Pred pár dňami sa v Prahe konala debata Sionizmus verzus hnutie BDS – Je mier dosiahnuteľný? Vystúpili na nej rabín a bývalý člen izraelskej armády David Bohbot a Jackie Walkerová, ktorá bojuje za ukončenie okupácie Palestíny. Viem, že je vám táto téma blízka. Čo hovoríte na slová aktivistky, že v súčasnosti podporujú Izrael už len autoritárske režimy a rasistické osobnosti?
Musím pripomenúť, že anglická labouristka Jackie Walkerová, dáma s vlasmi spletenými do dredov, hoci je židovského pôvodu, je bojovníčkou za práva Palestínčanov. A ako väčšina aktivistiek rada používa silné slová na úkor faktov a rozumu. Okrem iného opakuje mantru: „Sionizmus je nezdravá ideológia. Židia si myslia, že tú krajinu majú len sami pre seba. Ako internacionalista také videnie sveta neuznávam. Nemyslím si, že krajina patrí len niektorým ľuďom a iným nie.“ Len na okraj, aby sme dali všeobecným myšlienkam konkrétny obraz, analogicky by to znamenalo, že ani Česko nepatrí Čechom, ale celému ľudstvu. A preto má právo žiť tu každý, kto si zmyslí.
Ako sa na vzťahy Izraela a Palestíny dívate očami historika?
Ako historika ma uráža opovrhovanie tým, čo si židovský národ prežil a ako hanebne sa voči nemu správali nielen kresťania, ale neskôr aj ateisti a moslimovia. Dnes máme časy, keď sa rôzne národy kdekomu ospravedlňujú za genocídu. Zatiaľ som však nepostrehol, že by sa ktokoľvek ospravedlnil Židom. Naopak, antisemitizmus dnes šíria tí, ktorí sa hrajú na ochrancov ľudských práv. Podľa nich majú zrejme svoje práva aj teroristi a vrahovia, ale nie Židia. Je úplnou hanbou, že Hnutie za bojkot, stiahnutie investícií a sankcie proti Izraelu bolo nominované na Nobelovu cenu za mier. A to len preto, že agresívny Izrael vraj ubližuje bezbranným a mierumilovným Palestínčanom. Nemienim viesť polemiku prostredníctvom ideológie, ale zoraďme si historické fakty. Všetky sú z otvorených zdrojov a overiteľné. A navyše všeobecne známe. Lenže politici a mnohí komentátori radi zatvárajú oči v mene politiky a ideológie.
Pri čom so zoraďovaním dejinných faktov začneme?
Historický pojem Palestína sa geograficky nekryje s územím dnešných sporov. V staroveku išlo o južný okraj rozsiahleho územia nazývaného Kanaán. Celý ten kraj dostal meno podľa prvých písomne doložených obyvateľov v polovici 4. tisícročia pred n. l. Volali sa Kanaánci a zmieňuje sa o nich Tóra. Mali semitský pôvod, čo je jazyková skupina, ku ktorej patrí nielen hebrejčina, ale aj arabčina. Zhruba o dvetisíc rokov neskôr sa tu objavuje kmeň Filištíncov, od nich je odvodený názov Palestína. Ich pôvod je nejasný, zrejme prišli z Kréty, v každom prípade to však bol kmeň indoeurópsky. S dnešnými Palestínčanmi teda nemá tento ľud okrem mena nič spoločné. Ríša Filištíncov trvala asi tisíc rokov a väčšinu času strávila v boji so susedmi, okrem iného aj s Izraelitmi, na začiatku 6. storočia pred n. l. pomohli babylonskému kráľovi Nabukadnesarovi dobyť Jeruzalem. Podľa Tóry z tohto kmeňa pochádzal Goliáš a tiež zradná Dalila.
Spomenuli ste, že historický pojem Palestína sa geograficky nekryje s územím dnešných sporov. Ako je to teda s územným označením?
Geografický pojem Palestína použil prvýkrát na konci 2. storočia pred n. l. starogrécky historik Hérodotos. Ak je pravda, že mali Filištínci korene v Stredomorí, potom je logické, že toto územie Hérodotos označil názvom, ktoré má pôvod v prostredí jemu známom bez toho, aby zohľadnil fakt, že tam v skutočnosti žili Židia. V zachovaných židovských prameňoch, predovšetkým v Biblii, sa pojem Palestína neobjavuje. Namiesto neho sa používa označenie izraelská krajina, prípadne zasľúbená zem. A pôvodne sa neobjavuje ani v inak úplne presných starorímskych záznamoch, kde sa používa správnejší pojem Judea, teda krajina Židov.
Ako sa Židia na tieto miesta dostali?
Počiatky židovského osídlenia sa spájajú s prenikaním kočovných starohebrejských – protižidovských – kmeňov na územie Kanaánu možno odniekiaľ z južnej Mezopotámie. V tom čase sa vydelilo dvanásť kmeňov, ktoré sa podľa tradície stali zakladateľmi izraelského národa. Nakoniec tu založili vlastné kráľovstvo, ktorého dejiny sú plné vojen, ktoré opisuje Starý zákon. Viedli sa jednak s vonkajším nepriateľom, jednak medzi sebou urputne bojovali jednotlivé izraelské kmene. Pôvodná jednota totiž niekedy na začiatku 1. tisícročia pred n. l. zanikla, a tak vniklo severné Izraelské kráľovstvo (hlavné mesto Samária, dnes ruiny neďaleko Nábulusu na západnom brehu Jordánu) a južné Judské (so sídlom v Jeruzaleme).
Ktoré z tých vojen boli pre jedno či druhé kráľovstvo osudové?
Ako prvé podľahlo v roku 722 pred n. l. severné Izraelské kráľovstvo Asýrii. Časť obyvateľov odviezli do Babylonu a územie kolonizovali osadníci z Mezopotámie. Tí tu prijali izraelské náboženstvo a Tóru, ale s istými odchýlkami, čo potom viedlo k napätiu medzi Samaritánmi, hovorili si tak podľa mesta Samária, a obyvateľmi Judska. V roku 586 potom podľahlo Novobabylonskej ríši aj Judské kráľovstvo. Vtedy bol prvýkrát zničený Jahveho chrám v Jeruzaleme, stredobod kultu a viery židovského národa. Aj po tejto porážke veľkú časť Židov internovali – ono biblické „babylonské zajatie“. O päťdesiat rokov neskôr však perzský kráľ Kýros Novobabylonskú ríšu porazil a dovolil Židom vrátiť sa do vlasti. Ale s podmienkou, že neobnovia samostatný štát.
V ďalších storočiach mala Judea rôznych vládcov, najprv to boli Peržania, po nich sa tu v helenistickom období vystriedali dediči Alexandra Veľkého – Ptolemaiovci a Seleukovci. V tretej štvrtine 2. storočia pred n. l. došlo k povstaniu Makabejcov, ktorí s podporou Rimanov obnovili samostatné Judské kráľovstvo. Nemalo však dlhé trvanie, pretože už v roku 67 pred n. l. ho Pompeius pripojil k provincii Sýrii. Formálne stál síce na čele kráľ, ale vymenovali ho Rimania, im sa musel zodpovedať a tiež odvádzať dane. Po smrti Herodesa Veľkého vo štvrtom roku pred naším letopočtom sa jednotné kráľovstvo rozpadlo a naďalej bolo spravované rímskymi prokurátormi.
Blížime sa k obdobiu, keď Židia prišli o svoju vlasť. Aké boli kľúčové udalosti pod správou Ríma?
Prvé veľké protirímske povstanie vypuklo v rokoch 66 až 70, čo je tá známa židovská vojna, ktorú ako dejepisec opísal Josephus Flavius a v modernej dobe románovo spracoval Lion Feuchtwanger. Židia boli porazení a ich chrám znovu zbúraný. Na prelome 1. a 2. storočia došlo za cisára Trajána k ďalším nepokojom a k poslednému veľkému povstaniu Židov v rokoch 132 až 135, na čele ktorého stál Šimon Bar Kochba. Povstanie bolo nekompromisne potlačené a Židia za trest rozptýlení po celom území Rímskej ríše. Je fakt, že k ich rozptýleniu – diaspóre – dochádzalo vlastne už od čias babylonského zajatia, ale 2. storočie n. l. predstavuje historický medzník, keď boli zbavení svojej vlasti a prišli o Jeruzalemský chrám. Ich postavenie v nasledujúcich storočiach ešte zhoršilo šírenie kresťanstva, ktoré si ako jeden z bodov svojej ideológie vytýčilo denunciáciu Židov, pretože oni ukrižovali Ježiša Krista. Treba však dodať, že aj Kristus, apoštoli a Panna Mária boli Židia.
Tu by sme mohli exkurz o vzťahu Židov a územia okolo Jeruzalema v staroveku ukončiť?
Áno. Hovoril som o tom tak podrobne preto, aby sme si uvedomili dve úplne zásadné okolnosti. Tou prvou je, samozrejme, nespochybniteľný fakt, že v čase, keď najmenej dvetisíc rokov žili Židia na území dnešného Izraela a budovali Jeruzalem a svoj chrám, nebolo po moslimoch a Palestínčanoch ani chýru, ani slychu. Moslimovia vstupujú na scénu až v 7. storočí a Palestínčania až v storočí minulom. K tomu sa však ešte dostaneme. Tou druhou je okolnosť, že Židia sú neuveriteľne húževnatý národ, ktorý si zaslúži úctu nielen preto, čo si pre prenasledovanie vytrpel, ale aj pre svoju lásku k svojej viere a predkom. Dnes sa vlastenectvo nenosí, lenže iba hlupák môže význam národných záujmov spochybňovať. Bez lásky a úcty k predkom a k svojej viere nemôže žiadny národ existovať. Sú chvíle, keď sa národu darí dobre, potom je to fajn, lenže prichádzajú aj pády a katastrofy. V takej chvíli potrebujú ľudia vieru, prečo majú za nejaké hodnoty bojovať. Bez tejto viery by Židia neprežili.
Kedy sa začalo používať označenie Palestína?
Pojem Palestína je, ako inak, nanešťastie pojmom predovšetkým politickým. Keď totiž Rimania potlačili židovské povstania, za trest sa prestalo používať označenie Judea, aby nepripomínalo vysťahovaný židovský národ. V rímskej administratíve sa začalo používať označenie Palestína, tento pojem sa objavil na rímskych minciach a časom sa začal používať aj v židovskom prostredí, v rabínskej literatúre. V neskoršej arabskej literatúre sa potom objavuje geografický pojem Filastin.
V stredoveku sa slovo Palestína prakticky nepoužívalo. V kresťanských prameňoch sa o tejto oblasti hovorí vždy ako o Svätej zemi, v arabských – aspoň pokiaľ poznám ich preklady – sa takmer výhradne hovorí o Sýrii, ktorej súčasťou bol aj pobrežný pás od Antiochie a Tripolisu až na juh okolo Jeruzalemu a na územie dnešnej Gazy. V čase, keď tu vládli križiaci, to bolo latinské kráľovstvo. Pojem Palestína sa začal v politickom a o niečo neskôr v etnickom zmysle používať až v 20. storočí. Teda zhruba o štyritisíc rokov neskôr, než na tomto území začali žiť Židia. O štyritisíc rokov neskôr!
