracali domov k svojim.

Štedrý deň 24. decembra, zavŕšený Štedrým večerom, má na Slovensku niekoľko mien – nazýva sa napríklad aj Kračúň, Vilija či Dohviezdny večer. Bol vždy plný obyčají a obradov, ktoré mali rodine zabezpečiť zdravie, prosperitu a šťastie do budúceho roka. Platila tu mágia začiatku: ako sa čo urobilo na Štedrý deň, tak bolo počas celého roka. Ženy nemali chodiť po susedoch ani z domu nikomu nič nepožičiavať. Gazdinky vstávali hneď po polnoci a začali piecť chlieb, aby bol do rána hotový. Ráno kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda.

Zavčas rána gazdovia nanosili vody na celé sviatky. Do studne dali štipku soli, aby v nej bola po celý rok zdravá voda. Už v advente sa v katolíckych oblastiach Slovenska zachovával tzv. malý pôst, keď sa jedlo viac strukovín, kašovitých jedál a menej mäsa, a na Štedrý deň tento pôst vyvrcholil. Mäso sa zväčša jedávalo až na Prvý sviatok vianočný (v zásade platilo, že na Štedrý deň sa môže jesť mäso beznohých zvierat – rýb, na prvý vianočný sviatok dvojnohých – hydiny a na Štefana štvornohých – divina, bravčovina). V evanjelických rodinách sa však pôst nedržal, preto sa pred Vianocami robila zabíjačka a na štedrovečernom stole boli zabíjačkové špeciality – klobásky, pečené mäso, huspenina – a kapustnica sa pripravovala s mäsom (zvyčajne s klobáskou).

Medzi archaické zvyky na Štedrý večer, rozšírené na celom území Slovenska, patrili aj ďalšie úkony: keď zvonili na večer, gazda zašiel s deťmi do záhrady potriasť stromy, aby mali veľa ovocia. Veľké stromy, ktoré nemohli potriasť, oväzovali povrieslom. Gazda zobral pred večerou do izby psa, ktorý dostal strúčik cesnaku zabalený v slaninke. Keď sústo zhltol, gazda ho vyhodil von oknom. Ak pes pritom zabrechal, značilo to, že bude z neho dobrý strážca. Cesnak sa dával psovi vraj preto, aby bol zúrivý.

V mnohých obciach obecný pastier pred večerou chodil z domu do domu vinšovať, aby gazda v budúcom roku mal mnoho sena a dobrú úrodu na poliach. Jeho pomocník, ktorý s nim pásaval kravy, držal zväzok prútov a gazdiná si zásterou z neho vytiahla dva až štyri prúty, ktorými vyšibala svoje deti aj pastiera, aby boli deti cez rok šikovné a aby pastier pri pasení nezaspal. Pastierovi za vinšovanie patril koláč a kalíšok pálenky. Pastierov pomocník niesol košík na koláče a fľašu, do ktorej zlieval pálenku. Prúty gazdiná schovala v izbe pod hradu, aby boli poruke na neposlušné deti. Na jar, keď prvýkrát vyhnali dobytok na pašu, zapichli tieto prúty do hnoja, aby sa dobytok držal pokope.

Pred večerou sa porobili posledné úpravy – gazda doniesol do izby snopček slamy ako spomienku na narodenie Božieho syna, ktorý sa narodil na slame, na stôl sa prestrel nový, doma tkaný obrus pretkávaný červenými nitkami (červená farba nitiek mala ochranný význam). Pod obrus sa dávalo obilie, strukoviny, drobné mince, do ošiatky na stôl pečivo v podobe zvierat – toľko kusov, koľko mali v hospodárstve kravičiek. To všetko preto, aby v novom roku bolo všetkého hojnosť, aby sa vydarila úroda, aby dobytok nepostihli choroby a aby sa v domácnosti držali aj korunky... Nohy stola sa zopli reťazou, ktorá symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Všetci si na ňu položili nohy. Pod stôl sa položil rýľ, sekera, lemeš alebo čerieslo – všetko železné predmety symbolizujúce pevné zdravie.   

Vývojom prešla aj samotná večera na Štedrý deň, symbol bohatstva stravy. Aký priebeh mala postupne v minulosti a ktoré jedlá boli pre ňu typické?

Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky a chlieb, sviečka, Biblia, hriatô a fľaša pálenky (hriatô, v niektorých oblastiach známe pod iným menom, sa najčastejšie pripravovalo tak, že do liehu – špiritusu alebo kvitu –  sa pridala voda a husacia masť, potom sa nápoj dal ohriať a pil sa vždy teplý). K stolu si všetci zasadli v čo najnovších šatách.

Štedrá večera sa začínala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Božieho Syna. Potom urobil otec deťom medom krížiky na čelo, aby boli celý rok milé a dobré, dospelí si pripili a všetci zjedli oblátku s medom a cesnakom. Cesnak sa pokladal za magickú rastlinu, preto sa konzumoval aj pri Štedrej večeri.

Platilo, že od štedrovečerného stola vstával nanajvýš jeden človek – zvyčajne gazdiná, ktorá obsluhovala všetkých členov rodiny. Často sa to odôvodňovalo tak, že sa potom o rok opäť všetci živí a zdraví budú môcť zísť pri štedrovečernom stole. V niektorých oblastiach bolo všetko rozložené na stole a od večere nevstával naozaj nik. Kto predsa len vstal, mal rátať s tým, že do roka umrie. Tanier sa pripravil aj pre mŕtvych predkov.

V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami. Na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Nemala sa používať ani vidlička. Štedrá večera pozostávala z viacerých chodov. Magické účinky sa pripisovali nielen jednotlivým jedlám, ale aj počtu chodov – spravidla sa ich podávalo sedem až deväť. Niekde sa patrilo zjesť z každého jedla len tri-štyri hlty. V štedrovečernom stolovaní bol teda okrem prvku hojnosti prítomný aj prvok pôstu. Medzi pradávne štedrovečerné jedlá patrili opekance, lámance, lokše s makom, hrachová kaša, šošovica, hríbová polievka, kapustnica, ovocie, orechy a koláče. Omrvinky zo štedrej večere sa starostlivo pozbierali, pridávali sa do osiva a  používali sa na okiadzanie chorých.

Prvý chod boli teda oblátky s medom a cesnakom. Druhým chodom bolo hriatô a tretím chodom vianočná polievka. Takmer na celom Slovensku sa podávala vianočná polievka z kyslej kapusty s hrachom, šošovicou a fazuľou. V katolíckych rodinách bola bezmäsitá, ochutená sušenými hríbami a sušeným ovocím. Na východnom Slovensku sa podávala kyslá obilninová polievka – kyseľ. Na Záhorí sa namiesto kapustnice podávala kyslá šošovicová polievka, na Spiši zase kyslá hubová polievka, na hornej Nitre mali radšej mrvancovú polievku, jedla sa však aj koločanka – do uvarenej fazule sa vmiešali (rozkolotili) varené zemiaky. Obľúbená bola aj šusterica, fazuľa s kyslou kapustou (napríklad v Cerovej). V okolí Medzeva sa jedla riča. Bola to uvarená fazuľa, zelenina, cesnak, krúpy a zemiaky. V južných oblastiach sa zase varila rybacia polievka.

Štvrtým chodom boli kaše, napríklad cícerová, kukuričná (kukuričanka, tengeričanka), krupicová (grisová; hovorilo sa jej aj Ježiškova kaša) a prosná, fazuľová fučka a šošovicový prívarok. Piatym chodom bývali múčne jedlá – rezance s makom alebo orechami, opekance s makom – na strednom Slovensku sa im hovorilo pupáky, na východnom Slovensku zase bobaľki, ďalej šúľance s makom či tvarohom, na hornej Nitre a na Kysuciach poznali zase opečené melence, ktoré sa pripravovali zo zemiakového cesta. Šiestym chodom boli zemiakové pirohy, pirohy s kapustou alebo pirohy s makom, prípadne tatárčené  (pohánkové). Siedmym chodom bola ryba (ryba je dávny kresťanský symbol, prenasledovaní, prví kresťania používali kresbu ryby ako tajné poznávacie znamenie). Na Štedrý večer sa jedli zvyčajne varené a pečené zubáče, pstruhy a iné druhy sladkovodných rýb, prípadne slané haringy (obligátny vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom je oveľa mladšia súčasť štedrovečernej večere, presadil sa u nás vlastne až v druhej polovici 50. rokov 20. storočia).

K rybe sa podávali zemiaky nakyslo alebo zemiakový šalát bez majonézy. Ako ôsmy chod sa servírovali koláče. Piekli sa najmä z kysnutého cesta. Jeden z najstarších koláčov sa volal kračun. Bolo to obradové pečivo a cez sviatky bol stále na stole, aby sa rodine celý rok darilo. Ešte v 18. – 19. storočí to bola vlastne akási nekysnutá placka, od začiatku 20. storočia sa jeho chuť zlepšovala a zjemňovala, keďže sa začal piecť z bielej, jemnejšej múky. Do stredu sa vyhĺbila dierka na med a do medu sa pridávalo zrno, strukoviny, semienka – skrátka to, čo sa malo na jar siať – a ešte strúčik cesnaku a kúsok petržlenovej vňate. Takáto placka sa piekla aj pre dobytok. Gazda ju rozdelil a každému kusu dobytka ju dal zjesť, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce. Niekde sa aj z každého jedla sa odnieslo do stajne zvieratám.

Na Spiši a v Šariši sa piekol kuch, kucheň, na západnom Slovensku calty, na strednom Slovensku nesmel chýbať štedrák, baba, mrváň. Obľúbene boli (a dodnes sú) záviny – orechovník, makovník, syrovník, tvarohovník, ale aj rožteky s makom, tvarohom, orechmi. Pieklo sa aj zoomorfné pečivo (v tvare zvierat). V Zemplíne týmto koláčom hovorili roháče. Aj tie sa nechávali celé sviatky na stole a po sviatkoch sa dali v ošiatke do komory, aby sa dobytku dobre darilo. Deviatym, záverečným chodom bývali sušené slivky, jablká, hrušky, ale aj čerstvé jabĺčka a orechy. Skôr než rodina privítala prvých koledníkov, zakončila večeru modlitbou. Len potom sa mohlo vstať od stola.

Ako vidieť, naši predkovia aj na veľké sviatky jedávali zvyčajne len to, čo sa doma urodilo. Jedlá to boli jednoduché, skromné, a predsa sa Vianoce pokladali za najkrajšie sviatky. Aj vďaka tomu, že v rodinách sa preciťovala hlboká duchovná hodnota Vianoc ako sviatkov narodenia Vykupiteľa. Navyše tú radosť, ktorá na Vianoce zavládla, prežívala rodina spolu.

Tradičné chody štedrej večere v Zemplíne začiatkom 20. storočia:

1. chod: paľenka (hriate)

2. chod : kračun (oblátky)

3. chod: strúčik cesnaku

4. chod: chlieb s medom

5. chod:  pokoleťena fizola s lupanimi bandurkami (rozmiešaná fazuľa s varenými zemiakmi)

6. chod: kapusta s hubami

7. chod: pirohy s makom

8. chod: ťengeričanka (kukuričná kaša)

9. chod:  ovocie

Štedrý večer mal čudesnú moc. Preto sa napríklad verilo, že ak mlynár pustí v čase konania polnočnej omše mlyn, budú sa mu sypať samé dukáty. Musí však mlčať – ak nie, dostane sa mu, naopak, príučka od „Zlého“. Pred odchodom na polnočnú omšu v domácnosti vylúpali orechy a dvanásť škrupín naplnili vodou. Po príchode z polnočnej domáci zisťovali, v koľkých škrupinách sa voda udržala, a podľa toho mohol hospodár určiť počet mokrých a suchých mesiacov v nasledujúcom roku. Odporúčalo sa zjesť na Štedrý deň aj dve šípky. Kto tak urobí, bude vraj mať celý rok červené líca.

Strúčik cesnaku zo štedrovečerného stola mal tiež zázračnú moc –  tomu, kto ho nosil pri sebe, sa vo všetkom darilo. Kravám sa do sena primiešal kúsok bielej cibule, aby im bosorky nebrali mlieko. So Štedrým večerom sa spájali aj motívy ľúbostnej mágie. Veľa veštieb sa týkalo vydaja dievčat, preto slobodné dievky využili tento magický čas a robili množstvo úkonov, ktoré im mali dať odpoveď, či sa do roka vydajú alebo nie. Keďže nasledujúci deň bol sviatok Narodenia Pána, keď sa v domácnosti nesmelo nič robiť, šikovné dievčatá a gazdiné pozametali ešte pred odchodom na polnočnú omšu.

Dievky vyniesli odpadky na krížne cesty a dávali pozor, v ktorom smere ich vietor odnesie. Z tej strany potom mohli čakať ženícha. Veštiť sa dalo aj zo štrku. Dievka nabrala za priehrštie štrku z brodu a doma ho preosiala. Ak v ňom našla obilné zrnko, značilo to, že dostane bohatého ženícha. Verilo sa, že ak dievka spí po Štedrom večeri na mužských nohaviciach, prisní sa jej ženích. Dievky pred Štedrou večerou zašli po drevo a polienka, ktoré v náručí priniesli, v kuchyni zrátali. Keď bol ich počet párny, dievčina sa do roka vydala, ak nepárny, ostala do roka starou dievkou. Dievky chodievali klopať na dvere chlieva – ak sa svinka ohlásila, do roka mala byť svadba.

V Súči pri Trenčíne (ale nielen tam) mohli slobodné dievčatá na Štedrý večer liať roztavené olovo cez veľký kľúč do vedra studenej vody a podľa toho, aký tvar si uliali, hádali profesiu svojho nastávajúceho. Každý večer od Lucie do Štedrého večera si dievka odhryzla kúsok z jabĺčka tak, aby jej na Štedrý deň ostal len ohryzok. S ohryzkom šla na polnočnú a potom si ho dala pod vankúš. Prisnil sa jej obraz jej nastávajúceho.

Vianočný stromček sa v Európe objavil v 18. storočí. Čo tomuto symbolu predchádzalo? Má ihličie nejaký hlbší význam?

Vyzdobovanie príbytkov vetvičkami ihličnatých stromov má u nás dávnu tradíciu a prešlo aj do kresťanstva. Vianočné stromčeky do vidieckeho prostredia na Slovensku prenikli až koncom 19. storočia. Vešali sa na stropnú hradu izby a zdobili slamenými ozdobami, jabĺčkami, orieškami, papierovými ozdôbkami, perníčkami či sušeným ovocím. V mestských rodinách už aj sklenenými ozdôbkami, girlandami, ktoré sa kupovali, ale aj tu si ozdôbky na stromček deti radi vyrábali sami. Bola to ich spoločná zábava spolu s rodičmi už niekoľko týždňov pred Vianocami. Ozdôbky sa vyrábali z papiera, slamy, ale mladé dievčatá boli schopné vytvoriť pôvabné ozdôbky aj vyšívaním a šitím.

Na prelome 19. a 20. storočia sa už kupovali aj čokoládové ozdoby. Výprava za vianočným stromčekom do lesa spoluutvárala predvianočnú náladu. V mestách sa stromčeky predávali na trhu a najčastejšie sa pripravovali v tajnosti až na Štedrý deň, aby deti verili, že ich spolu s darčekmi prináša sám Ježiško. Podľa veľkosti a priestorových možností sa buď stavali do kúta izby na stolček, alebo osobitný drevený či kovový stojan, prípadne mohli stáť aj v strede izby, najmä ak rodina mávala vysoký stromček. V európskych mestách sa od 19. storočia ujala aj tradícia stavania veľkých vianočných stromov na námestiach, pri ktorých sa organizovali rozličné charitatívne akcie. V Bratislave sa prvý takýto strom objavil roku 1896 pred Mestským divadlom a mal aj elektrické osvetlenie.

O tom, ako sa vianočný stromček stal jedným zo symbolov kresťanských Vianoc, vypovedá niekoľko legiend. Podľa jednej svätý Bonifác, apoštol germánskych kmeňov, vyťal posvätný dub boha Thora pred očami náčelníkov germánskych kmeňov. Keďže sa mu pri tom nič nestalo, presvedčil ich, aby sa dali pokrstiť a prijali kresťanstvo. Legenda ďalej hovorí, že v dutine obrovského duba bola skrytá jedlička. Zdobenie prvého stromčeka na Vianoce sa pripisuje aj Martinovi Lutherovi, ktorému vraj pri prechádzke lesom učaroval snehom pokrytý stromček, a preto si jeden vzal aj domov, kde ho ozdobil. Nesporný je však fakt, že v 16. storočí sa na vianočných trhoch v Nemecku už predávali voskové ozdoby určené na výzdobu stromčeka. Z Nemecka sa táto tradícia  rozšírila do Anglicka a neskôr aj do Uhorska, kde sa najprv stromčeky ujali v domácnostiach šľachty, potom meštianstva a napokon aj vo vidieckom prostredí.

Čo je typické pre Vianoce dnes a v ktorých regiónoch sa tieto sviatky slávia tak ako kedysi?

Vianoce východného obradu na Slovensku. Naši kresťania východného obradu (gréckokatolíci a pravoslávni veriaci) sa riadia juliánskym kalendárom. Juliánsky kalendár je výsledkom spojenia starobylého kalendárového a astronomického dedičstva Babylonskej ríše a Egypta s učenosťou Alexandrijskej teologickej školy. Všeobecne sa používal do roku 1500, potom ho vystriedal gregoriánsky kalendár. Východné cirkvi ho však používajú dodnes. V praxi to znamená, že veriaci východného obradu slávia Vianoce na Tri krále, lebo časom sa nepresnosti a časové odchýlky zrátali až na 15 dní.

Najviac veriacich východného obradu žije na východnom Slovensku, najmä v okolí Prešova, na Spiši, v okolí Humenného a Michaloviec. Vianoce východného obradu na Slovensku sa nazývajú vilija. Na štedrovečernom stole musí byť sedem až deväť druhov jedál a celý deň platí prísny pôst. Gazda sa pred večerou postará o zvieratá, pod stôl v izbe sa dá vecheť slamy a celá rodina sa ide umyť studenou vodou do potoka alebo k studni. Večera sa začína s východom prvej hviezdy na oblohu, čiže o sedemnástej, spoločnou modlitbou. Prvým chodom je chlieb so soľou, med a cesnak. Potom sa konzumuje pôstna  kapustnica, hubová mačanka, pirohy so zemiakmi, bobaľky s makom a ryba. Nesmie chýbať jucha (šťava z kyslej kapusty), šošovica a fazuľa.  Dlho sa dodržiaval zvyk jesť svorne z jednej misy.

Koledovanie, „chodenie s koledou“ sa postupne stalo jednou z najrozšírenejších vianočných zábav. V stredoveku šírili koledy po celej Európe aj potulní študenti, a žiaci účinkujúci v obľúbených vianočných hrách. Slovo koleda má viacero významov. Označuje nielen piesne spievané vo vianočnom období, ale aj hovorené a deklamované vinše a želania hojnosti. Koleda je napokon aj obchôdzka spojená so spevom a vinšovaním, ale nazýva sa tak aj odmena, ktorú koledníci dostávajú ako výslužku. Koledníci nosili so sebou po domoch charakteristické rekvizity –  hviezdu, betlehemskú maštaľku, štrngajúce pastierske palice. Vinšovanie malo rôzne podoby a formy, niekde chodili mladí ľudia v skupinkách a spievali až do polnoci vianočné piesne, inde sa preferovali skôr betlehemské, trojkráĺové, pastierske hry s prvkami ľudového divadla.

Koleda v kresťanskom slova zmysle je spojená s dobrou zvesťou o narodení Ježiška – ide o univerzálny obrad známy v celom kresťanskom svete. Koledovanie a koledové obchôdzky plnili špeciálnu komunikačnú a spoločenskú funkciu v rámci spoločenstva. Svetské koledy, známe aj zo susedných krajín – koljadky, ovseni, ščedrovky – mali charakter agrárno – prosperitných kolied – jestvujú náznaky, že siahajú až do predkresťanského obdobia. Duchovné koledy a koledy s náboženskými motívmi vznikli až po prijatí kresťanstva. Koledy spievané v kostoloch sú zväčša umelé duchovné piesne. Veľký význam pri vzniku a šírení umelých kolied mali niektoré rehoľné rády, napríklad františkáni. V ľudovom prostredí sa vyskytovali aj žartovné a špeciálne detské koledy. Pastorálne koledy majú svoj pôvod v období baroka, najviac sa v nich uplatňuje motív pastiera.

Ľudová koleda značila, že deti a mládež po štedrovečernej večeri chodili z horného konca dediny na dolný, spievali a vinšovali až do polnočnej omše. Kňazská koleda sa konala v čase od sviatku svätého Štefana do Troch kráľov. Kňaz navštevoval rodiny, aby vysvätil dom a požehnal všetkým, ktorí v ňom bývajú..

Jedna z najznámejších kolied, ktoré sa v najrozličnejších nárečových podobách slovenčiny spievali na Štedrý večer, znela:

Do hory, do lesa valasi,

 či horí v tom našom salaši?

 Radosť veľká sa zjavuje

 až tento svet potešuje,

kráčajte bratkovia k jasličkám,

aby ste zjavili všetko nám.

Počkajte nás, mili bratkovia,

nebeski lietajú duchovia,

 

Sláva Bohu prespevujú,

pokoj ľuďom ohlasujú.

Vtáčkovia prekrásne spievajú

a do Betlehema nás volajú.

Betlehemy a betlehemské hry. Tradícia betlehemov a betlehemských hier siaha do stredoveku. Rozšírila sa z Talianska najskôr ako tzv. živé betlehemy v kostoloch. Boli to jasličky s dieťatkom, a okolo nich postavy z betlehemského príbehu. Prvé takéto jasličky pripravil roku 1223 zakladateľ františkánskeho rádu svätý František Assiský so svojimi priateľmi. Jasličky sa z Talianska zásluhou františkánov rýchlo rozšírili a ujali v celej Európe. Z tejto vianočnej obyčaje postupne vznikla jej nová podoba, regionálne betlehemy, kde živých aktérov nahradili figúrky z dreva. Pri nich sa predvádzala betlehemská jasličková hra. Ako prví stavali betlehemy v kostoloch, ale aj na námestiach jezuiti a františkáni už od druhej polovice 16. storočia. K ich obľube prispeli práve vianočné a betlehemské hry. Výrobou betlehemov a jasličiek sa zaoberali profesionálni rezbári aj ľudoví rezbári (najmä potom, čo osvietenský cisár Jozef II. zakázal stavanie betlehemov v chrámoch a ľudia si ch začali budovať v domácnostiach). V horských oblastiach Slovenska mali jasličky osobitný pastiersky ráz s výjavmi z reálneho života pastierov.

Dnes samotná podstata Vianoc zaniká. Je to všetko veľmi povrchné a konzumné. Ak si chce človek zachovať takú typickú vianočnú atmosféru, čo by ste mu poradili?

Nájsť si čas aj na duchovné prežívanie Vianoc, venovať sa rodine, priateľom, oddýchnuť si a vyhnúť sa stresu z nakupovania a upratovania, radšej si dopriať viac pokoja, radosti z prítomnosti rodiny.

Stretávali sa ľudia na akýchsi vianočných trhoch aj kedysi alebo toto je len prejav súčasného hľadenia na tieto sviatky?

V minulosti, keď neboli kamenné obchody, fungovali jarmoky a trhy a to aj v zime. Ľudia tam však chodili za nákupmi – kúpiť vanilku, badyán a iné pochutiny na sviatky. Vianočné trhy v súčasnej podobe sú na Slovensku len od roku 1990. Ich úlohou je stretnúť sa s priateľmi v sviatočne vyzdobenom centre miest. Môžu sa tu stretnúť s priateľmi, vypočuť si koledy a potešiť sa zo stretnutí. V minulosti sa ľudia stretávali práve počas sviatkov – na Štefana si chodili vinšovať, navštevovať sa, spievali si koledy, chodili s betlehemom... Toto dnes chýba, najmä ľudom v mestách.

Autor: Ľudovít Kusal

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ľudovít Kusal
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Člen Súdnej rady: Fico je pre náš štát nebezpečenstvo

12:00 Člen Súdnej rady: Fico je pre náš štát nebezpečenstvo

Vypočúvanie Roberta Fica ústavnoprávnym výborom bolo ostro sledované zo všetkých strán. Fica kritizo…