Tak sa nám ten rok začal zostra: Už pár dní sa „bavíme“ zabitím iránskeho generála Kásema Solejmáního. A hádame, prečo to Trump nariadil. Z dlhej chvíle? Ako „obetu jastrabom“? Aby prebil tému impeachmentu? Aby schválne vyvolal napätie v americko-irackých vzťahoch, pre ktoré bude môcť vycúvať z Iraku? Kam sa s odstupom uberá vaša osobná „trumpológia“?
Fakt netuším, prečo Trump naozaj nechal zabiť generála Solejmáního a ďalších šiítskych veliteľov.
Samozrejme, najlogickejším vysvetlením sa javí snaha urobiť radosť židovskej loby, ktorá Trumpa vo voľbách sponzorovala. Už uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela, priznal Izraelu anektované sýrske Golanské výšiny a teraz ešte zabil „najväčšieho nepriateľa“ Izraela a „vojensky tým oslabil” Irán.
Ono síce zabitie jedného človeka nič extra na iránskych vojenských kapacitách nezmení, ale v poňatí americkej politiky, keď sa nepriatelia vždy personifikujú do jedného kolosálneho zloducha, to asi funguje.
A pre seba, teda pre domácich voličov, si získal napohľad aj nejaké tie „bojovnícke ostrohy“ – byť hlavou Spojených štátov s ich tradíciou agresívnych vojen a držať sa pritom stále akosi bokom od rozpútania novej vojny je svojím spôsobom frajerina.
Zabitím Solejmáního tak možno chcel aspoň ukázať, že má na vojnu „gule“, a pritom do nej zase neísť. A ani nemusieť, pretože posledné prieskumy naznačujú, že väčšina Američanov aj tak vojnu proti Iránu odmieta.
Kásem Solejmání (uprostred). Zdroj: TASR
Pokiaľ ide o vojnu v Sýrii, tak sme už preberali rolu iránskych milícií v nej. Je podstatná. Dá sa povedať, že ich nejako osobne „koučoval“ práve Solejmání, teda teraz ich výkon na strane víťaziaceho Asada poklesne?
Solejmání bol síce ikona, ale nežil vo vákuu. Určite mal okolo seba veľa rovnako dobrých dôstojníkov, ktorí ho zastúpia. A konkrétne vo vojne v Sýrii sa rola iránskych milícií v poslednom roku v zásade „scvrkla“ pomaly až k nule. V tomto ohľade by som žiadnu zmenu nečakala.
Skôr bol Solejmání hlavným „nástrojom“ teheránskeho politického vplyvu v Sýrii a mal vraj blízko aj k Baššárovi Asadovi, ale aj v tejto role ho môže prípadne niekto zastúpiť.
Keď to povieme naozaj hrubo: Platí, že „kto sa hrá, nehnevá“, takže by sme vlastne mali byť radi, že si Trump vybral za svoju činnosť naťahovanie sa s Iránom na území Iraku namiesto toho, aby buď priamo bojoval s Ruskom, alebo sa staral o Ukrajinu? Je pravda, že nielen v smere „impeachmentovej kauzy“ ho ukrajinská otázka veľmi nezaujíma, čo mrzí mnohých amerických nohsledov v Česku.
Platí to isté, čo som už povedala: Trump sa do vojny nehrnie, a to ani do takej, ktorú by mohli USA vyhrať. Preto je predstava vojny proti Iránu ťažko akceptovateľná a vízia vojny s Ruskom rovno surrealistická.
A Ukrajina pre neho predstavuje čosi „pod rozlišovacou schopnosťou“, ako hovorieval Václav Klaus sen.
Ako sa vyhrotil vzťah blízkovýchodných krajín voči nám? Irán je perzská krajina a navyše šiítska krajina. Zvyšok Blízkeho východu je väčšinou sunnitský. Bude s výnimkou Saudov, ktorí sú súpermi Iránu, solidárne s Iránom o niečo viac nemať rada Západ táto väčšina sunnitských krajín, prípadne ich obyvateľstvo?
No, úprimne, vyrazte si napríklad do Káhiry alebo Bejrútu, a to ani nehovorím o takom Damasku, ktorému sme na viac ako osem rokov vnútili vojnu, a skúste sa tam ľudí na uliciach pýtať, či majú radi Západ.
V politickom zmysle slova by ste niekoho s kladnou odpoveďou hľadali fakt dlho. Mohli by ste si síce takého človeka kúpiť úplatkom, aby vám odkýval, čo budete chcieť, ale za rohom si potom len odpľuje.
Čiže, že by nás práve teraz začal mať niekto na Blízkom východe ešte menej rád, to sa mi azda ani nezdá. Nie je už mnoho priestoru, kam ešte padať.
Zaznievali dramatické slová o dosahoch súčasných udalostí na tému Islamského štátu. Že vraj aj Islamský štát nás za vraždu Solejmáního potrestá – čo znie divne, pretože Solejmání proti Daešu bojoval. A po druhé, že po jeho smrti bude boj s Daešom ochromený, čo teda súvisí s tým jeho jedinečným osobným prínosom, o ktorom sme hovorili.
Preboha, o čom to hovoríte? Veď USA už prinajmenšom 16-krát vyhlásili konečné víťazstvo nad Daešom, tak akéže ochromenie ďalšieho boja?
No dobre, vážne. Nie je bez zaujímavosti, že generál Solejmání velil iránskym jednotkám, ktoré po boku tých amerických bojovali v roku 2001 proti talibancom v Afganistane.
A napríklad americký Newsweek svojho času priznával, že bez Solejmáního by USA neporazili Daeš v Iraku, pretože bez jeho velenia a jednotiek by neboli niektoré americké ofenzívy vôbec uskutočniteľné. A tak sme ho za to zabili, teroristu jedného!
A Daeš, samozrejme, v Iraku, Sýrii alebo novšie v Afganistane ďalej pôsobí, ale nepripadá mi, že by mal vo finále triumfovať len preto, že už proti nemu nestojí Solejmání.
Niežeby sme si azda priali ešte viac napätia, ale nepripadá vám doterajšia iránska vojenská odpoveď, teda útok na dve americké základne v Iraku, ako trochu „málo“ v porovnaní s tými vášnivými hrozbami?
„Málo“ je slabé slovo. Teherán o svojom raketovom útoku na americké základne v Iraku vopred informoval švajčiarsku ambasádu, ktorá zastupuje americké záujmy v Teheráne, a k tomu aj irackú vládu. A následne sa veľmi snažil mieriť rakety tak, aby nezabili jediného Američana.
Napriek tomu to je stále ešte vlastne unikátny útok zvrchovaného štátu na základne USA, čiže Irán ukázal, že síce nechce situáciu eskalovať až na hranu vojny, ale že sa súčasne nebojí.
Trump svojím stredajším vyhlásením také „riešenie“ očividne akceptoval. Médiá síce z jeho slov, bohvieprečo, vyzdvihujú ďalšie protiiránske sankcie a podobný „nudný folklór“, ale dôležitejšie je, že hovoril o nutnosti novej jadrovej dohody s Iránom.
Úprimne, síce som taký vývoj predpokladala, ale rozhodne nie tak skoro. O to viac mám zvláštny, neodbytný pocit, že sme v posledných dňoch sledovali zo všetkého najviac len podivné divadlo.
Faktom však zostáva, že Trump pred blížiacimi sa voľbami potrebuje nejaký významný zahraničnopolitický konštruktívny triumf, takže uvidíme, ako sa teraz tá dohoda bude odvíjať. Je jasné, že čas pred voľbami v USA beží, je jasné, že sa nová dohoda bude musieť líšiť od tej obrovskej, aby si Trump mohol uchovať tvár, a je jasné, že bude pre Irán aspoň v niektorých sférach výhodnejšia, aby „do nej vôbec išiel“, lebo Trump už vie, že prostou silou Teherán k ničomu nedonúti.
Aspoň sa ale tým všetkým skončila „oficiálna“ iránska odveta za Solejmáního zabitie, treba však vziať do úvahy, že Teherán má vlastné „harmonogramy“ a že ďalšie, asymetrické a oveľa menej nápadné odvety ešte len môžu prísť. A na 99 percent tiež prídu, len sa nevie kde, kedy, čo bude ich terčom, akú budú mať podobu alebo kto ich vlastne vykoná, lebo odhodlaných proiránskych síl je v regióne a vlastne aj po celom svete dostatok.
Ale hlavne, najväčšou iránskou odvetou bude, keď dotlačí Bagdad k tomu, aby s konečnou platnosťou vyhnal z krajiny západné jednotky. To bude pre Teherán triumf ako žiadny iný.
A ak západní vojaci nepôjdu dobrovoľne, na základe oficiálnej irackej žiadosti, začnú sa domov vracať v rakvách.
Za tejto situácie je, samozrejme, pre USA výhodnejšie vojakov stiahnuť. Trump by v tom mal aktuálne podporu aj Demokratickej strany, ktorá vo svojom antitrumpizme vynáša nebožtíka Solejmáního skoro do nebies a výrazne sa protivojnovo aktivizuje.
A je lepšie odísť dobrovoľne, v rámci nejakého vzletného gesta, ako byť vyhnaný alebo pre samoľúbosť rozpútať tretiu svetovú.
Tipnem si, že odsun z Iraku, o to skôr, že o ňom sám Trump hovoril už vo svojej predvolebnej kampani, je na dohľad.
Medzinárodné právo, musí sa dodržiavať medzinárodné právo, opakovalo sa po tom, ako Rusko zabralo Krym. Tak ako je na tom to medzinárodné právo teraz? Mimochodom, ako si vysvetliť, že Karel Schwarzenberg vždy podporoval americkú aktívnu politiku, ale teraz sa mu do toho nechce?
Medzinárodné právo je už veľa rokov v podstate vytunelované, slúži obvykle Západu len ako palica na „neposlušné“ štáty, zatiaľ čo v praxi už dávno rozhodujú zákony džungle a právo silnejšieho, a to so všetkými nebezpečnými dôsledkami, ktoré z takého prístupu vyplývajú.
Pritom predsa ďalej platí staré múdre „nerob nikomu nič, čo nechceš, aby on robil tebe“. A Američania sa teraz tvária, akoby smeli zabíjať kohokoľvek, kto im napadne, a ostatní sa nesmú ani uškľabiť, nieto naštvať alebo azda dokonca zabiť recipročne tiež.
Jasné, s názorom Karla Schwarzenberga úplne súhlasím. A áno, síce často podporoval americkú politiku, ale nie vždy. Spomeňte si napríklad na zachovanie nášho veľvyslanectva v Sýrii.
Karel Schwarzenberg. Zdroj: Hans Štembera
Keď sa ešte pozrieme na Rusko, nedá sa povedať, že by nejako ohnivo protestovalo proti súčasnému vývoju. Čo si z toho všetkého odnáša Putinova ríša?
Bolo zvláštne, že sa v utorok v Damasku zjavil Putin, sprevádzaný ministrom obrany aj náčelníkom generálneho štábu. Zatiaľ sa nevie, o čom sa s Asadom a ďalšími bavili, a nie je jasné, či to bola cesta plánovaná dlhodobo alebo či to bol náhly impulz vyvolaný zabitím Solejmáního.
Ale ako už bolo povedané, Solejmání bol jednou z hlavných „pák“ Iránu v Sýrii, s dosahom až k Asadovi. A po tom, ako ho Američania zabili a s Iránom sa od tej chvíle držia v šachu vzájomnými vyhrážkami, je očividné, že Rusko môže rýchlo vyplniť vákuum, ktoré po Solejmáním vzniklo, a posilniť svoje pozície v Sýrii na úkor Teheránu.
A rovnako dôležité je aj to, že zabitím Solejmáního Američania akoby podnietili do akcie aj Čínu, ktorá – očividne v stávke na západný odsun z Iraku – ponúkla tamojšej vláde vojenskú pomoc.
A ak sa ukáže, že je to pravda, tak sa stavím, že sa Peking pustí aj do rekonštrukcie Sýrie bez toho, aby ďalej bral ohľady na americké sankcie.
Jednoducho, Američania porušili posledné pravidlá akýchkoľvek vzťahov, tak čo s nimi?
Ruský prezident Vladimir Putin (druhý vľavo), ruský minister obrany Sergej Šojgu (vľavo) a sýrsky prezident Baššár Asad (tretí vľavo). Zdroj: TASR
Ak sa teda nestane niečo nečakané, tak čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Neviem ako vy, ale ja budem sledovať Blízky východ.
