Pirošíková: Slovensko nedodržiava princípy právneho štátu. A protipandemické opatrenia? Sú určite sporné

Protipandemické opatrenia vlády sú určite sporné, hovorí pre ParlamentneListy.sk právna expertka Marica Pirošíková, ktorá takmer 20 rokov zastupovala Slovensko pred Európskym súdom pre ľudské práva. Slovensko má podľa nej celkovo problém s porušovaním princípov právneho štátu.

Od pondelka vstupuje do platnosti COVID automat a s ním súvisiace opatrenia. Určite bude treba testy, veľa testov. A to je práve veľmi diskutabilné, či štát môže nútiť  ľudí k  testom napríklad ako podmienkou vstupu do prírody, čo platilo ešte pred  pár dňami… Veľa sa hovorí o spornosti opatrení. Vidíte vy osobne zásahy do ľudských práv pri protipandemických opatreniach?

Pri prijímaných opatreniach je sporný podľa mňa už ich právny základ. V mnohých oblastiach ich nepovažujem za primerané, ak berieme do úvahy sledovaný cieľ ochrany verejného zdravia.  Niekedy sú dokonca diskriminačné. 

Diskriminačné? Sporný právny základ? Ako to myslíte?

Pokiaľ ide o zásahy do ľudských práv, problém je možné demonštrovať na rozhodnutí Mestského súdu v Prahe. Ten zrušil opatrenia českého Ministerstva zdravotníctva z marca a apríla 2020, ktoré sa týkali obmedzenia maloobchodného predaja, a aj opatrenia, ktoré obmedzovali voľný pohyb osôb. Súd zdôraznil, že obmedziť základné práva a slobody počas núdzového stavu alebo stavu ohrozenia štátu môže predovšetkým vláda. Zákon nepripúšťa delegovanie tejto právomoci na nikoho iného,  ani na členov vlády. 

Súdom posudzované opatrenia boli vydané podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ten síce vymedzuje prehľad mimoriadnych opatrení, ktoré je oprávnený nariadiť príslušný orgán ochrany verejného zdravia pri epidémii alebo pri nebezpečenstve jej vzniku, súd však dospel k záveru, že s ohľadom na vyhlásenie núdzového stavu bola oprávnená obmedziť základné práva a slobody v tak masívnej miere iba vláda. 

Čo  sa stalo potom? Vláda zrušené opatrenia ministerstva schválila, čím naďalej zostali v platnosti.  Na Slovensku je situácia podobná tej, ktorú posudzoval český súd, ale v tomto ohľade nebolo  vydané  zásadné súdne rozhodnutie.

To je určite škoda. Opatrenia prijíma na Slovensku aj Úrad verejného zdravotníctva, ktorému pandémia nesmiernym spôsobom rozšírila kompetencie.

Pokiaľ ide o opatrenia tohto úradu, tu je napríklad odlišné od iných stanovisko ústavného sudcu Petra Straku, ktorý dospel k záveru, že ústavný súd mohol preskúmať v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti aj opatrenia Úradu verejného  zdravotníctva  súvisiace s vyhláseným núdzovým stavom. Ostatní ústavní sudcovia odkázali v tomto ohľade na možnosť podať správne žaloby. Sudca Straka uviedol, že treba počítať s tým, že rozhodnutie správneho súdu len v prvom stupni nenastane skôr, ako dôjde k vyčerpaniu maximálnej lehoty ustanovenej pre núdzový stav.

Zásadné súdne rozhodnutie týkajúce sa sporných opatrení vlády, či Úradu verejného zdravotníctva v Slovenskej republike teda ešte prijaté nebolo. 

Myslíte si, že je právne v poriadku antigénové testovanie sa a certifikáty alebo potvrdenia o ňom? 20 dní staré potvrdenia o antigénovom testovaní ako priepustka štátu do práce, verejnej dopravy, a tak ďalej – to je tak absurdne nelogické, nič nehovoriace, s nulovou výpovednou hodnotou, a predsa je to v platnosti…

Táto povinnosť je veľmi sporná. Mal by to ale skonštatovať súd. Dovtedy je to len nezáväzný právny názor. A v tomto ohľade platí: bez žalobcu niet sudcu.

Navyše, pokiaľ ide o celoplošné testovanie súvisiace s certifikátom, vyvstáva tu ďalší problém. Ignorovali sa pri ňom hlasy odborníkov. Tí upozorňovali na plytvanie ľudskými zdrojmi a ohrozenie verejného zdravia. Ich významným argumentom bolo upozornenie, že pri plošnom testovaní sa združujú ľudia pri čakaní na odber, a to je rizikové pre šírenie vírusu, pretože tu už cirkuluje oveľa infekčnejší britský variant.

Benefit jednorázového záchytu infikovaných znižujú podľa epidemiologičky Bražinovej falošná pozitivita a falošná negativita antigénových testov. Preto odporúčala testovať len v miestach s najvyšším výskytom, rizikových prevádzkach, či strategických podnikoch. Vzhľadom na tieto argumenty je celoplošné testovanie hazardovanie so zdravím obyvateľstva. Ak by sa niekto pri ňom nakazil, pričom štát od neho vyžadoval certifikát pod hrozbou sankcií ako podmienku na uplatnenie ďalších práv (slobody pohybu, práva podnikať, práva na vzdelanie) potom by sa mohol úspešne sťažovať na porušenie pozitívnych záväzkov štátu chrániť jeho zdravie. 

V podstate to isté sa vzťahuje asi  aj na pokuty a otázku či ich treba platiť,lebo sú polemiky,či ich možno vôbec vyberať… Kde niet  žalobcu niet sudcu, ťažko  vysloviť bez súdu niečo, čo by bolo platné – správne tomu rozumiem? 

Áno,  aj v tomto ohľade platí presne to, čo som povedala v predchádzajúcej otázke.

Kde už žaloba podaná bola – na Krajský súd v Bratislave – to sú vychádzky do prírody, ktoré boli aktuálne podmienené testovaním. Vec sa má teda tak, že Ústavný súd odmietol riešiť vládne uznesenia, krajský súd ale v tejto žalobe vôbec nekoná… Čo sa teda vlastne dá robiť, ak by si človek chcel uplatniť svoje práva v čase  pandémie? Ako rozpohybovať súd? Či len čakať?

Pokiaľ súd nebude konať, je možné obrátiť sa na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou a tvrdiť, že tento prostriedok nápravy nie je spôsobilý poskytnúť za daných okolností adekvátnu a efektívnu súdnu ochranu a žiadať o prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ďalšou možnosťou je obrátiť sa priamo na Európsky súd pre ľudské práva.

Priamo do Štrasburgu? 

Áno. A tvrdiť, že na vnútroštátnej úrovni neexistuje v tomto ohľade účinný prostriedok nápravy s tým, že ústavný súd podmieňuje účinným prostriedok nápravy, akým je ústavná sťažnosť, neúčinným prostriedkom nápravy, akým je správna žaloba. Je škoda, že štát dostal svojimi riešeniami jednotlivcov do takejto situácie. Je to spôsob, ktorý je nanajvýš sporný.  Ak by sa začali hromadne podávať správne žaloby, spôsobilo by to paralyzovanie správnych súdov. Tie ani nedisponujú takými oprávneniami ako české súdy v súvislosti s tzv. opatreniami všeobecnej povahy.  

Situácia mohla byť iná, ak by štát zasahoval v tak masívnej miere do základných práv a slobôd právnymi aktmi vyššej právnej sily (zákon, nariadenie vlády) a ústavodarca umožnil, aby jednotlivci mohli v súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou iniciovať konanie o súlade právnych predpisov už od 1. januára 2021 a nie až od 1. januára 2025.

To vážne? Od  roku 2025?

Až od tohto dátumu možno spolu s ústavnou sťažnosťou podať návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve alebo zákonu. 

Keď už hovoríme o Štrasburgu, majitelia  fitness centier, ktorí museli rozhodnutím štátu zatvoriť prevádzky, sa tam obrátili so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Viete si predstaviť, že by boli úspešní? Koľko peňazí by to  mohlo odhadom stáť tento štát, teda nás všetkých?  

Viem si predstaviť, že majitelia budú úspešní a štát to bude stáť veľa peňazí. Ak by považoval ESĽP sťažnosť za zjavne nepodloženú vyhlásil by ju za neprijateľnú bez jej oznámenia vláde už na základe rozhodnutia samosudcu. 

Sťažnosti sa týkajú namietanej nezákonnosti série opatrení prijatých ÚVZ v súvislosti s prevenciou šírenia vírusu COVID-19. V dôsledku uvedených opatrení boli fitness centrá zatvorené od marca do júna 2020. Pred ESĽP tvrdia, že v dôsledku uvedeného utrpeli majetkovú škodu a ušlý zisk a prišli o klientelu.

Celkovo je problém  asi  s logickou argumentáciou vládou prijímaných opatrení – všetko  sa robí bez nejakých reálnych podkladov,  dát… To nás asi môže vyjsť ešte pekne draho, hoci samozrejme si  to určite nikto neželá.

Pokiaľ ide o núdzový stav, rada by som upozornila na Predbežnú správu Benátskej komisie o opatreniach prijatých v členských štátoch EÚ v dôsledku krízy COVID-19, ktorá je zverejnená už aj v slovenskom preklade na stránke ÚS SR.  Benátska komisia uviedla, že „koncepcia núdzového pravidla je založená na predpoklade, že v určitých situáciách politickej, vojenskej a hospodárskej núdze musí systém obmedzení ústavnej vlády ustúpiť pred zvýšením výkonnej moci. Avšak aj v prípade núdzového stavu musí prevažovať základná zásada právneho štátu.“ Aby bol núdzový stav legitímny, musí brať do úvahy povahu, závažnosť a trvanie mimoriadnej situácie a to by malo určovať druh, rozsah a trvanie núdzových opatrení, ku ktorým sa krajina môže zákonne uchýliť. Všetky núdzové opatrenia, a obmedzenia základných ľudských práv a slobôd podliehajú trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite a dočasnosti. V prípade sťažností podaných na ESĽP bude musieť vláda predložiť náležité zdôvodnenie obmedzení ľudských práv v zmysle uvedených kritérií.

Trošku preskočím, ale pri covide ostaneme. Veľa sa hovorí o lieku, ktorý podľa viacerých štúdií účinkuje aj proti covid-19 ivermectin.  Štát ho už na pol roka povolil, do nemocníc a na predpis, ale pacient sa k nemu nemá ako dostať, lebo lekárne ho nemajú…  Má pacient právo žiadať liek, ktorý má podľa neho dôležitú úlohu v prípade závažného ochorenia? Čo má  pacient robiť, ak štát síce liek na také nevyspytateľné ochorenie  akým je covid-19 schváli, ale reálne ho  pacient nemá kde zohnať? 

Pokiaľ ide o tému COVID-19, štát sa mal už dávno zamerať namiesto plošného testovania na účinnejšiu liečbu, po ktorej dlhodobo volá napríklad pán doktor Mesík. S odkazom na skúsenosti profesora Thomasa Borodyho prezentuje účinnú terapiu COVID-19 kombináciou lacných liekov ivermektínu, zinku a doxycycklínu. Kritizuje zároveň používanie drahého a podstate neúčinného lieku remdesiviru v našich nemocniciach, ktorý spochybnila už Svetová zdravotnícka organizácia s tým, že má malý alebo žiadny vplyv na dĺžku hospitalizácie, či šancu, že pacient prežije. 

Pripomínam, že na úspešnosť liečby kombináciou ivermektínu, kalcitriolu, vitamínu C, zinku a aspirínu upozornil v denníku Pravda aj pán doktor Novysedlák, slovenský lekár pracujúci v Nemecku, ktorý túto liečbu uplatnil v domovoch sociálnych služieb. Jediná cesta v tomto ohľade, je vyvinúť náležitý tlak na kompetentných, aby tento liek zabezpečili, a to už pokiaľ ide o ambulantnú liečbu. 

Po spomínanom stanovisku Svetovej zdravotníckej organizácie si viem prestaviť aj úspešné sťažnosti na porušenie pozitívnych záväzkov štátu tých, ktorým bol podaný remdesivir v čase, keď už ho neodporúčala, pričom vzhľadom na jeho cenu v porovnaní s liečbou ivermektínom by sa štát nemohol vyhovárať ani na nedostatok finančných prostriedkov.

Táto  vláda sa stala  touto vládou aj vďaka  predvolebným sľubom boja proti korupcii. Je pravda, že taký vysoký počet ex  funkcionárov  polície, či podnikateľov ako Haščák či  Brhel sme ešte vo väzbe nikdy nemali… ale stala aj tragédia, smrť bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. Viac ako inokedy vyvstala otázka, do  akej miery ide o nutnosť väzobných stíhaní? 

Na túto otázku by bolo možné odpovedať až po preštudovaní konkrétnych spisov.  Pokiaľ je osoba vo väzbe nesmie dochádzať k prieťahom v súdnom konaní. Ak nim dôjde, musí byť osoba okamžite prepustená na slobodu, aj keď dôvody väzby trvajú. Zásadným problémom sú aj pomery v kolúznej väzbe, kde Slovensko vôbec nereflektuje odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučenie, ktorý od roku 1995 kritizuje ochudobnený režim obvinených v kolúznej väzby, ako aj ich obmedzené kontakty s vonkajším svetom. A ako ukázal ESĽP (Adamčo proti Slovensku) problémom je aj neprimerané využívanie tzv. spolupracujúcich svedkov v trestnom konaní. Problémom, ktorý vrhá tieň na spravodlivosť procesu ako celku je, ak je jediným priamym dôkazom na odsúdenie obžalovaného výpoveď takéhoto svedka, ktorý za ňu získal neprimeranú výhodu v trestnom konaní.

Predseda NS SR Ján Šikuta uviedol, že Slovensko prehralo už dosť veľa  sporov v Štrasburgu kvôli  námietkam  proti vyšetrovacej  väzbe… Vyhlásil, že by  nebolo dobre,  ak by sa potvrdili medializované informácie že polícia nekoná v prípadoch spomínaných väznených… Čo  by to znamenalo,  ak  by to  bola pravda?

Podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv má každý právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. ESĽP pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu práv zaručených týmto článkom skúma, či dôvody väzby uvedené vnútroštátnymi orgánmi aj naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Pokiaľ ich ESĽP bude považovať za relevantné a dostačujúce, tak sa ďalej zaoberá tým, či príslušné orgány postupovali v konaní s „osobitným urýchlením“. K záveru o porušení práva na osobnú slobodu stačí jeho záver o tom, že došlo v trestnom konaní k prieťahom. Osoba vo väzbe má potom nielen právo na odškodnenie za väzbu, ale musí byť ihneď prepustená na slobodu. 

Ste signatárkou výzvy Právnici spolu za právny štát – prečo ste ju podpísali? Okrem 380 podpisov právnikov, prokurátorov či sudcov máte už aj  podporovateľov zo zahraničia, akú  silu chcete výzvou dosiahnuť?

Urobila som tak vzhľadom to, že dochádza k významnému porušovaniu princípov právneho štátu v oblasti tvorby, ako aj v oblasti aplikácie práva. Naše výhrady k porušovaniu týchto princípov už dlhšie verejne komunikujeme prostredníctvom článkov, odborných vyjadrení, či blogov a skupina sudcov napísala aj Výzvu na zachovanie demokracie a právneho štátu v Slovenskej republike. Očakávaná reakcia v konaní kompetentných minimálne v podobe odbornej verejnej diskusie však nenastala, preto sme sa rozhodli vyjadriť svoju nespokojnosť takýmto spôsobom. Informujeme o nej aj niektoré výbory Rady Európy, ktoré už k dianiu na Slovensku sformulovali svoje výhrady, ako aj niektoré výbory Európskeho parlamentu.  Našim cieľom je ochrániť zásady právneho štátu vrátane náležitej ochrany ľudských práv. 

Súhlasíte s tvrdeniami, že táto vláda nerešpektuje právny štát? Naopak, ministerka Kolíková je pre mnohých symbolom potrebnej reformy justície. Ako to vidíte? 

Keby som s tým nesúhlasila, nebola by som signatárom vyššie uvedenej výzvy. Nemám potrebu hodnotiť osobu pani ministerky. Odporúčam jej pri tvorbe zákonov a reformách dôsledne zvažovať ich dopad na ľudské práva. Sme členským štátom Rady Európy a zaviazali sme sa k tomu. Na všetkých významných konferenciách venujúcich sa systému ochrany ľudských práv sa prízvukuje princíp subsidiarity, z ktorého vyplýva dôsledné rešpektovanie práv zaručených Dohovorom o ľudských právach už na vnútroštátnej úrovni, a to nielen v aplikačnej praxi, ale aj v procese tvorby práva. Štáty majú takýmto spôsobom porušovaniu práv predchádzať, je to ich povinnosť.  V tomto ohľade má k dispozícii aj možnosť požiadať o stanovisko Benátsku komisiu. Mohla tak urobiť už pri významných ústavných zmenách, napriek našim výzvam sa tak nestalo.