Tichá väčšina moslimskej komunity mlčí a sama si nevie poradiť s agresívnymi elementmi. To je ten problém, ktorý v Európe rastie, myslí si o útokoch v rakúskej Viedni bezpečnostný analytik Milan Žitný. V rozhovore pre ParlamentnéListy.sk rozoberá aj to, prečo treba podľa neho očakávať ďalšie útoky.
Pôvodná verzia bola, že vo Viedni útočili maximálne štyria útočníci, podvečer to rakúsky minister vnútra zredukoval na jedného. Aký je rozdiel v tom, či bol jeden, alebo štyria?
Môže to byť taktika, to vyjadrenie, to sa nedá vylúčiť. Po verzii s jedným útočníkom však určite padá verzia dlho pripravovaného útoku s pripravovanou logistikou. Keď si pozrieme tú mapku, kde všade sa strieľalo, zverejnili ju rakúske noviny, tak to musel byť veľmi dobrý bežec, aby to všetko obehal.
Páchateľ mal byť v lete na Slovensku, kde mal kúpiť strelivo do vražednej zbrane. Prepravoval sa na aute patriacemu Kosovčanovi, ktorý bol viacerým úradom známy pre svoje radikálne názory. Neznamenalo to, že bolo treba byť viac v strehu?
Nie je jediný radikál na území Rakúska, v Nemecku sú ich tisíce, aj vo Francúzsku sú ich tisíce, predpokladám teda, že v deväťmiliónovom Rakúsku to budú asi stovky radikálov. Ak by malo byť aj čo i len 20 takýchto ľudí monitorovaných, znamenalo by to, že ich treba monitorovať 24 hodín sedem dní v týždni, aby to malo nejaký zmysel. Stále by musela byť nasadená sledovačka, bezpečnostné zložky by sa museli snažiť získať jeho komunikačné nástroje a kanály, čo nie je jednoduché, lebo ak sa niekto pohybuje v prostredí terorizmu, zvyčajne prejde nejakým výcvikom a nie je jednoduché pre bezpečnostné zložky takého človeka ustrážiť.
Nie je to však prvý prípad, keď sa Slovensko spája s nákupom zbraní či streliva pre teroristov. Nie je tu niečo v neporiadku?
Je to markantné, je to okaté, že keď sa objaví nejaký teroristický útok, tak sa objavuje často v týchto súradniciach aj Slovensko ako dodávateľ výzbroje. Ale berme to tak, že jednak sme stále postkomunistickou krajinou a sú tu nejaké rezíduá bývalého režimu. Väzby ostávajú stále na Balkán, od 90. rokov je tu silne zastúpená balkánska komunita a tí sa vedeli ku zbraniam dostať vždy. Ten čierny trh nie je síce taký ako na Ukrajine alebo niekde ďalej smerom na východ, ale proste je.
Takže nemusí to byť ani Slovensko, pokojne tu môže byť len kontakt na takéto prostredie a tí sa už postarajú o dodávku. A teraz len špekulujem, ale pre Rakúšana je určite lepšie dostať sa sem ako cestovať na Balkán. Uvažujem, že pre Rakúšana je výhodnejšie prísť napríklad do Bratislavy, tu sa stretnúť s ľuďmi z Balkánu a tí zasa majú svoje kontakty, ako dostať z Balkánu potrebné zbrane a strelivo sem. Nehovorím, že to tak bolo. Nechcem namáčať Slovensko do takýchto súradníc, ale tých možností je tu pomerne dosť: jednak sme postkomunistickou krajinou s istou benevolenciou voči takýmto trhom, aj keď na povrchu to ľudia nevidia, ale oni existujú práve cez tie balkánske prostredia, a ja si myslím, že môže to takto ísť.
Veď my sme v legislatíve urobili dosť, aby sa nemohli upravovať repasovaním samopaly na funkčné zbrane a práve z toho dôvodu kritiky, že sa tu dá jednoducho získať taká zbraň, tak sme vyšli takto v ústrety, ale nedá sa zabrániť všetkému. Keby sme boli Severnou Kóreou, tak sa tu takto nerozprávame. Tam by nikto žiadnu zbraň nekúpil. Ide jednoducho o to, kde sa pohybujeme a my sme v demokratickom priestore, ktorý je veľmi otvorený a liberálny, kde štát nestráži každého jedného občana, lockdown sem, lockdown tam, je tu priestor na to, aby aj teroristi, organizovaný zločin sa dostal k tomu, čo potrebuje. A nie sme v tomto individuálni.
Vráťme sa do Rakúska. Čo ten útok deň pred tamojším lockdown alebo podľa slovenského premiéra Matoviča na sviatok kresťanov znamená?
Skôr tam vidím ten lockdown, večer, keď ľudia mohli byť naposledy spolu vonku. Ale tam mohla byť súhra viacerých okolností, ktoré my ešte nepoznáme, prečo práve v ten deň. Ja neviem. Toto sú skôr také technické detaily.
Dobre, nechajme technické detaily a pozrime sa na to, čo rieši verejnosť? Napríklad sa ľudia pýtajú a nerozumejú – súdiac podľa otázok na sociálnych sieťach – ako je možné, že útočník, mladý muž, rakúsky občan Kujtim Fejzulai, ktorý sa už narodil svojej rodine v Rakúsku, aj keď korene mal v albánskej menšine v Severnom Macedónsku, že sa takto zradikalizoval?
Prostredie ľudí formuje. Kto sleduje rakúsku politickú scénu, vidí, ako tam rastie napätie medzi moslimskou komunitou a domácou väčšinou, že vlani tam zaviedli zákaz nosenia šatiek pre dievčatá na štátnych školách, z čoho bola nespokojnosť a napätie a konflikty na moslimskej strane. Vidíme, že sa tam objavujú “pedagógovia”, ktorí školia deti a mládež v mešitách a bezpečnostné zdroje, aj viaceré verejné štúdie uvádzajú, že vyše 70 percent moslimov v Rakúsku by radšej videlo právo šaría nad rakúskymi zákonmi. Asi 35 percent je tam radikalizovaných. To sú veľmi varovné čísla.
Alebo napríklad, že niečo cez 45 percent sa nechce integrovať do spoločnosti. Samozrejme, toto škodí tomu zvyšku, ktorý je v pohode, ctí si a je lojálny rakúskemu štátu, ale je to tá tichá väčšina, ktorá mlčí a sama si nevie poradiť s agresívnymi elementmi. Mlčí a je zastrašená. To je ten problém, ktorý v Európe rastie. V roku 2000 bolo v Rakúsku, myslím, 350 000 moslimov, teraz ich je 700 000, teda raz toľko. Rastie tým aj politická váha. A toto sú podľa mňa pri tom útoku dôležité faktory, nie to, či kúpil zbraň v Rakúsku, na Slovensku či v Mukačeve.
Ľudia mali po útokoch strach, nielen šok z toho, čo sa udialo, ale aj obavy, že prídu ďalšie útoky. Sú tieto obavy opodstatnené? K zodpovednosti sa už prihlásil Islamský štát, preveruje sa, či ide o pravé vyhlásenie tejto militantnej organizácie.
Ono to súvisí s popravou učiteľa vo Francúzsku, ktorý ukazoval v škole akýsi obrázok Mohameda, dieťa prinieslo túto informáciu domov a v tom prostredí došlo zrejme aj k zlej interpretácii, reagovali skratovo, nasledovala poprava tohto učiteľa a ostrá reakcia prezidenta Macrona a už sa to začalo – boli Drážďany, bolo Nice, demonštrácie kade-tade po svete pred francúzskymi ambasádami, toto je podľa mňa súčasť tejto vlny násilia a nespokojnosti.
Čo je podstatné, sú obavy verejnosti, že sa útoky môžu opakovať, aj ak išlo o dielo jednotlivca, ako naznačil rakúsky minister Nehammer, opodstatnené?
Po tej poslednej informácii ministra vnútra, že neboli štyria, ale jeden, sa začína hovoriť o osamelom vlkovi, ktorý konal na vlastnú päsť, ale ja by som to dal naozaj do súvislosti s popravou učiteľa vo Francúzsku a následnými reakciami. A to znamená, že áno, môžeme očakávať ďalší takýto prípad. Kde, to, samozrejme, nikto nevie. Tam, kde je silná moslimská komunita, tam sa takýto človek, potenciálny terorista, pohybuje prirodzene, nie je ničím nápadný, má tam svoje zázemie. A práve tam je vyššia pravdepodobnosť útoku, v takejto krajine, nie napríklad na Slovensku, kde je malá islamská komunita oproti napríklad Rakúsku, kde je tá komunita väčšia. Bezpečnostné zložky v celej Európe sú v každom prípade v pohotovosti, ide o spoločný problém.
