„Dnes stačí jednému z rodičov klamstvo, že mu súd v cudzom štáte zveril dieťa do starostlivosti. Druhý rodič si od cudzieho štátu vyžiada o tom potvrdenie a o štyri mesiace mu príde vyrozumenie, že žiadne také rozhodnutie neexistuje. Má však smolu, dieťa je už v zahraničí,” popisuje Šimkovičová jeden z konkrétnych príkladov z praxe, ktorým má jej novela Civilného mimosporového poriadku v budúcnosti zabrániť. „Chcem zmenu a Natália Blahová ju nepochopila,” hovorí pre ParlamentnéListy.sk Martina Šimkovičová, ktorá v súvislosti s obvineniami šéfky klubu SaS zverejnila v týchto dňoch aj status na sociálnej sieti:
Koľko je u nás týchto hraničných situácií, ktoré sa považujú za únosové, a keď sa občan Slovenska súdi o svoje dieťa s cudzím štátnym príslušníkom?
Treba zdôrazniť, že nie vždy ide o vec medzi rodičmi Slovák alebo Slovenka a cudzinec, často ide o rodičov – Slovákov, pričom jeden žije alebo chce žiť v cudzine. Chcete odo mňa štatistiku prípadov, ale na vedenie takejto štatistiky nie je dôvod. Takže presné informácie nemám. Mám však informáciu od komisárky pre deti, že prípadov z tohto súdka, ktoré sa dostanú k nej, býva približne 20 ročne.
Hlavnou myšlienkou vašej novely zákona o návratových konaniach je dostať do nášho právneho poriadku možnosť podať žalobu na obnovu konania aj proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny v takzvaných únosových situáciách. Keďže téma sa týka práv dieťaťa, skúste to vysvetliť najskôr podrobnejšie.
V princípe ide o to, že Slovák, rodič dieťaťa, ktorý premiestnil dieťa z cudziny na Slovensko, a súd už raz rozhodol, že dieťa sa má vydať cudzincovi – druhému rodičovi do zahraničia – prípadne Slovákovi žijúcemu v cudzine, nemá žiadnu šancu pre nové rozhodnutie ani v prípade, že sa ukážu nové, závažné skutočnosti, ktoré sa rodičovi žijúcemu na Slovensku nepodarilo dokázať na súde pre krátkosť času, ktorý je maximálne šesť týždňov. Rodič, žijúci na Slovensku, nemá šancu o nové konanie, kde by dokázal, že dieťaťu v cudzine hrozí psychická alebo iná ujma, alebo že okolnosti sa zmenili. Dnes platí prvé rozhodnutie súdu, ktoré je nezvratné. Slovenské dieťa bude vydané do zahraničia.
Súčasný zákon podanie žaloby neumožňuje. Poslankyňa Blahová vyjadrila nespokojnosť s návrhom s tvrdením, že pri deťoch je potrebné, aby sa rozhodovalo rýchlo a nerobili sa prieťahy. Podľa nej hrozia neúmerné naťahovania rozhodnutí.
Žalobou na obnovu konania nie je možné spôsobiť prieťahy v konaní, lebo podanie žaloby na obnovu konania predpokladá právoplatne skončené konanie, právna logika i zákon toto vylučujú.
Tento návrh je podľa nej práve pre odloženie konečného rozhodnutia v rozpore s medzinárodným Haagskym dohovorom. Vy tvrdíte, že je v súlade, lebo bojuje za najlepší záujem dieťaťa. Ako je to však s tou časovou lehotou šesť týždňov, o ktorú by sa to natiahlo?
Haagsky dohovor hovorí o „spravidla šiestich týždňoch“, nie je to pevná lehota. CMP v § 134 tiež hovorí o spravidla 6 týždňoch, ale ide o rozhodnutie prvostupňového súdu, proti ktorému je prípustné odvolanie. Podstatné však je – a to je to, čo pani Blahová nepochopila –, že žalobu na obnovu konania je možné podať jedine a výlučne proti právoplatnému rozhodnutiu súdu. Teda až potom, keď súd už o navrátení alebo nenavrátení dieťaťa právoplatne rozhodol. Ide totiž o mimoriadny opravný prostriedok, na ktorého aplikáciu sa vzťahujú veľmi prísne kritériá a podmienky zakotvené v zákone. Nepochopenie návrhu zo strany pani Blahovej je aj v tom, že súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa, súd môže zamietnuť návrh rodiča na navrátenie dieťaťa do cudziny, dokonca aj odmietnuť takýto návrh a rovnako aj tento rodič – neúspešný navrhovateľ, môže podať žalobu na obnovu konania. Toto nie je právo iba jedného z účastníkov konania, toto je právo tak navrhovateľa, ako aj toho, koho označil navrhovateľ za „únoscu“.
Ak sa má konanie opäť otvoriť, s akou lehotou počítate?
Konanie o žalobe je prísne formálne a má dve úrovne, podaním žaloby na súd sa nič vo vzťahu k právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia o navrátení dieťaťa nemení, súd musí najprv pripustiť obnovu a ak ju nepripustí, uznesenie o navrátení naďalej ostáva právoplatné a vykonateľné. Ak pripustí, musí byť na to veľmi závažný dôvod, vtedy uznesenie stráca vykonateľnosť až do rozhodnutia súdu o žalobe. Treba však myslieť na to, že o žalobe bude rozhodovať ten istý sudca, ktorý rozhodoval o navrátení v pôvodnom konaní o návrate a ktorý vec pozná. Bolo by možné uvažovať o zavedení lehoty pre prípad, že súd povolí obnovu, a to šesť týždňov.
Podopierate svoj návrh možnou zmenou okolností, že napríklad dieťa vyrástlo a jednoducho do cudziny nechce ísť žiť. Nebolo však na preukázanie týchto vecí dostatok času predtým?
To nie sú jediné argumenty. Oveľa závažnejšie sú tie, že relevantné, dôležité listiny, informácie, rozhodnutia orgánov a súdov z cudziny sa dostanú na súd až po skončení konania, keď je už väčšinou rozhodnuté: či už nariadený návrat, alebo zamietnutý návrh. Často sa stáva, že podstatná okolnosť majúca zásadný význam pre rozhodnutie súdu dorazí na Slovensko z cudzieho štátu dva, tri mesiace po právoplatnosti alebo tvrdenie navrhovateľa pred súdom o závažných okolnostiach sa po právoplatnosti ukáže ako nepravdivé. Po právoplatnosti rozhodnutia sa zistí, že navrhovateľ mnohé tvrdenia na súde predstieral a ide o tvrdenia, ktoré vzal súd do úvahy len na základe vyjadrenia navrhovateľa a vy dostane do rúk listinný dôkaz, ktorý takéto tvrdenie priamo vyvracia. Môže ísť napríklad o klamstvo, že súd v cudzom štáte zveril rodičovi – navrhovateľovi dieťa do starostlivosti, vy si od cudzieho štátu vyžiadate o tom potvrdenie a to vám príde o štyri mesiace, že žiadne také rozhodnutie neexistuje. Ale súd túto informáciu od rodiča navrhovateľa prijal a na základe nej rozhodol o navrátení dieťaťa. Za súčasného stavu vy neviete i napriek vedomosti, že súd rozhodol na základe klamstva účastníka konania túto pravdu súdu znovu predložiť a zvrátiť tak vec v záujme a v prospech dieťaťa. Otec na pojednávaní tvrdil, že je bezúhonný a matka si jeho násilnú povahu len vymyslela. Súd prijal bez dôkazu túto skutočnosť a rozhodol o navrátení dieťaťa. Po skončení konania bola z cudzieho štátu z polície zaslaná správa a výpis z registra trestov, kde je uvedené, že otec – navrhovateľ spáchal 12 trestných činov, vždy násilné a majetkové trestné činy, otec je bezdomovec, lebo nemá nikde hlásený pobyt, nikde nepracuje a matka odišla iba preto, že otec týral a bil deti aj matku, matka nemala žiadne peniaze, zakazoval jej zamestnať sa. Vy však aj napriek tomu, že máte dôkaz o recidivistovi a násilníkovi otcovi, tento dôkaz už nemôžete použiť, lebo konanie neviete nijako obnoviť.
Využitie žaloby na obnovu konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je podľa dôvodovej správy k návrhu štandardné v Rakúsku, Nemecku a ďalších krajinách. Vo svojom stanovisku ku kritike pani Blahovej ste uviedli, že ste konzultovali svoj návrh s ministerstvom spravodlivosti. Aké dal odporúčania?
Návrh som, samozrejme, konzultovala aj s ministrom, aj so štátnou tajomníčkou. Môj návrh sa stretol so súhlasom.
Viedli vás k tejto novele nejaké konkrétne situácie? Obracajú sa na vás ako poslankyňu občania s takýmito situáciami?
Áno, viedli ma k tomu opísané prípady, minimálne šesť prípadov, o ktorých viem, a boli z rôznych kútov Slovenska. Paradoxne ma na predloženie tohto návrhu viedlo aj konanie pani Blahovej, ktorá do kauzy tohto druhu absolútne neprijateľným spôsobom vstupovala, pre čo takmer prišla aj o poslanecký mandát.
Vo vlastnostiach dokumentu zverejnenom na stránke parlamentu je priezvisko Absolonová. Môžete to vysvetliť? Ako som usúdil z vašich slov, ide o právničku, s ktorou ste na návrhu spolupracovali? Podľa už spomínanej pani Blahovej ste tento návrh konzultovali s právnikom únoscu dieťaťa…
Áno, ide o právničku, ktorá pracuje v kancelárii advokáta, ktorý sa uvedenej problematike venuje 15 rokov a ktorý je jedným z tých právnikov, s ktorými som uvedenú problematiku diskutovala. Ide o pôvodný dokument advokáta, následne dopĺňaný viacerými právnikmi, nielen advokátmi. Je absolútne bežnou vecou, že poslanci spolupracujú na príprave noviel s rôznymi právnikmi, hlavne v prípade poslancov, ako som ja, ktorí nemajú právnické vzdelanie. Aj ja spolupracujem s viacerými právnikmi. Na tejto novele som pracovala aj so psychologičkou, ktorá má rovnako skúsenosti z praxe, aj s komisárkou pre deti. Podsúvať, že iniciatíva vzišla od nejakých únoscov detí, je nezmysel, lebo iniciatíva predložiť novelu tohto druhu vzišla práve odo mňa po tom, čo pani Blahová rozpútala kauzu, ktorú som už spomínala. Prípad ma zaujal a odvtedy som ho sledovala. Vyústilo to až do predkladania novely, o ktorej dnes hovoríme.
autor: Ľudovít Kusal
