To, že Smer chce nasadiť súčasného ministra zahraničných vecí do boja o prezidentské kreslo, je známe už dlhšie. Rovnako známy je aj fakt, že šéf rezortu zahraničia Miroslav Lajčák sa tomu bráni a tvrdí, že o prezidentské kreslo záujem nemá. Aktuálne dokonca hrozí, že na ministerský post rezignuje, ak sa Slovensko nepripojí ku Globálnemu paktu OSN o migrácii, ktorý nesie aj jeho rukopis. Situácia teraz smeruje k tomu, že ak Lajčák svoju hrozbu naplní, na poste šéfa slovenskej diplomacie ho môže údajne nahradiť predseda Smeru, poslanec Robert Fico.
Bude teda určite zaujímavé sledovať, ako sa to celé napokon skončí. Najmä to, či sa Lajčák pre prezidentskú kandidatúru rozhodne alebo nie. Aktuálne, zdá sa, spĺňa Lajčák všetky predpoklady na to, aby bol úspešným prezidentským kandidátom. Prajú mu dokonca aj prieskumy, ktoré ho stavajú vysoko nad ostatných kandidátov. A okrem toho netreba zabúdať, že úspech má Lajčák takpovediac vo svojej DNA. Čo všetko však bol ochotný pre naplnenie svojich ambícií a superúspešnú kariéru v minulosti urobiť? Pripomeňme si teda niekoľko faktov, ktoré s jeho osobou súvisia. Spoločným menovateľom s Robertom Ficom je v tejto súvislosti aktívna komunistická minulosť. Poďme však pekne po poriadku…
Denník N zverejnil prihlášku Miroslava Lajčáka do Komunistickej strany Československa zo 14. mája 1981. Tú získali z Národného archívu v Prahe, v ktorom je uložená. V tom čase mal minister zahraničných vecí dvadsať rokov a študoval na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO). V socializme išlo o školu, ktorá zaručovala úspešnú kariéru.
Záujem už na strednej škole
Šiesteho mája 1981 podpísal záväzok, bez ktorého nemohol dostať červenú knižku strany. „Vyhlasujem, že som bol oboznámený so stanovami strany, uznávam program a ciele Komunistickej strany Československa, vo svojom konaní sa budem riadiť učením marxizmu-leninizmu, stanovami strany a plniť povinnosti a zverené úlohy tak, aby som mohol so cťou nosiť hrdé meno člena strany,“ bolo oficiálne znenie záväzku.
Treba dodať, že o vstup do KSČ sa zaujímal už ako stredoškolák, keď z bratislavského gymnázia prestúpil na gymnázium v Banskej Štiavnici, kde vychovávali budúce komunistické kádre. Posledný ročník bol prípravou na štúdium v Moskve pre mladých ľudí z lojálnych komunistických rodín a prioritou bola výučba ruštiny.
„Pochádzam z rodiny, kde obidvaja rodičia sú dlhoročnými členmi KSČ. Už rodinné prostredie je zárukou toho, že som si dôkladne osvojil materialistický svetonázor, že som sa vyrovnal s náboženskou otázkou,“ napísal v životopise, ktorý priložil k prihláške do strany. Jeho otec pôsobil na Vysokej škole politickej Ústredného orgánu KSČ a mama pracovala ako učiteľka na základnej škole.
Posudky
K prihláške musel okrem iného priložiť aj posudky troch ručiteľov, ktorý šéfa diplomacie odporúčali prijať do strany. „Má správne politické názory, ktoré aj aktívne presadzuje. Má vrelý vzťah k Sovietskemu zväzu. Takisto jeho morálka a charakterové vlastnosti sú predpokladom toho, že bude platným členom KSČ,“ napísal jeden z nich, ktorý Lajčáka spoznal počas štúdia v Moskve. Jeho vstup nakoniec schválili 17. mája 1981, teda tri dni po tom, ako podal prihlášku
V súčasnom životopise, ktorý je zverejnený na portáli rezortu diplomacie, sa nikde nespomína jeho členstvo v KSČ. Začína sa až informáciou, že svoju kariéru začínal na (socialistickom) ministerstve zahraničných vecí Československa v roku 1988. Lajčák jednoducho odmieta o svojej minulosti spojenej s komunistickou stranou hovoriť, pričom argumetuje obavou z prekrúcania faktov. Faktom však je, že bol aktívnym, praktizujúcim členom komunistickej strany a užíval si benefity, ktoré s tým boli spojené. „Sledoval sa veľmi jasný, dobre naformulovaný kariérny postup – či už diplomata, alebo kádrového pracovníka komunistickej strany, vysoko odborného, čo okrem iného znamenalo sociálne zabezpečenie či možnosť cestovať do zahraničia,“ vysvetlil ešte v roku 2016 na margo vstupu Lajčáka do KSČ pre Dennik N Patrik Dubovský, historik Ústavu pamäti národa.
Dubovský negatívne vníma skutočnosť, že ľudí ako Lajčák na ich na diplomatickú službu pripravovali pod kontrolou sovietskej medzinárodnej politiky. „Podľa môjho názoru aj pod kontrolou KGB, ktorá sa tam mohla pokúsiť niektorých mladých študentov zverbovať za agentov,“ vysvetlil a dodal, že napriek tomu považuje Lajčáka za dobrého diplomata, najmä z dôvodu jeho pôsobenia v Bosne a Hercegovine.
