Na úvod si generál Petr Pavel pochvaľoval život bez uniformy, povedal, že „si užíva“, že už si môže hovoriť, čo chce, bez ohľadu na niekoho iného, a spomenul aj pocit slobody. Bosák zamieril aj k samotným začiatkom Pavla a tak začal hovoriť o tom, že začínal ako výsadkár.
Bosák sa následne posunul už k samotnému pôsobeniu Pavla v NATO. „Nerobili si z vás kolegovia trošku žarty: ,Tak ty si sa v Československu pripravoval, ako nás porazíš, a teraz tu zrazu sedíš s nami‘?“ pýtal sa Bosák Pavla, či jeho pôsobenie vo Vojenskom výbore NATO, ktorému aj predsedal, nesprevádzali určité rozpaky jeho kolegov.
„Myslím, že ani nie tak veľmi oni, ako skôr my sme to tak vnímali. A mnohokrát sme sa k tomu dostali v diskusiách. Pretože pre mňa to bol signál, aká neuveriteľne vnútorne stabilná je inštitúcia ako NATO, keď vlastne otvorí dvere svojim bývalým nepriateľom, a nielenže ich otvorí a zaobchádza s nimi ako rovný s rovným, ale v krátkom čase je schopná im ponúknuť aj tie najvyššie pozície,“ odvetil Pavel Bosákovi a dodal: „Keby som si mal analogicky nejako tú situáciu prevrátiť, ono je to, samozrejme, veľmi pritiahnuté za vlasy, tak by som si ťažko dokázal predstaviť, že by organizácia s vnútornou atmosférou Varšavskej zmluvy bola schopná takto otvorene zaobchádzať s Nemcami, Američanmi a ďalšími.“
A potom sa Bosák opýtal na Pavlovu temnú minulosť spojenú so vstupom do KSČ. „Ani vám nepredhadzovali to, že ste v osemdesiatom treťom vstúpili do KSČ?“ vyzvedal. „Ja som vstúpil v osemdesiatom piatom,“ opravil Pavel Bosáka. „Nikto z mojich kolegov na Západe sa k tejto téme nikdy ani nevyjadril. Po prvé, asi vedeli svoje, ale hlavne sa orientovali podľa toho, kým a čím sme dnes, a nie čo bolo. Ja to dodnes, keď sa ma na to niekto opýta, vôbec nepovažujem za nejako citlivú tému,“ povedal Pavel o období, na ktoré nie je s odstupom času podľa svojich slov hrdý, ale zároveň poukázal, že sa nemá za čo hanbiť, pretože nikdy nikomu neublížil a nikdy svoje členstvo v KSČ nevyužil pri kariérnom raste.
„Osemdesiaty piaty bol rok, keď bola v plnom prúde perestrojka, keď Gorbačov vydal svoju knižku, keď sa to v Poľsku už veľmi hýbalo, v mnohých ďalších krajinách tiež, a nastalo také obdobie, keď mnoho ľudí začalo dúfať v nejakú zmenu. A ja, keď som ako narodený v tom systéme, tak jediná zmena, ktorú som si dokázal predstaviť, a aj tá na mňa pôsobila mimoriadne revolučne, bola zmena v duchu obdobia šesťdesiateho ôsmeho roku. A v tom prípade som nechcel, vzhľadom na to, akej nátury som vždy bol, tak som jednoducho nechcel stáť bokom a chcel som sa toho aktívne zúčastňovať,“ obhajoval Pavel svoje členstvo v KSČ s tým, že jediné, čo mu k tomu dnes niekto môže povedať, je len to, že „bol naivný“.
Od témy Pavlovho členstva v KSČ Bosák odbočil k roku 1993, a to do vtedajšej Juhoslávie, kde bolo treba oslobodiť kontingent 53 francúzskych vojakov a Pavel sa na túto úlohu dobrovoľne prihlásil. Pavel sa k tejto misii pod hlavičkou OSN, ktorá mala za cieľ udržanie mieru a pri ktorej bolo zakázané použiť zbrane s výnimkou najnutnejšej sebaobrany, dostal, pretože ako jeden z mála v prápore hovoril po anglicky aj po francúzsky.
Celý rozhovor si môžete pozrieť tu:
„Cez náčelníka generálneho štábu tu v Českej republike ste sa dostali až do centrály NATO a stali ste sa predsedom vojenského výboru,“ rekapituloval Bosák kariérny rast Pavla a opýtal sa ho, či by musel v prípade nejakého konfliktu zasiahnuť. Pavel vysvetlil, že by ako jedinec nerozhodoval za všetkých. Upresnil, že vojenský výbor, v ktorom pôsobil, rozhoduje, akým spôsobom sa povedie vojna, a strategický veliteľ rozhoduje priamo o tom, ako sa vedie tá kampaň alebo konkrétna bitka.
Predseda vojenského výboru má podľa Pavla aj nezanedbateľnú verejnú rolu, keď sa od neho očakáva, že bude navštevovať členské a partnerské štáty NATO a bude v nich viesť rokovania o spolupráci.
A potom bola reč aj o Rusku. „Nielen na Rusko, ja si myslím, že si musíme dávať pozor na viac krajín. V poslednom čase sa jasne ukazuje, že si musíme dávať pozor aj na Čínu a musíme si dávať pozor na každú krajinu, ktorá nestojí na rovnakých alebo podobných základoch ako tá naša, ktorá má záujmy, ktoré nie sú kompatibilné s našimi, ale hlavne na také krajiny, ktoré sledujú záujmy, ktoré by nám mohli dlhodobo uškodiť,“ uviedol Pavel.
„Rusko ani Čína nie sú demokratické krajiny. Nesledujú rovnaké hodnoty ako my a ich záujem je prispôsobiť svet vlastnému systému hodnôt, vlastnému videniu bezpečnosti a to jednoducho nie je naše videnie sveta. Ani Rusko, ani Čína nie sú na našej strane a to, čo robia, nie je v našom záujme. Mali by sme byť voči nim ostražití. Tým nehovorím, že by sme s nimi nemali spolupracovať, nehovorím, že by sme s nimi nemali komunikovať, ale mali by sme si vždy jasne uvedomiť, kam ich snahy smerujú. A tam, kde sledujú rovnaký záujem, tak môžeme spolupracovať, o tom niet pochýb – ale tam, kde vieme, že ten záujem smeruje inam, tak by sme mali stáť na strane tých, s ktorými sme sa spojili v roku 1989,“ podotkol Pavel na záver.
